Peter Takáč

Závrat Jeana-Paula Sartra

Sartre sa narodil 21. júna 1905. Otec mu zomrel, keď mal iba rok. Vzhľadom na to, že nemal žiaden vplyv na jeho formovanie, považoval Sartre za svojho skutočného otca seba. So svojou životnou družkou Simone de Beauvoir sa napriek obojstrannej a trvácej láske nikdy nevzali, pretože sa domnievali, že by ich manželstvo zbavovalo každodennej slobodnej voľby partnera. Počas vojny padol do nemeckého zajatia, z ktorého sa mu podarilo uniknúť a zároveň mu otvorilo oči pre politické angažovanie sa. Keď obdržal ocenenie Nobelovej ceny za svoju literárnu tvorbu, odmietol ho, lebo sa – podľa vlastných slov – nechcel zmeniť v inštitúciu. Toľko fakty. Možno však našu existenciu vo svete vtesnať do niekoľkých objektívnych údajov? Dá sa život jednotlivca zavrieť do šuflíka, zachytiť ako fotografia, alebo zarámovať a zavesiť na stenu?

Hlavná postava Sartrovho románu Hnus Antoine Roquentin poznamenáva: Treba sa rozhodnúť medzi životom a jeho opisom. Keď človek žije, nič sa nedeje. Menia sa kulisy, ľudia prichádzajú a odchádzajú, to je všetko. Niet nijakých začiatkov. Dni na seba nadväzujú bez ladu a skladu, donekonečna sa monotónne sčítavajú. Celkom iné sú historky, ktorými obšťastňujeme druhých, alebo nás nimi poctievajú oni. Keď máme vyrozprávať nejakú udalosť, stáva sa z nej dobrodružstvo nabité očakávaniami a napätím. Ako je to možné? Život jednoducho nie je tak zaujímavý ako jeho reflexia. Jeho absurditu dokáže predčiť len snaha dať mu kontinuitu, zmysel, zápletku a vyústenie. Od začiatku po koniec sa vyhýba uchopeniu, pochopeniu, zjednoteniu.

Náš údel definuje Sartre ústami Roquentina stroho: Existovať prosto znamená byť tu... nijaká nevyhnutná skutočnosť nedokáže vysvetliť existenciu; náhodnosť nie je falošná podoba... je to absolútno v dôsledku dokonalej neopodstatnenosti. Všetko je neopodstatnené, tento park, toto mesto i ja. Keď si to človek náhodou uvedomí, zdvihne sa mu žalúdok a všetko okolo neho sa začne točiť ako v ten večer v hostinci Rendez-vous des Cheminots, dostaví sa Nevoľnosť... Prichádza závrat, pocit podobný morskej nemoci, pri ktorej strácame pôdu pod nohami a orientáciu. Všetky istoty sa rozplývajú a dôvody rozpadajú vo chvíli, keď sme nútení čeliť dotieravej otázke: Prečo tu vlastne sme? Odpoveď je krutá: Pre nič. Pretože nič nie je naozaj skutočné, dostatočne dôležité ani pevné, aby nám poskytlo poslednú záruku prečo žiť a odôvodnilo našu existenciu tvárou v tvár Ničote.

Preto sme nútení konať v zlej viere (mauvaise foi) – dôverovať zásadám a hodnotám, podľa ktorých žijú iní. Žiť tak, ako žijú ostatní, a popritom si malicherne nahovárať o vlastnej dôležitosti. Takéto domnienky ako aj úzkoprsosť a neschopnosť predstavivosti považoval Sartre za buržoázne (malomeštiacke) hodnoty, ktoré sa mu protivili. Šlo podľa neho o odmietanie prevzatia zodpovednosti za svoje činy. V hlavnej práci Bytie a ničota, ktorá si získala prívlastok biblia existencializmu, doslovne píše o odsúdenosti k slobode: Moja sloboda nemá žiadnu medzu okrem seba samej, alebo, ak chcete, naša sloboda je obmedzená len tým, že sa slobody nemôžeme vzdať. Z takejto slobody niet úniku, ako znie názov jednej zo Sartrových divadelných hier, takže nás z nej nevykúpi žiaden Boh ani neochráni žiadna sila. Budeme mať silu čeliť výčitkám za to, čo sme urobili a neurobili a akým príkladom sme šli ostatným? Budeme schopní obhájiť svoju zbabelosť, falošnosť či ľahostajnosť pred druhými? Pretože peklo, to sú tí druhí. Naši krutí sudcovia na večnosť.

Našu nečinnosť pritom nemôže ospravedlniť spoločenské postavenie, ekonomické pozadie, ani psychologické príčiny. Spoločenské inštitúcie sú uspôsobené na to, aby nás udržiavali v nehybnosti: tlačia nás ku konformite, prispôsobeniu sa a nevyčnievaniu. Vplyvy byrokracie, teórie marxizmu a psychoanalýzy, spochybňujúce individuálnu slobodu, nás nemôžu zbaviť zodpovednosti za vlastnú existenciu. Sartre protestuje proti tvrdeniu, že sme spredmetnení, zobjektivizovaní podmienkami, v ktorých sa ocitáme. Človek sa podľa nášho názoru vyznačuje tým, že prekračuje danú situáciu tým, čo dokáže urobiť z toho, čo z neho urobili, aj keď sám sa nikdy vo svojom spredmetnení nepoznáva, píše v práci Kritika dialektického rozumu. Sme totiž zodpovední aj za motivácie, ktoré nás vedú k zvoleniu týchto podnetov. Sami si volíme, čo sa rozhodneme nasledovať.

Na to, aby sme si uvedomili vlastnú situáciu, potrebujeme odhaliť negativitu prítomnú vo veciach. V Bytí a ničote prichádza Sartre s ontologickým odôvodnením špecifického údelu človeka vo svete. Kým bežné veci, ktoré nazýva bytím osebe, jestvujú náhodile a sú tým, čím sú; bytie pre seba, čiže subjektivita, je tým, čím nie je – teda postráda hotovú identitu. Bytie pre seba sa na jednej strane vzťahuje k tomu, čím bolo, a už nie je (minulosť), na druhej k tomu, čím bude, no ešte nie je (budúcnosť). Vedomie je tak ničím, určitou trhlinou vo vzťahu k druhým, na základe ktorých sa musí konštituovať. Človek totiž postráda podstatu, takže existencia uňho predchádza esenciu: je len tým, čo zo seba sám urobí. Je tomu podobne ako s Descartovým cogito ergo sum, ktoré nevypovedá o tom, aká je podstata subjektu, ale len o jeho existencii – o tom, že je.

Sartre taktiež sleduje filozofickú líniu blízku mladému Marxovi. Príroda je voči človeku nehostinná, dokáže ho zničiť alebo znegovať, preto sa jej musí brániť. Povediac marxistickými pojmami – potrebuje negovať negáciu: utvárať sa prácou, ktorá mu poskytne prostriedky obživy a obrany voči okolitému prostrediu. Zároveň však práca vedie k objektivizácii človeka – k splývaniu s predmetom jeho činnosti. Človek-tvorca sa vidí vo svojom predmete, pričom zabúda na to, že jeho podstata nie je daná ani konanie ukončené. Preto dochádza k odcudzeniu – od seba i od druhých, vedúcemu k ďalším podobám odpojenosti a zabudnutosti na charakter vlastnej existencie. Sartre sa bráni spodobovaniu človeka na vec, ale i podriadeniu človeka zákonom dejín. Tvrdí, že subjekt si naopak môže byť vedomý svojho údelu a zobrať svoj osud do vlastných rúk, a to i bez ohľadu na historický vývoj.

Príkladom tohto presvedčenia bola jeho vlastná politická angažovanosť. Sartre sa zasadzoval proti antisemitizmu, kolonializmu, imperializmu Spojených štátov, ktorého prejavom bola aj vojna vo Vietname. Ako však ukázalo 20. storočie, sociálne revolúcie začali pohlcovať revolty, ktoré im dali podnet, ako varoval Sartrov bývalý priateľ Albert Camus. V Sovietskom zväze sa revolúcia ani po vojne nestala plnším vyjadrením vzbury, ale jej potlačením a zahubením. Sartre sa s tým dlho odmietal zmieriť preto, aby vraj bola nádej udržaná nažive.

Smrť bola podľa Sartra vždy niečím, za čo už nemožno ísť, možnosťou, pre ktorú sa nemožno rozhodnúť. Na pohrebe tohto presvedčeného bezverca napadlo ani slovo. No pre tisíce zúčastnených šlo o obrovskú udalosť, na ktorej si pripomenuli velikána a hlavného predstaviteľa existencialistickej filozofie, ktorý neveril vo vykúpenie ničím iným než vlastnými činmi.

Peter Takáč (1984), je filozof a publicista.

Obsah Listů 4/2022
Archiv Listů
Autoři Listů

Peter Takáč

Závrat Jeana-Paula Sartra

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu