Tomáš Horváth

Nie je to len seriál

S príchodom nového školského roka som obnovil svoje ranné návyky. Vždy, keď vyrazím z domu, nasadím si slúchadlá a cestou v autobuse si vypočujem komentovaný výber udalostí z predchádzajúceho dňa. Pôvodne mi tento formát vyhovoval, pretože som nestíhal čítať noviny na dennej báze a chcel som si udržať prehľad v aktuálnom dianí. Avšak postupne som sa pristihol pri tom, ako sa ma pri počúvaní hlavných udalostí zmocňuje skepsa. Dôvodom je nielen tristný stav slovenskej politiky, ale aj naša narastajúca potreba klásť dôraz a reagovať na každý status na sociálnej sieti, udalosť či vyhlásenie a vyvodzovať z toho veľkolepé závery.

Tieto správy vyhľadávame a konzumujeme podobne ako seriály v neprebernom množstve produkcie internetových streamovacích spoločností. Anglický výraz binge-watching označuje spôsob sledovania seriálov, kde sa divák oddáva pozeraniu niekoľkých epizód za sebou na jedno posedenie, spravidla preto, že sa nevie odtrhnúť od stále nedokončenej zápletky. Podobne sa čoraz viac oddávame sledovaniu kultúrnych vojen, trápnych politických roztržiek či urážajúcich facebookových statusov, od ktorých sa nevieme odtrhnúť.

Možno to v nás podnietili pandemické roky a neustála zvedavosť, ako sa zmenia čísla obetí a nakazených na ďalší deň. Stačil malý výkyv v krivke a už sme očakávali apokalypsu alebo vykúpenie. Možnože nás nebaví sledovať hašteriacu sa koalíciu, ale napriek tomu nedokážeme odolať nutkaniu zistiť, kto sa s kým najbližšie povadí. Veď možno práve tá dnešná nezhoda povedie k rozpadu vlády. Je pre nás dôležitejšie, aký postoj zaujme kandidát na ministra školstva v otázke sexuálnej výchovy, ako to, či bude pokračovať v naplánovaných reformách. Pretože sexuálna výchova rozhoduje o budúcnosti civilizácie. Fotografia z pohrebu britskej kráľovnej, kde je namiesto našej prezidentky mylne označený za prezidenta jej partner, zas slúži ako palivo nenávisti pre opozíciu. Cynicky kričia, akého výsmechu národu sa to prezidentka dopustila, akoby to bola jej vina. Voľne striedame žánre, od telenovely cez trápnu komédiu až po katastrofický thriller, aby sme si opäť mohli zapnúť ďalší diel.

Zaoberáme sa množstvom podružného, pretože si radi hovieme v prízemných emóciách. Narastá naša potreba komentovať a zaoberať sa nepodstatným a uniká nám nutnosť prinavracať sa k veľkým a principiálnym otázkam o našom smerovaní. Ak sa aj také otázky vynoria, zaniknú v tom množstve bulváru, ktorý sa stal mainstreamom, ako seriál pre fajnšmekrov v mori gýčovitej holywoodskej produkcie. Veď sme sa už dosť napočúvali moralizovania o zodpovednom očkovaní či našej príslušnosti k Západu zoči-voči ruskej agresii.

Ak dávame veľkú váhu malým veciam a tých malých vecí neustále pribúda, je pochopiteľné, že pod tou ťarchou začneme padať. Niektorí potom nevidia nádej na úľavu a začínajú uvažovať o odchode z krajiny. Iní kompletne rezignujú a stávajú sa z nich neznesiteľní cynici. V atmosfére všeobecnej rezignácie na veľké témy hrozí, že s cieľom uspokojiť naše emócie a sentiment sa dobrovoľne odovzdáme do rúk populistickým autokratom. Naznačil to aj nedávny prieskum, podľa ktorého si viac ako polovica obyvateľov Slovenska praje víťazstvo Ruska vo vojne na Ukrajine. Pred šiestimi rokmi sa tak dostal k moci Donald Trump a podobnou cestou sa snaží uberať aj naša dnešná opozícia vedená bývalým premiérom.

Chýba nám odstup. Odstup neznamená vedome ignorovať všetko okolité dianie, ale schopnosť rozlišovať a vedieť sa povzniesť nad všadeprítomné emócie. Po dopozeraní seriálu si zvyčajne dokážeme zachovať odstup upokojujúcim konštatovaním, že to bol len seriál. Na odstup od každodennej reality však potrebujeme vedomie, že jej réžiu máme vo vlastných rukách.

Tomáš Horváth

Obsah Listů 5/2022
Archiv Listů
Autoři Listů

Tomáš Horváth

Nie je to len seriál

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu