Peter Kopecký

December 1989 v Rumunsku alebo Pokus o obnaženie politickej moci

Nabízíme dva pohledy na Rumunsko: následující řádky představují pohled slovenského diplomata, který Rumunsko poznal bezprostředně, ale bylo i předmětem jeho studia. Následuje pohled polského spisovatele střední generace Andrzeje Stasiuka, který ve své vlasti patří k nejčtenějším autorům. I když první text je především politologický, zatímco druhý přináší uměleckou reportáž, jedno je spojuje: osobní tón najdeme v obou. Snad že z Rumunska nikdo neodjíždí lhostejně...
-red-

Úmyselne som použil ako titul December 1989, nie rumunská revolúcia, čo však neznamená, že by som revolúciu ako fenomén v tomto kontexte vylučoval. Veľa zahraničných analytikov a publicistov, kopírujúc stanoviská niektorých domácich "za každú cenu" pravicových novín (napr. Romania libera v rokoch 1990-1996) totiž apriori brali výraz "revolúcia" s rezervou. (Viz napr. A. U. Gabanyi: Die unvollendete Revolution. Rumanien zwishen Diktatur und Demokratie, Mnichov, Piper 1990.) Rumunskú revolúciu ako pojem a jav nevylučujem, aj keď na základe vlastných poznatkov viem, že iniciatívu ľudí zdola ktosi zozadu cielene inicioval, usmerňoval a využíval.

Dovolím si uviesť niektoré myšlienky prof. Andreia Plešu, bývalého ministra zahraničných vecí Rumunska. Prof. Plešu (po revolúcii krátko aj minister kultúry) je však v prvom rade činný na poli filozofie, sociológie, literatúry. Jedna z jeho prác bola v r. 2001 preložená aj do slovenčiny a nazýva sa presne ako originál: Minima moralia (Bratislava, Kalligram 2001, preklad J. Páleníková). V jednej z kapitol Plešu rozoberá otázku osudu: "Osud je sumár našich osobitných daností, ku ktorému sa pridáva sumár našich každodenných trápení: je to naše vrodené uspôsobenie a patrí k nemu aj prostredie, v ktorom sa má prejavovať. Inými slovami, osud je kontinuita medzi tým, čím človek je, a tým, čo sa mu v živote stáva."

Osud nestotožňuje s nevyhnutnou osudovou fatálnosťou, predkladá nám filozofickú interpretáciu osudu, súvisiacu čiastočne s psychoanalýzou osobnosti, s prostredím, vzdelaním, zemepisnou šírkou atď. Charakterizuje osud ako životnú anamnézu, ako svojský "zdravotný záznam", do ktorého sa vpisujú všetky udalosti prežívané ľudskou bytosťou - od kolísky až po hrob. To znamená, že na náš osud vplýva prostredie, výchova, záujmy, mamonárstvo, chyby, omyly, excesy, pozitívne i negatívne črty povahy atď. Všetko toto formuje a predurčuje naše konanie a teda i osud a vedie nás nezadržateľne a neomylne, so súhlasom už keď nie nášho vedomia, tak aspoň podvedomia (a preto si to ani neuvedomujeme) k šťastnému alebo menej šťastnému, k naplnenému alebo nenaplnenému koncu nášho života.

Tajná polícia versus diktátor

Celú túto pasáž som považoval za potrebné uviesť pred tým, ako začnem rozoberať život Nicolae Ceaušesca.

Nicolae Ceaušescu bol, pravdaže, obmedzený a prchlý človek, diktátor s megalománskymi sklonmi. To vie takmer každý. Viaceré analýzy nechávali však stranou menej známe aspekty. Bol totiž, aspoň posledných 5-6 rokoch života, bábkou v rukách niektorých najbližších spolupracovníkov, dôverníkov či rodinných priateľov. A práve títo ľudia, akokoľvek paradoxne to znie, pripravovali jeho koniec, aj keď s ním boli vlastne spätí a mali padnúť spolu s ním. Pripravovali jeho koniec, ba dokonca fyzickú likvidáciu, opierajúc sa o jeho duševné vlastnosti.

Pracoval som v Rumunsku od júna 1987 do konca októbra 1990 v cestovnom ruchu, od r. 1995 do r. 1997 v zahraničnom obchode a od júla 1997 do konca januára 2002 v tzv. vysokej diplomacii. Až počas tretej misie som však pochopil viac a musím priznať, že to bolo aj cez prizmu vývoja v SR. Až vtedy mi zapadli viaceré fakty do mozaiky udalostí, priradil som im pravý význam a dal som si ich do súvislostí. Dostal som sa totiž do priameho styku s jednotlivými protagonistami rumunského Decembra, sledoval som ich reakcie a ich najbližšie okolie. Podrobil som ich prítomnosť i minulosť zvedavosti cudzinca, ktorý pozná familiárne rumunskú mentalitu, pozadie politických rozhodnutí, ba dokonca i súkromie niektorých politikov. Jeden môj rumunský priateľ mi povedal: "Puterea poate pute, dar nu te poti lasa de ea". Slovná hračka, ktorá znamená: "Politická moc možno páchne, ale nedá ti, aby si ju opustil".

Hneď na úvod uvediem príklad, aký vplyv mali na Ceaušesca osoby z jeho blízkosti. Udalosť, ktorú vylíčim, sa stala v novembri 1988 v župe Dolj (Craiova) na juhozápade krajiny. Tu, v jednu novembrovú nedeľu, sa odohrala na poľovačke župných mocipánov tragédia. Župný funkcionár pod vplyvom alkoholu zastrelil omylom miestneho poľovníka. Župné autority, inak lojálne Ceaušescovi, chceli prípad zaretušovať a v pondelok, kedy župný tajomník strany (v Rumunsku vtedy kumulovaná funkcia s predsedom župného národného výboru) referoval o "stave národa v župe" za uplynulý týždeň, tragédiu zamlčal. Rozumie sa samo sebou, že Securitate číhala na prvú príležitosť, aby zosadila župné vedenie v Craiove, ktoré bolo lojálne Ceaušescovi. Preto Securitate, po dohovore s ľuďmi z dvornej suity, Ceaušesca o prípade informovala s tým, že župný tajomník chcel kryť vinníkov. Ceaušescu sa rozzúril, tak ako to len on vedel a s penou na ústach nariadil vyšetrovanie, odvolanie funkcionárov, tresty. Zároveň dostala Securitate za úlohu preveriť nových adeptov na uvoľnené funkcie. Pravdaže, preverila najmä tých, ktorí jej vyhovovali a ktorých dobre poznala. Ceaušescu vlastne napokon schválil ľudí Securitate a nie svojich. Vzhľadom na citovaný prípad odvážim sa dokonca povedať s potrebnou dávkou irónie, že Securitate hrala pozitívnu rolu pri páde Ceaušescovho režimu.

Securitate bola až príliš dobre informovaná aj o politických pohyboch, za ktorých sa vytvorila v Poľsku vláda národného porozumenia. Dokonca sú indície, že Securitate intenzívnejšie spolupracovala s KGB po nástupe Gorbačova. Gorbačov samotný mal s Ceaušescem ostrý konflikt v decembri 1989, kedy sa konal v Moskve summit Varšavskej zmluvy. Tu Gorbačov dal veľmi jasne najavo, že diktátorské režimy nemajú právo na existenciu a žiadal skoncovať s totalitnými praktikami. Ceaušescu rýchle pochopil, kam Gorbačov mieri, a zareagoval veľmi arogantne a drzo: očití svedkovia mi povedali, že málo chýbalo a bol by Gorbačova inzultoval. Ceaušescu začal hneď na mieste rokovania so šéfmi delegácií o organizovaní budúceho summitu v Bukurešti. Jeho iniciatíva zostala však nepovšimnutá. Aj na tomto príklade vidno odtrhnutie Ceaušesca od reality. Securitate sa zdanlivo podriaďovala, prepúšťala informácie, ktoré chcela, a vytrvalo sledovala svoj vzdialený cieľ.

Z viacerých zdrojov vyplýva, že Rumunsko bolo už koncom novembra prešpikované agentami zahraničných tajných služieb. Koncom novembra 1989 som otváral v župe Botošani na severe krajiny turistickú výstavu. Videl som tam množstvo mladých sovietskych turistov, urastených a vyšportovaných. Všetci mali neodmysliteľné teplákové súpravy, vozili sa sem a tam v ladách a volgách a bývali v drahých hoteloch. Koncom novembra 1989 rumunská strana zrušila všetky zájazdy rumunských turistov do Československa, ZSSR a Maďarska. Do Nemecka a Poľska zrušila zájazdy už v auguste. Logicky sa predpokladalo, že sa zrušia aj zájazdy zahraničných turistov do Rumunska, ale nestalo sa tak. Jednostranné rozhodnutie bolo prijaté len preto, aby Securitate upokojila ideologické špičky, ktoré sa báli vplyvu udalostí v Nemecku a Poľsku na rumunských občanov. Boli to vlastne polovičaté, alebo lepšie povedané schizofrenické opatrenia.

Napokon, k istej schizofrénii mal Ceaušescu geneticky blízko. Narodil sa v početnej rodine v Olténii, na juhovýchode Rumunska. Jeho otec bol vychýrený alkoholik. Miestni obyvatelia mi po revolúcii povedali, že pri narodení ďalšieho syna, teda brata už narodeného Nicolaeho Ceaušescu, mu dal otec opäť meno Nicolae. Matrikár, aby sa vyhol neželanej duplicite, napokon vec vyriešil tým, že mu pridal ku krstnému menu Nicoale aj Marin. V rodine ho potom samozrejme volali Marin. Marin, o ktorom hovorím, sa napokon obesil v decembri 1989 v prízemí veľvyslanectva Rumunska vo Viedni, kde bol obchodným radcom. V tej istej Viedni sa liečil na ťažkú cirhózu aj známe enfant terrible Ceaušescu rodiny, syn Nicu, to však až o 7 rokov neskôr, v r. 1996. Tesne pred transplantáciou pečene tu však v septembri 1996 zomrel. Len ako detail dodám, že do Viedne mohol odcestovať z bukurešťskej väznice až po tom, čo oboznámil istých ľudí o kontách svojich rodičov vo Švajčiarsku.

Práve z takáhoto prostredia vyšiel teda náš protagonista a takto "vybavený" vládol začiatkom decembra 1989. Bolo potrební priblížiť túto coleur locale, aby som mohol prejsť k detailom jeho reakcií na decembrové události.

Prvé iskry

Treba upresniť, že udalosti v Timišoare - mám na mysli živú reťaz okolo fary reformovaného kňaza László Tokesa 15. decembra 1989 - neboli plánované. To, že isté zložky Securitate takú reakciu na príkaz k vysťahovaniu L. Tokesa z Timišoary predpokladali, je už iná vec. Lászlo Tokes a jeho veriaci boli vysoko občiansky a nábožensky uvedomelí a netreba im upierať zásluhu za prvú iskru. Na druhej strane, v Rumunsku bola vtedy taká výbušná situácia, že iskra mohla vzbĺknuť aj hocikde inde. Živú reťaz formovali najprv veriaci maďarskej národnosti, ale postupne sa pridávali aj ďalší občania Timišoary, v prvom rade Rumuni.

Ceaušescu dostal 15. decembra 1989 informácie, podľa ktorých isté radikálne a iredentistické elementy začali v meste rozsievať neporiadok a nepokoje. Tí, čo hlásenie predkladali, vedeli, ako ho majú formulovať. Ani vo sne ich nenapadlo oznámiť, že ide o reakciu na preloženie kňaza, o hladných robotníkov, o nespokojných veriacich. Ceaušescu také niečo nechcel počuť. Ďalší vývoj situácie môžeme rekognoskovať za pomoci môjho priateľa Traiana Orbána (nemá nič spoločné s bývalým maďarským premiérom), ktorý je nositeľom legitimácie revolucionára č. 1 v Timišoare. (Legitimácií č. 1 sa objavilo po revolúcii viac. T. Orbán je revolucionár autentický, pri spomínanej reformovanej fare bol ťažko ranený.) V dlhšom rozhovore mi ozrejmil viaceré fakty. Už 16. decembra chodili po meste skupiny neznámych mladých ľudí, ktorí vandalsky ničili výkladné skrine a obchody. P. Orbán to hodnotil takto: buď chcela Securitate vyprovokovať zásah armády (ktorá by sa postupne mobilizovala na celom území proti Ceaušescovi?), alebo úmyselne skúšala silu a odolnosť poriadkových síl v meste. Mohli to však byť aj znamenia občanom hlavne v mestách na spustenie iskry.

(Na rumunskom zbedačenom a utýranom vidieku "nikdy neexistovali a neexistujú významné formy občianskeho združenia. Roľníci z Galbenu priznali, že sami od seba sa nikdy nestretli a toto je prvýkrát [október 1990, pozn. autora], čo prišli dobrovoľne na osobné pozvanie občianskeho združenia Focus; aj teraz sa však obávajú, čo vlastne z toho môže byť. Na otázku, prečo sa neorganizujú, aby našli spôsob účinného spoločenského boja proti svojim ťažkým životným problémom, odpovedali: Keď to nemá kto zapisovať ako vy teraz. Na druhej strane odsudzovali demonštrácie, štrajky a všetky ostatné formy, ktorými sa obyvatelia miest dožadujú svojich práv". Mungiu, Alina Romanii dupa "89, Bucuresti, Humanitas 1995, s. 117. Dlhší citát je zámerný, aby som ukázal, že potenciálnymi miestami, kde sa to mohlo v Decembri 1989 "spustiť", boli len mestá.)

16. decembra došlo len k pouličným nepokojom a demonštranti zapálili policajné auto. V potýčkach sa použili iba obušky a nadávky. 16. decembra večer zasadol ÚV RKS, na ktorom Ceaušescu tvrdo kritizoval dvoch ľudí: vojakmi obľúbeného ministra obrany Vasile Mileu a tupého ministra vnútra Postelnica, ktorý bol mimochodom jeho rodinným priateľom a spolu hrávali každý večer domino a sedmu. Kritizoval ich za pasivitu a zhovievavosť voči demonštrantom, bez toho, že by si vlastne uvedomoval blížiaci sa rozsah katastrofy. Ceaušescu nariadil mesto obkľúčiť a obsadiť vojskom. Medzi vojakov však boli nastrčení aj preoblečení členovia Securitate. Treba upresniť, že šlo o spodinu Securitate, o ľudí, ktorí vedeli slepo vykonať akýkoľvek rozkaz a nevedeli, že veci sa menia. Podľa všetkého dostali pokyny, aby strieľali do ľudí prví, ak by vojaci odmietli. Ich zaradenie však niekto vopred odhadol a možno ho pokladal za spúšťací mechanizmus revolty. Aj cynické zahrávanie so životami ľudí patrí žiaľ do vysokej politiky a obskúrnych rozhodnutí tajných služieb.

Vieme veľmi dobre, ako sa skončil zásah armády v Timišoare. Vojenská jednotka prešpikovaná securistami s najnižšími pudmi pri katedrále v centre mesta začala skutočne strieľať do obyvateľstva. Výsledok bol viac ako tragický: 42 mŕtvych. Zdá sa, že tu došlo k boju dvoch koncepcií. Tzv. proreformná časť Securitate nechcela, aby to došlo až tak ďaleko. Hovoriac cynicky, tomuto krídlu stačil jeden mŕtvy, ako jej kolegyni ŠtB v Prahe (aj ten sa napokon dementoval). Druhá časť, slepo oddaná Ceaušescovi, plnila rozkazy; prvá však veľmi pružne reagovala na druhú. Veľmi pozorne som si vypočul záznam z magnetofónovej pásky, ktorá zachytávala začiatok streľby. Niekoľko zvukových záberov prináša výkriky a príkazy. Nezneli ako rázne vojenské povely a patrili zrejme preoblečeným členom Securitate: "Strieľajte, vy svine!"

Zle pripravený míting

V takých chvíľach, pri nepokojoch a streľbe do demonštrantov, politickí vodcovia nezvyknú opúšťať krajinu. Ceaušescu s manželkou Elenou krajinu však opustili. Uspokojil ich ďalší rodinný priateľ, generál Victor S., ktorý si získal dôveru Eleny Ceaušescu - oslovovala ho familiárne Viktorko. Ten oboch Ceaušeskovcov upokojil, že situácia je pod kontrolou a pokojne môžu odísť na plánovanú štátnu návštevu do Iránu.

Victor S., v r. 1997 obžalovaný zo spolupráce so Securitate a z podvodného získania Ceaušescových peňazí vo Švajčiarsku, plnil nenápadnú rolu rodinného poradcu a verného služobníka. Vystupoval na Ceaušescovom dvore ako privilegovaný obľúbenec, ako verný sultánov sluha až dovtedy, pokým sultána nezradil. Victor S. sa stal neskôr ministrom obrany, avšak až potom, keď sa skončili bojové operácie, ktoré možno aj on režíroval. To, že sa stal druhým poprevratovým ministrom obrany, nebolo náhodné. Veľa vedel a dlho pred Decembrom spolupracoval s ľuďmi, ktorí chystali založenie Frontu národnej spásy. Po nástupe pravicovej demokratickej Konvencie v r. 1996 ušiel Victor S. práve do Švajčiarska, neskôr do Veľkej Británie.

Žiada sa dodať, že počas Ceaušescovej neprítomnosti, ktorá Securitate padla veľmi vhod, sa pravdepodobne ukula finálna taktika a záverečné dejstvo. Medzitým sa však paradoxne Timišoara stala prvým slobodným mestom, pretože vojsko s vedomím Securitate a na pokyn V. Mileu, vtedy ešte ministra obrany, odtiahlo z mesta a torzo, čo zostalo, sa zbratalo s obyvateľstvom.

20. decembra sa Ceaušescu vrátil z Iránu a po skreslených informáciach zo Securitate a najbližšieho okolia vo verejných médiách odsúdil podvratné živly v Timišoare, s ktorými štát skoncoval, a žiadal od všetkých Rumunov, aby sa rázne postavili proti tým, ktorí by sa odvážili opakovať podobné chuligánske praktiky aj inde. Propaganda ešte skrývala pred verejnosťou 42 mŕtvych, ktorých narýchlo previezli do Bukurešti a spopolnili v krematóriu. Na mieste je otázka, prečo ich previezli práve do Bukurešti? Viacerí moji priatelia nadobudli dojem, že napriek formálnemu utajeniu sa to ľudia v Bukurešti veľmi rýchlo dozvedeli a správy o udalostiach v Timišoare ako aj prevezených mŕtvych do Bukurešti sa rýchlo rozšírili najmä cez Hlas Ameriky a Rádio Slobodná Európa. Bol som vtedy v Bukurešti a tak čisto som nikdy predtým tieto stanice nepočul... Necenzurované správy sa rozniesli rýchlosťou blesku a uviedli obyvateľstvo do varu.

21. decembra Ceaušescu nariadil zorganizovať v centre Bukurešti, pred ÚV RKS - donedávna sídlom rumunského Senátu - obrovský míting. Vôbec nebolo ťažké vnuknúť Ceaušescovi ideu, ktorá bola vlastne nastraženou pascou. Formulácia mohla byť nasledovná: "jedine vy, súdruh generálny tajomník, môžete upokojiť situáciu a vyzvať občanov k pokoju a bdelosti."

Zákonite si musíme položiť otázku: prečo Ceaušescu nezostal v Iráne? Pokojne tam mohol prečkať revolučné vrenie a v prípade vyostrenia situácie a svojho zvrhnutia požiadať o politický azyl. Jednoducho si mohol zachrániť spolu s manželkou kožu. Nie. Ani Ceaušescu, ani jeho žena Elena nemali zostať v Iráne, lepšie povedané nebolo im súdené ani dovolené zostať v Iráne ich vlastnými nohsledmi. Boli totiž potrební doma ako obetní baránkovia a scenár im pripravil nezávideniahodnú rolu: smrť zastrelením, amatérsky nahratú na video, ktoré bolo vtedy v Rumunsku podpultovým tovarom. Všetko, čo sa stalo po mítingu - a ja sa domnievam, že to bol míting úmyselne zle pripravený zo strany Securitate - svedčí o tom, že na ňom sa lámala politická moc. Na mítingu napr. chýbala klaka v prvých piatich radoch, resp. neudávala tón potlesku a ováciám. Nikto nezasiahol voči demonštrantom, ktorí začali počas prejavu pískať, hádzať o zem transparenty a portréty Ceaušesca, aby ich napokon rozdupali. Ceaušescov prejav bol dvakrát prerušený. C. nakoniec ušiel pred rozvášneným davom helikoptérou z najvyššej terasy ÚV na Snagov.

V Bukurešti v noci z 21. a 22. decembra 1989 došlo v podchodoch pri hoteli Intercontinental a v jeho tesnej blízkosti k masakre mladých ľudí. Po diskusiách s mnohými priamymi svedkami, napr. s vtedajším spravodajcom ČSTK, ale i s ľuďmi z pozadia som nadobudol presvedčenie, že príkaz k masakre za každú cenu mohol prísť od Eleny Ceaušescu ešte pred jej odchodom a nikto už nebol tak silný alebo ešte nebol taký silný, aby jej príkazu mohol zabrániť. Poslušní a zbabelí sluhovia pod rúškom tmy strieľali do tisícov demonštrantov, ktorých tvorili najmä mladí ľudia medzi 15. a 25. rokom života. V 80. rokoch bol asfalt v Rumunsku nedostatkovou surovinou, hádam ešte nedostatkovejšou ako benzín. V duchu som sa potom pýtal, odkiaľ sa vzali tony asfaltu, aby sa na druhý deň narýchlo pokryl bulvár posiaty mlákami krvi, ktoré sa zrážali a mrzli, a tak nemohli byť odstránené. Vyše 300 mladých ľudí, ktorí nastavili hrude aj za ľudí v bielych košeliach, čo sa chystali prevziať moc, ležia ako večná výčitka svedomia všetkým Rumunom na bukureštskom cintoríne Belu (inak aj cintorín hrdinov). Dodnes sú ich vrahovia neznámi, okrem niekoľkých bezvýznamných sekuristov a milicionárov, ktorí dostali maximálne niekoľkoročné tresty väzenia. Masakra ako taká poslúžila armáde, aby očistila v neskorších pouličných bojoch svoje meno poškvrnené v Timišoare a zároveň bola spúšťacím mechanizmom pre zrod teroristov.

Front národnej spásy

Neočakávaný proticeaušeskovský bojový impulz bukurešťskej posádke dala paradoxne samovražda ministra obrany V. Mileu. V. Milea, vo vojsku všeobecne obľúbený, bol k samovražde dohnaný pravdepodobne psychickým terorom Eleny Ceaušescu. Tu už vstupuje do hry herec (i režisér) a podecembrový politik Ion Caramitru. Vedel, čo sa deje, a radových vojakov-tankistov v Bukurešti 22. decembra ráno presvedčil, že Ceaušeskovci dali V. Mileu zabiť. Napokon na čele tankovej čaty prišiel Caramitru do Rumunskej televízie (RTV) a spolu s Mirceom Dinescom, žoviálnym disidentom, vošli do televízneho štúdia a vyzvali obyvateľstvo, aby sa pridalo k revolucionárom a k armáde.

Ani Caramitru, ani Dinescu, ani Ana Blandiana, o ktorej budem čoskoro hovoriť, nemali žiaden politický program, žiadnu víziu, žiaden výbor ani radu. Mala ho však skupina sústredená okolo Iona Iliescu, ktorého Ceaušescu od r. 1972 politicky marginalizoval a vystrnadil z Bukurešti práve do Timišoary. Táto skupina už horúčkovito pripravovala Front národnej spásy (FNS) a je len typické, že kvôli svojej príznačnej opatrnosti prišiel Ion I. do televízie až po Caramitrovi. Ion vtedy ešte neoznámil založenie FNS; stalo sa tak až 22. decembra v podvečer. Zároveň sa odvysielal text Proklamácie Rady FNS. Front národnej spásy sa vytvoril, ako mienili jeho autori, aby zabránil chaosu a viedol krajinu do najbližších volieb.

