Marián Hatala

Hŕba občianskej práce

Dva texty k výročí rozdělení Československa nahlížejí na historický předěl v životech Čechů a Slováků z opačných stran dnešní hranice a z argumentačně odlišného – byť nikoli opačného – úhlu pohledu.

-red-

Od rozdelenia spoločného štátu Čechov a Slovákov uplynulo tridsať rokov, teda ponúka sa príležitosť zaspomínať si na nedávnu minulosť, ale aj pripomenúť niečo z toho, čo zániku federácie predchádzalo, a pritom, pravdaže, zachovať odstup od mantinelov názorového spektra.

Ono spektrum totiž siaha od presvedčenia, že dobrá vec sa podarila, až po rozkošnú vetu z filmu Woodyho Allena Polnoc v Paríži, kde sprievodkyňa v múzeu vraví: Fakt, že existuje Paríž, a niekto sa rozhodne, že bude žiť niekde inde na svete, zostane pre mňa navždy záhadou.

Politicko-mocenský techtlmechtl

Keď som koncom augusta 1992 videl zábery zo záhrady vily Tugendhat v Brne, kde premiéri Václav Klaus a Vladimír Mečiar pripravovali vyhlásenie o rozdelení Československa, uvedomil som si, ako veľmi ma rušili ich takmer nápadne pokojné tváre. Pôsobili neprimerane a nenáležite, vzhľadom na to, že sa rozhodovalo o osude tradičnej a rešpektovanej značky Československo a o budúcnosti Čechov a Slovákov, nota bene po skončení veľkopanského experimentu zvaného reálny komunizmus.

Interný, politicko-mocenský techtlmechtl, ktorý nasledoval po šiestom rokovaní českej a slovenskej delegácie, sa medzi oboma štátnikmi odohral pod majestátnym platanom. Ten už vyrúbali, zvýšil z neho iba peň. A z Československa zostali nástupnícke štáty – spočiatku dva pne, dnes už očividne a vůčihledně dospelé, suverénne a životaschopné stromy, ktoré si civilizovane rozdelili nielen spoločnú pôdu pre korene a spoločnú oblohu nad korunami. Český strom stojí od 31. decembra 1992 vo svojej vlastnej záhrade tak ako slovenský strom stojí vo svojej vlastnej záhrade. Ani tam, ani tu nečnie burina nevyrovnaných účtov a negatívnych emócií, a dávno doznelo prostoducho ľudové kdo na koho doplácí a kto koho prehliada. Opadli vášne, vzájomná nedôvera a obojstranné upodozrievanie – na oboch stranách.

Jubileum bez fanfár

Podľa najfrekventovanejších definícií bol vznik prvej Československej republiky – keď v Európe ešte mátal duch svetovej vojny – historická danosť, a v prípade Slovákov bezmála existenčná nutnosť; racionálne odôvodnený zväzok dvoch jazykovo blízkych národov; integračný a stabilizačný projekt spoločnej vôle a dohody. Skrátka, nový štátny útvar s dobrými základmi a s obsahom hodným rozvíjania. Napriek historickým disharmóniám, peripetiám. A diskontinuite, v prípade Slovenského štátu temnej a farskej. Napriek nedôslednosti, s akou sa narábalo s národnostnou otázkou menšieho a mladšieho z partnerov, navyše – vo federatívnom usporiadaní, ktoré je svojou decentralizáciou v zjavnom rozpore s centralizovanou mocou komunistického režimu.

Jubilejných tridsať rokov po nedáva dôvod na oslavu s fanfárami, skôr vyzýva na vecnú a kritickú reminiscenciu. Aj takúto: oba nové stredoeurópske štáty vznikli bez referenda a asi proti vôli väčšiny obyvateľstva, čo sa, samozrejme, nedá verifikovať. Vladimír Mečiar najprv referendum sľuboval, potom ako špičkový ústavnoprávny eskamotér tvrdil, že je za zachovanie spoločného štátu, ale Slovensko pritom musí mať medzinárodnú právnu subjektivitu. Nakoniec referendum odmietal, lebo hrozilo, že by sa stal nástrojom na vyrovnanie sa s protivníkom. Až po rokoch priznal, že plebiscit by nemal zmysel, lebo bol možný len v súvislosti s otázkou, či sa môžu začať rozhovory o rozpade Československa, a to v čase, keď už bol rozpad zavŕšený. Aj Václav Klaus potvrdil, že rokovania sa už netýkali zachovania spoločného štátu, že predstavitelia ODS a HZDS vo vile Tugendhat iba zariaďovali, aby všetko prebehlo pokojne.

Zvrchovanosť, suverenita nadovšetko

Triezvo uvažujúci Slováci chápali, že uzákonenie slovenského jazyka ako jediného štátneho a úradného jazyka bez výnimky na celom území Slovenska nesmie byť v rozpore s medzinárodnými záväzkami, so všeobecne platnými normami a s ľudskými právami. Vedeli, že právo na štátnu zvrchovanosť a suverenitu nesmie stáť nad demokratickým princípom, podľa ktorého sa v krajine delí zákonodarná, výkonná a súdna moc a udržiavajú sa pri živote nezávislé inštitúcie a tretí sektor.

A hlavne – títo realisticky zmýšľajúci Slováci videli, že na scénu nastupuje politická garnitúra militantných nacionalistov s myslením ani nie okresného významu a politicky pologramotných indivíduí, ovládaných čoraz autoritatívnejším Mečiarom. Ten seba a svoje HZDS vyhlásil za priameho pokračovateľa zvrhnutej predošlej moci. Hoci si s ňou dobre rozumel – veď počet komunistov v radoch tohto štátotvorného hnutia (po boku Matice slovenskej, tradične páchnucej naftalínom, a Slovenskej národnej strany, ktorá nemala v programe slovenskú samostatnosť) bol väčší než vo vtedajšej Strane demokratickej ľavice Petra Weissa. Ten istý Mečiar predsa vyhlásil, že na Slovensku nebude platiť lustračný, federálnym zhromaždením prijatý zákon, a zástupcom médií rozoslal list, aby ich pri osobnom stretnutí poučil o etickej samoregulácii, čiže o tom, ako treba písať o ňom a o jeho hnutí. Pravda, na revanš – servilné médiá mali mať nižšiu DPH...

Takmer bez domova, ale dočasne

Vyhlásenie samostatného Slovenska neprijali najmä tí jeho obyvatelia, ktorí svoju národnú identitu vnímali ako československú a česko-slovenskú, a tí, ktorí si pokladali za povinnosť byť aktívnou súčasťou obnovy spoločnosti a nezmierili sa s predstavou, že by mali tvoriť démos v minorite, politickými elitami vyšachovaný z rozhodovacích procesov.

Na prahu opäť samostatného Slovenska sa viacerí Slováci práve tejto kategórie cítili temer ako bezdomovci, lebo nepochybovali o tom, že s luzou, čo sa rozpelešila v krajine a privatizuje si ju k obrazu svojmu, nemožno budovať demokratický kapitalizmus, systémovo transformovať krajinu a usilovať sa o jej návrat do Európy, o akej kedysi snívali Aristide Briand a Gustav Stresemann.

Isté je, že najmä títo temer bezdomovci prispeli a prispievajú k napĺňaniu obsahu vlastnej štátnosti, ktorá zosobňuje domov národného a občianskeho života, čo sám seba definuje i navonok – vzťahmi s blízkym a vzdialenejším okolím. Strachovali sa o demokraciu najprv za Mečiara, potom za Fica, mobilizovali seba i ostatných a napokon zažili, že krajina môže mať aj vľúdnejšiu tvár, nuž sa so svojím miestom v nej začali stotožňovať. Oná prívetivejšia tvár bola totiž výsledkom a zrkadlom ich občianskeho úsilia a priniesla im trochu úľavy a možno i malého zadosťučinenia. Na chvíľu, lebo sú tu čoraz sebavedomejší a organizovanejší, v parlamentných kreslách usadení fašisti ako z učebnice dejepisu. Na chvíľu, lebo výskyt prokremeľských obsmŕdačov, dezolátov a trolov na slovenský meter štvorcový je povážlivo vysoký.

Pred nami sú ťažkosti hôr i rovín

Z každodennej drobnej občiansko-politickej práce teda nijako neubúda, vlastne ani nesmie ubudnúť. Aktívna, uvedomovaná občianskosť by mala byť niečo ako perpetuum mobile, hodnotou a vyšším zmyslom národnej a štátnej existencie a budúcnosti. Alebo aj takto: nadobudnutú suverenitu potrebuje Slovensko na to, aby sa ľahkomyseľne nezbavovalo zodpovednosti za seba a za iných. Áno, výsledky často nestoja za reč, ba neraz sú zrelé na reparát, takže niet dôvod nazdávať sa, že by sme v tomto rozpoložení mohli byť spoľahlivým, dôstojným a inšpirujúcim partnerom inému národu – v spoločnom zväzku.

Nesmierne by ma tešilo, keby som mohol konštatovať pravý opak. Aj vzhľadom na rok a štát, v ktorom som sa narodil, ale osobné želanie aj v tomto prípade musí ustúpiť objektívnemu pohľadu na skutočný stav vecí.

Ak by som sa však mal vrátiť k úvodným riadkom úvahy: rozdelením Českej a Slovenskej Federatívnej republiky sa nepodarila až taká dobrá vec. Ale akiste sme ani neprišli o miesto na výslní sveta, stelesnenom hoci tým polnočným Parížom...

Marián Hatala (1958) je básník, překladatel, novinář, kritik a stálý spolupracovník Listů. Do roku 2003 byl šéfredaktorem česko-slovenského týdeníku Mosty.

Obsah Listů 5/2022
Archiv Listů
Autoři Listů

Marián Hatala

Hŕba občianskej práce

Politicko-mocenský techtlmechtl

Jubileum bez fanfár

Zvrchovanosť, suverenita nadovšetko

Takmer bez domova, ale dočasne

Pred nami sú ťažkosti hôr i rovín

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu