Rok 1989 priniesol okrem pádu totality a návratu k demokracii aj veľa zvláštnych javov. Jedným z nich je nepochybne snaha politikov, publicistov a často aj školených odborníkov prehodnocovať hlava nehlava niektoré udalosti dejín či pôsobenie významných osobností, ktoré v niečom v minulosti vynikli. Jedným z mnohých príkladov je aj kniha Vladimíra Mertlíka Lví silou, vzletem sokolím: Pvní republika: mýtus a realita. Autor sa vo svojom diele snaží silou mocou boriť mýty prvej republiky, ale pritom mu celkom uniklo, že vo viacerých kapitolách vytvára mýty nové resp. antimýty, ktorými sa snaží čitateľovi vnútiť svoj pohľad na roky prvej Československej republiky (1918–1938), pričom podniká mnohé exkurzy aj do starších dôb. Kniha by si zaslúžila nepochybne podrobnejší rozbor, ale mňa zaujali len pasáže týkajúce sa Husitského revolučného hnutia a Aloisa Jiráska. Tento spisovateľ obišiel v Mertlíkovej knihe nepochybne najhoršie a autor, podobne ako viacerí ďalší publicisti po roku 1989, prehodnocuje jeho dielo, zatracuje ho, označuje ho za najväčšieho falzifikátora a lakýrnika českých dejín.
Mertlík a ďalší kritici Jiráskových diel akosi zabúdajú, že to bol školený historik a samotnému písaniu jeho diel predchádzalo vždy dôkladné štúdium prameňov a miest o ktorých písal.
Napríklad pri písaní trilógie Bratstvo navštívil Kremnicu, kde s pomocou mestského archivára Pavla Križka študoval pramene o husitoch v tomto meste, a Lučenec navštívil dokonca trikrát, aby sa dôkladne zoznámil s miestami o ktorých potom písal v tejto trilógii. Ako spisovateľ si mohol dovoliť určitú autorskú licenciu, ale tú vždy korigovala jeho odbornosť historika. Okrem toho sa zabúda, že Jirásek mal veľké zásluhy na tvorbe ideológie československých légií, ktoré celkom vedome nadväzovali vo svojej symbolike i názvoch plukov na husitov a husitské revolučné hnutie. Pripomína to aj sám Radola Gajda v úvode svojich pamätí, kde Jiráskovi ďakuje za to, že jeho samého aj jeho spolubojovníkov v légiách oduševňovali Jiráskove historické diela. Jirásek v roku 1917 podpísal aj manifest českých spisovateľov požadujúcich samostatnosť a po vzniku Československa sa stal senátorom. Tak isto, keď bol v roku 1919 asistenčnou jednotkou 30. pešieho pluku z Vysokého Mýta obsadený Lučenec, dostal od jej veliteľa nadporučíka telegram Josefa Ejema, ktorý mimochodom ako bývalý učiteľ poukazoval na Jiráskovu trilógiu Bratstvo a diel Bitka pri Lučenci: Lučenec po létech opět dobyt.
Skutočne, kto viac prekrúca dejiny – Jirásek, alebo jeho súčasní kritici? Podľa nich Jan Žižka nebol skvelý vojvodca, ale len lupič a lapka, Hus nemal ušľachtilý zjav, ako ho zobrazovali maliari a sochári, ale bol malý, tučný, holohlavý mních a podobne. Ale znižuje to jeho význam a prínos pre reformné hnutie v katolíckej cirkvi? Áno, husitské hnutie bola revolúcia a počas nej došlo k vypáleniu mnohých kláštorov a kostolov, k ničeniu kultúrnych hodnôt, a k tomu by sa ani Jan Hus nebol postavil inak, ako s kritickým odmietnutím, ale celkový prínos husitstva je pre české dejiny aj tak kladný. Vie si niekto predstaviť, čo by boli české dejiny bez Jána Husa a husitského hnutia? Táto slávna epocha českých dejín oduševňovala vlastencov po stáročia a významnú úlohu zohrala nielen v 15. storočí, ale tiež počas národného obrodenia a v rokoch prvej Československej republiky. Máloktoré dejinné obdobie možno vnímať len kladne alebo len záporne, najčastejšie v každej epoche nájdeme bielu aj čiernu stránku. Všetko treba vnímať v celom komplexe a s odstupom času chápať dobový kontext toho ktorého dejinného hnutia alebo postavy. Podobne je to aj s husitstvom a s Aloisom Jiráskom. Vo svojej literárnej tvorbe vychádzal spisovateľ z Palackého koncepcie dejín a historickú prózu chápal ako monumentálnu tvorbu na podporu priblíženia slávnych kapitol národných dejín a dvíhanie sebavedomia širokých ľudových vrstiev. A v tom je stály Jiráskov prínos a veľký vklad do českej literatúry a národných dejín.
Ferdinand Vrábel (1948) je historik. Zaoberá sa dejinami prvej ČSR, problematikou antisemitizmu a národnostných menšín.
Ondřej Vaculík:
Člověk jménem Rour
Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem
Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát
Anna Militzová:
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse
Jurij Andruchovyč:
Rekreace aneb Slavnosti Vzkříeného Ducha
Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze enevy
Jiří Weil:
trasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?
Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.
Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!
Mapa webu - přehled článků a struktury webu.
Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.
Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu
Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.