Komuniké veľmi dobre analyzovala po obsahovej, sémantickej i štylistickej stránke Petrea Lindenbauer z Institut für Romanistik Viedenskej univerzity na IV. okrúhlom stole romanistov v Bratislave v decembri 2002. FNS si podriadil tak armádu ako aj políciu, čiže niekdajšiu milíciu. Na konci proklamácie sa objavuje veta: "Budeme rešpektovať všetky medzinárodné záväzky Rumunska, v prvom rade tie, čo súvisia s Varšavskou zmluvou". Prečo zrazu figuruje Varšavská zmluva v komuniké, keď vieme, že Rumunsko v nej bolo najslabším článkom, nikdy nebolo príliš poslušné - tvrdo odmietlo okupáciu Československa, ba dokonca Moskve často otvorene protirečilo? Podľa mňa to bol signál, akási morseovka, ktorou Ion Iliescu prostredníctvom éteru oznámil Gorbačovovi, že ho uznáva a že sa pokladá za jeho človeka. Za zmienku stojí aj ďalšia veta: na území krajiny sa ustanovia župné, mestské a miestne rady FNS ako orgány miestnej moci... Len dodávam, že k miestnej moci treba doplniť zamlčanú, ale už existujúcu myšlienku: orgány miestnej moci ako most k budúcej centrálnej moci pri organizovaní volieb. Tým vlastne začala aj tichá volebná kampaň FNS.

Bod 3 sa zaoberá citlivou otázkou centralizácie moci a počtom prezidentských mandátov. Vyzýva napr. na oddelenie legislatívnej, výkonnej a súdnej moci a pre volených najvyšších štátnych činiteľov povoľuje jeden, nanajvýš dva mandáty. V súvislosti s tým bol prezident Iliescu terčom nevyberaných útokov, pretože niektorí právnici i politici považovali jeho zvolenie za prezidenta v r. 1992 za druhý mandát a nemal podľa nich právo kandidovať v r. 1996. Tento spor bol sporom legislatívcov, kompetentných posudzovať ústavné právo, nemôžem k nemu teda zaujať jednoznačné stanovisko. Faktom však je, že predseda Ústavného súdu Rumunska podal niekoľko týždňov po zložení prísahy prezidenta v decembri 2000 prekvapujúcu demisiu. Ešte predtým sa voči nemu v ľavicovo-nacionalistickom denníku Adevarul viedla sústredená kampaň za údajné prednostné získanie bytu.

Ak to predbežne zhrniem: v decembri 1989 sa stretli vo FNS viacerí ľudia z rôznych prostredí, ktorí si želali spolu zatiaľ len jednu jedinú vec: odstránenie Ceaušescu od moci a jeho likvidáciu. Kto vlastne boli títo ľudia? Vysokí dôstojníci vojska a polície ako i Securitate, ktorí sa obávali následkov za svoje servilné postoje voči C., ale aj za vykonávaný nadplán. Ďalej to boli lakomí a hrabiví ľudia, túžiaci po peniazoch ceaušeskovskej rodiny. Boli však medzi nimi aj ľudia, ktorí sa nemuseli príliš obávať a ktorí netúžili ani po peniazoch, ale po moci. Takým človekom bol aj Ion Iliescu.

Teroristi

Prokurátor Dan Voinea, ktorý obžaloval na procese v Targovišti oboch Ceuašeskovcov a žiadal pre nich trest smrti, povedal v interwiev pre Slobodnú Európu v decembri 1999, že tí, ktorí strieľali do ľudí po zatknutí Ceaušesca, boli totožní s tými, čo prebrali politickú moc. S diabolskou vypočítavosťou dávali pokyny strieľať tam, kde sa zhromažďovali davy ľudí, a pravdepodobne strelcov riadili z budovy ministerstva obrany. Za všetko hovorí skutočnosť, že Ministerstvo obrany situované vo štvrti Drumul Tabarei zostalo nepoškodené a guľky akoby ho obchádzali. Armáda zatkla po opätovnom spustení paľby - to jest od 21. decembra až do popravy Ceaušescu 25. decembra - niekoľko sto domnelých útočníkov či teroristov, ale nikto z nich nebol ani obžalovaný, ani odsúdený. Inak vôbec nebolo ťažké rozšíriť myšlienku o teroristoch z radov Securitate, v krajine kde pôsobili tisícky členov Securitate a ich konfidenti. "Bystrí" členovia Securitate si takýmto spôsobom zachránili život, pretože pozornosť obyvateľstva sa obrátila na čosi konkrétne a nie na ich lojalitu voči ceaušeskovskému režimu. Niekto však musel na tento scenár naletieť, ba mnohí museli zaplatiť životom. Kto zaplatil životom, okrem spomínaných študentov a robotníkov v Timišoare a Bukurešti a náhodne zastrelených v dave? Nasadení naivní a úprimní vojaci z vidieka sústredení v tzv. USLA - Unitati speciale de lupta antiterorista - špeciálne protiteroristické jednotky. Ďalej to boli naivní civili a neinformovaní vojaci, niekedy i pod vplyvom alkoholu. Prepustení boli aj vojaci z väzení za vážne vojenské priestupky za podmienky, že sa zapoja do istého divadla, o scenári ktorého nič nevedeli. Tých posielali tam, kde sa hlásil výskyt teroristov. Po dorazení na miesto na nich poslali spomínanú USLA. Mnoho civilov sa zmocnilo zbraní, civili bez patričnej vojenskej prípravy, vybavení len prekypujúcou revolučnou iniciatívou. Revolučne oduševnení, s napätými nervami, zúrivo hľadali, akoby posadnutí, sekuristov a teroristov. Musel predsa existovať nepriateľ, ktorý bránil starý režim. Musel to byť nepriateľ z mäsa a kostí; všetky neprávosti nespôsobil len ÚV RKS. Myšlienka teroristov zapadla do rumunskej vtedajšej spoločnosti perfektne a na niekoľko týždňov sa v nej vyslovene zakorenila. Teroristi, údajne okolo 400 krutých mužov - tak hovoril rozhlas a televízia - predstavovali v mozgoch rumunského obyvateľstva poslednú baštu režimu. Ako dnes si pamätám hlas Iona Iliescu, ktorý okolo 23. decembra v rozhlase charakterizoval teroristov približne takto: nie je ich veľa, ale sú úžasne dobre organizovaní, vynikajúco vyzbrojení, menia bleskovo pohyb, taktiku, výzbroj. Odvážna armáda ich odpor však napokon úplne zlomila a zároveň sa ako inštitúcia rehabilitovala aj za masakru v Timišoare. Z 1033 oficiálne priznaných mŕtvych - a ja si myslím, že je to presné číslo - viac ako polovica bola zaznamenaná po 22. decembri 1989. Údaje pohybujúce sa už 18. decembra 1989 okolo čísla 60 000 boli novinárskymi kačicami a v pozadí stáli niektoré tlačové agentúry, medzi nimi aj Tanjug. Príčinou smrti spomínaných obetí boli - okrem streľby v Timišoare a Bukurešti - väčšinou omyly alebo umelo vyprovokované prestrelky. Kvôli omylu padlo 22 vojakov pri letisku Otopeni, kde majú aj pamätník z bieleho mramoru. Boli to vojaci základnej služby z Campiny, ktorí šli brániť letisko proti teroristom, aby sa napokon sami stali pre kohosi teroristami a dostali sa do krížovej paľby obrancov letiska. Takýchto prípadov bolo zaznamenaných viac. Ten najtypickejší: arabskí študenti, všeobecne považovaní za teroristov (hovorilo sa najmä o Palestínčanoch), drzo nezastavili na kontrolnom stanovisku a revolúciou predchnutí vojaci prevŕtali ich automobil guľkami.

V takýchto neprehľadných revolučných situáciach sa najlepšie vybavovali aj staré účty. Vojenská patrola alebo družstvo bolo poslané na istú adresu, kde mali byť teroristi resp. odkiaľ sa strieľalo. Na mieste však už teroristi neboli, pretože "teroristi", čo strieľali do vzduchu, už dávno odišli, ale pre zmenu tam bol dôstojník, ktorý príliš veľa vedel. Keď zistil, že pre neho prišla patrola, s ktorou nebolo reči, vytiahol pištoľ - a to bol jeho koniec. Často bola takáto svojská popravčia čata zlikvidovaná inou popravčou čatou.

Rumuni nesmeli mať za Ceaušesca zbrane. Dokonca aj poľovníci mali guľové zbrane v trezoroch a vydávali sa len na nevyhnutný čas poľovačky. Keď sa jednoduchý občan dostal po dlhom pôste k zbrani, zmenila ho na nepoznanie. Chcel čosi urobiť, čosi veľké a užitočné, chcel likvidovať teroristov a nechal sa prirodzene manipulovať. Stačilo, ak mu nejaký poddôstojník povedal: Choď tam a tam a strieľaj tým a tým smerom. Niekedy len samotné výstrely do vzduchu, zo zábavy či nudy, vyvolali celú spŕšku netrpezlivých revolučných dávok.

Ostentatívnou likvidáciou tzv. teroristov sa malo ukázať, že nová moc nemá strach z domnelých hrdlorezov a fanatickej Ceaušescovej osobnej gardy, ktorú malo tvoriť oných 400 Ceaušescom adoptovaných chlapcov. Ich odpor mal byť zámienkou pre likvidáciu Ceaušesca a jeho ženy Eleny. Nemožno samozrejme vylúčiť, že niekoľko zle informovaných Ceaušescových osobných strážcov mohlo bojovať do konca, bez toho, že by si uvedomovali, čo sa deje, alebo že ich vysielačkou nadriadení zámerne zle usmerňovali. Myšlienka na likvidáciu Ceaušeskovcov bola perfektná: pokým je Ceaušescu nažive, jeho verní neustále kladú odpor. Ceaušescu bol vlastne obetovaný, podhodený najbližšími ľuďmi masám, zradený rodinnými priateľmi. Victor S. si zasluhuje, ako som už povedal, osobitnú pozornosť: Je nad slnko jasné, že spolupracoval s ľuďmi, ktorí chystali prevrat (prvý porevolučný minister obrany gen. N. Militaru otvorene povedal, že FNS fungoval - v zložení, v akom sa objavil v decembri 1989 - už 6 mesiacov predtým), vrátane prvého porevolučného premiéra Petre Romana, ktorý sa pred decembrom 1989 točil okolo dcéry Ceaušeskovov. Obaja menovaní sa po decembri 1989 stali veľmi bohatými mužmi, možno práve z Ceaušescových peňazí uložených vo švajčiarskych bankách. Na margo tohto vypukol v Bukurešti v r. 1996 škandál a jeho obeťou sa aj vlastným pričinením stal švajčiarsky veľvyslanec, ktorý niektorým veciam prišiel na koreň.

Všetci verili

Nám už dôverne známy prokurátor Dan Voinea po r. 1992 vystupoval pred médiami rozčúlene, ako keby sa hneval sám na seba. Priznal, že aj on, právnicky vzdelaný a sčítaný človek, bol veľmi naivný a až neskôr pochopil, prečo na neho ministerstvo obrany naliehalo, aby urýchlil proces a odsúdenie. Absolútne nemal možnosť overiť si informácie, či boli pravdivé. Aj on, ako ostatní obyvatelia, veril tlači, rozhlasu a televízii. Všetci jednoducho verili tomu, čo sa oficiálne písalo a hovorilo. Rumuni boli zvyknutí sa podriadiť, poslúchnuť, nereptať a rešpektovať autoritu a lídrov. Tí, čo scenár teroristov servírovali, a boli to určite ľudia zo špičiek Securitate, akceptovaní FNS, sa spoliehali na tri psychosociálne faktory vžité ľuďom v komunistických režimoch. Dokonca si dovolím povedať, že tieto faktory ležia v podvedomí mnohých bežných občanov aj dnes, v demokratických režimoch. Je to len prirodzené, pretože obyvateľstvo držané viac ako 40 rokov v despotizme a ignorancii bolo náchylné veriť všeličo. V decembri 1989 ešte stále v nich rezonovali tri univerzálne a všadeprítomné tabu:

Vždy existuje nejaká privilegovaná osoba, ktorá je kompetentná hovoriť prostredníctvom médií.
Ani táto osoba, ale o to viac ja ako občan nesmiem hovoriť o všetkom.
Nesmie sa hovoriť vždy a za každých okolností.

Navyše, medzi týmito tromi inhibítormi existuje vzájomný vzťah a dopĺňajú sa. Nie je to nič nové, túto stále platnú teóriu veľmi dobre rozpracoval francúzsky sociológ a filozof Michel Foucault. Ľudia boli v Rumunsku naučení jednoducho automaticky poslúchať. A vojak? Ten musel poslúchať dvojnásobne a najmä dvojnásobne rýchlejšie. Sám prokurátor Voinea, vysoký a vzdelaný dôstojník priznal, že automaticky plnil rozkaz a nechal sa oklamať. Zvlášť treba spomenúť predsedu oného vojenského tribunálu, ktorý odsúdil Ceaušesca a jeho ženu na smrť. Plk. Popa mal dostať niekoľko týždňov po súde miesto pridelenca obrany v Tunisku. Namiesto toho dostával výhražné telefonáty od neznámych osôb, že dal odsúdiť človeka bez riadneho súdu a telefonujúci vyťahovali rôzne veci, ktorými ho mali kompromitovať dokonca aj za minulé súdne kauzy počas ceaušeskovského režimu. Plk. Popa, psychicky labilný, vydieranie nevydržal a v marci 1990 sa zastrelil.

Pokiaľ ide o samotný proces Ceaušeskovcov, po analýze videokazety sa domnievam, že ani jeden z nich si nemyslel, že ich zastrelia. Boli presvedčení, že ide o žart nejakých pomätených vzbúrencov, čo ušli z psychiatrickej liečebne a zmocnili sa zbraní. Až keď ich vyvádzali na dvor, vedeli, že ich osud sa naplnil. Viackrát som sa rozprával s poetkou a disidentkou Anou Blandianou, ktorú mnohí považovali neprozreteľne v decembri 1989 niekoľko dní za jednu z lídrov krajiny. Priznala, že ani nevedela, kto je vo FNS, nevedela, kde je jeho sídlo, a absolútne nemohla v ničom ovplyvniť súdny proces. Až 26. decembra 1989 bola pozvaná na plenárnu schôdzu FNS. Zvláštna vec: 26. decembra sa už nestrieľalo. A. Blandiana však po plenárnej schôdzi FNS odmietla spoluprácu, pretože videla, že jej meno a renomé mali byť použité len ako fasáda po prevzatí moci FNS a po likvidácii tzv. teroristov. A. Blandiana povedala, že disidenti na čele s ňou chceli s Ceaušescom riadny proces vrátane všetkých exponentov režimu. Disidenti však nemali na to potrebné mocenské, technické ani súdne prostriedky.

Čo dôverné sa ešte povedalo medzi protagonistami rumunského decembra? Iliescu mal povedať A. Blandiane v decembri 1989, po tom, čo opustila FNS: Nemáte právo odmietnuť spoluprácu a v očiach verejnosti tak narušiť jednotu nového vedenia krajiny. A. Blandiana však spoluprácu odmietla a cieľavedome začala pripravovať pôdu pre pravicovú demokratickú Konvenciu. Konvencia, ktorá vyhrala voľby v r. 1996, však sklamala tak ju, ako aj milióny Rumunov. Sklamal v prvom rade pôvodne charizmatický vektor pravicových síl, ktorý vzišiel z univerzitného prostredia; preto sklamal dvojnásobne. Politicky aj organizačne sklamali hlavné pravicové tzv. historické strany; podľa názoru viacerých analytikov a diplomatov spoločensky a programovo impotentné a vekovo prezreté.

Před vstupom do EÚ

Čo bolo po revolúcii v decembri 1989, dobre vieme. V máji 1990 boli parlamentné voľby, ktoré dobre organizovaný FNS, premenený na politickú stranu, vyhral. Po voľbách nasledovali mineriády (nájazdy baníkov do Bukurešti na podporu FNS), golanii (proti FNS permanentne protestujúci študenti na univerzitnom námestí) atď. Kto vlastne tvoril FNS tesne pred voľbami v máji 1990? Netvorili ho osoby, ale konglomeráty skupinových záujmov, spojené medzi sebou starými administratívnymi a ekonomickými štruktúrami. Na čele však boli vyššie vojensko-sekuristické zložky. Pre väčšinu z nich nebola dôležitá morálka, politické farby, ideológia či ekonomický program. Ich jedinou túžbou bolo pod rúškom legality, to jest prostredníctvom volieb, dostať sa k moci a zaujať pozície príliš skompromitovaných Ceaušeskovcov. Všetci tí, ktorí vstúpili do FNS z antikomunistického presvedčenia, boli postupne marginalizovaní alebo vylúčení. Vojensko-sekuristický blok zostal silný aj po r. 1996, ale citeľne sa narušil.

Hovoriac o metódach vojensko-sekuristickej skupiny, môžem len potvrdiť, že ich osvedčenou ohlupovacou metódou bol nacionalizmus, najmä protimaďarský. Ešte aj dnes, ako mi povedal jeden univerzitný profesor, sa maďarská karta vyťahuje podľa potreby, a to prosím citoval súčasnú rumunskú politickú špičku z exekutívy.

Niekoľko slov si zaslúži aj navonok elegantný Petre Roman, ktorý pôvodne predstavoval vo FNS mladé, liberálne krídlo túžiace po rýchlej ekonomickej reforme. Toto krídlo však príliš experimentovalo, neštítilo sa finančných machinácií, upadlo do nemilosti Iona Iliesca a postupne táto skupina stratila aj elektorát. V r. 2001 bol dokonca Petre zosadený z predsedníctva Demokratickej strany, ktorú niekoľko rokov predtým, po odchode z FNS, sám založil. Zosadil ho pichľavý a útočný súčasný primátor Bukurešti. Je veľkým názorovým a politickým protivníkom terajšieho rumunského premiéra; dokonca, podľa dôveryhodných diplomatických zdrojov, počas nedávnej návštevy prezidenta USA v Bukurešti drzo žiadal od premiéra pokutu za to, že oficiálna tribúna bola postavená bez povolenia magistrátu. Možno práve populisticko-praktický Traian má politickú budúcnosť, ale záleží aj na tom, či pritiahne sklamanú pravicovo zmýšľajúcu mládež, udrží si slovník na hranici znesiteľnosti a či zavedie do svojho konania aj všeobecne očakávané etické princípy. "Pravicová" Konvencia (plná hrabivých intelektuálov) totiž skompromitovala pravicovú politiku aspoň na dve volebné obdobia a efektivitou vládnutia by som ju prirovnal k slovenskej salónnej ľavici. Účasť na rumunských parlamentných voľbách v novembri 2000 dosiahla len okolo 56 %. Ako pozorovateľ OBSE na voľbách si dovolím povedať, že voliť boli hlavne starí ľudia, aby podporili tzv. ľavicovú politiku, o ktorej si mysleli, že urobí pre nich zázrak. Na druhej strane je pravdou, že súčasná tzv. ľavicová vláda, teda aspoň niektorí jej ministri, pripomínajúci skôr pravicových pragmatikov, robia Rumunsku vo svete dobré meno a neoceniteľné služby.

Aká je situácia v "ľavicovom" Rumunsku dnes? FNS sa už v r. 1992 objavuje ako PDSR (Strana sociálnej demokracie Rumunska), ale keďže nie je akceptovaná SI, v r. 2001 si "za niekoľko víl v Bukurešti kúpila od mladých predstaviteľov autentickej PSD (Sociálno-demokratická strana) jej značku" (citujem z osobného rozhovoru s p. Sergiom Cunescom, zakladajúcim členom PSD v r. 1945, v r. 2001 jej čestným predsedom) a odvtedy sa nazýva PSDR (Sociálno-demokratická strana Rumunska). Jej predsedom sa stal, na neradosť Iliesca, ktorý sa musel funkcie ako prezident vzdať, Adrian Nastase, dnešný rumunský premiér. Na moje veľké prekvapenie, Ion Iliescu je v očiach mnohých Rumunov, vrátane politicky zrelých mladých ľudí, prvkom stability na rumunskej politickej scéne. Je totiž istou protiváhou voči kruhom, ktoré chcú uchvátiť aj prezidentskú moc ešte pred vstupom krajiny do EÚ. Tieto kruhy chorobne ľúbia politickú moc, čo si Ion, z celej duše presvedčený a nezištný (!) ľavičiar a už aj presvedčený Európan, príliš dobre uvedomuje (dokonca sa zmieril aj s bývalým kráľom Michalom). Mnohí tvrdia, že je to starý lišiak, tak ako bol vieux renard Mitterand vo Francúzsku, ale dnes je v istom slova zmysle neželanou konkurenciou mnohým politikom vo vlastnej strane. Pohybuje sa totiž v rozumnej vzdialenosti od majetku a peňazí.

Jedným z rozdielov medzi PDSR, dnes PSDR, a Konvenciou v r. 1996 bol nejasný postoj alebo inak povedané vyhýbavý postoj PDSR voči NATO. Konvencia samozrejme vtedy rozpútala až takmer hysterickú kampaň, aby sa Rumunsko v Madride pod jej vedením do NATO dostalo. Nestalo sa tak. Po r. 2000 je však PSDR desaťkrát viac pro NATO ako Konvencia kedysi. PSDR drží v rukách politickú moc, pretože pochopila rýchlejšie tvrdé pravidlá hry v politike a Konvenciu počas jej mandátu cez svojich ľudí v štátnej a verejnej správe blokovala a - úspešne kompromitovala. Navyše sa PSDR poučila zo svojho prvého mandátu v r. 1992-96.

Závažné je to, že mladá rumunská generácia je pred vstupom Rumunska do EÚ, ktorý je plánovaný na rok 2007, veľmi frustrovaná a napr. vysokoškolskí intelektuáli, ktorí by ju mohli viesť, sú buď skompromitovaní, servilní, boja sa vyjsť z ulity alebo sa ešte nevyprofilovala ďalšia politická vlna. (O slovenských vysokoškolských intelektuáloch a o mladej generácii to platí takmer rovnako.)

Čo môže nadanej mladej generácii pomôcť uplatniť sa aj doma? Domnievam sa, že jedine nové európske kritéria, ktoré vyčíria politickú i spoločenskú hladinu, nahlodajú zažratú korupciu, podozrivé väzby a štruktúry. Možno už voľby do Európskeho parlamentu v júni budúceho roku v krajinách, ktoré podpísali predvstupové dohody, prinesú nové tváre, nových sociálnych aktérov, nové koncepcie a hlbšiu reflexiu bývalých totalitných spoločností. Len výzvy novej európskej politiky, politiky založenej na etických princípoch, na náročných kritériach nanútených politickým triedam v bývalých socialistických krajinách en bloc, môžu ovplyvniť aj politický kolorit v Rumunsku.

Peter Kopecký (1955) je bývalý velvyslanec SR v Rumunsku (1997-2002), v současnosti přednáší diplomacii na FSEV UK v Bratislave. Příspěvek byl původně přednáškou, kterou autor uvedl 29. 4. 2003 v Institut für Romanistik ve Vídni a 26. 5. 2003 na FF UK v Praze.

Obsah čísla 5/2003

Peter Kopecký

December 1989 v Rumunsku alebo Pokus o obnaženie politickej moci

Tajná polícia versus diktátor

Prvé iskry

Zle pripravený míting

Front národnej spásy

Teroristi

Všetci verili

Před vstupom do EÚ

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu