Tomáš Horváth

Nevoľnosť z uhorkovej sezóny

Je skoré júlové popoludnie a s niekoľkými priateľmi sedíme na terase horského hotela na strednom Slovensku. Viacerým z nás ešte visia na zápästí návštevnícke pásky z letného festivalu, na ktorý sme sa po dvoch pandemických rokoch o to viac tešili. Napriek tomu, že začalo leto a vytúžený dovolenkový čas, nezdieľame medzi sebou radosť z prežitého a je nám aj akosi zaťažko tešiť sa. Dúfali sme, že si konečne oddýchneme od ťažkých tém, no namiesto toho sa nás zmocnila nevoľnosť z uhorkovej sezóny.

Ako veľmi som túžil zdieľať svoj zážitok z koncertu Nicka Cavea na festivale Pohoda! Tento epický koncert, podobne ako mnohé iné, však zostal v tieni konfliktu okolo prítomnosti kontroverzného biskupa a skupinky provokujúcich aktivistov na festivale. Sotva mi doma vyschol festivalový stan, internet už bol plný silných vyhlásení, jednoznačných póz a (p)odporných petícií. Každý zrazu vedel, kto na festival patrí a naopak, komu by mal byť vstup odoprený, ktoré názory môžu a ktoré by nemali v tomto obyčajne tak vľúdnom prostredí zaznievať. Bojuje sa už aj na miestach, ktoré boli ešte donedávna posvätnou pôdou dialógu a tolerancie. Darmo budem druhým hovoriť o koncerte, keď každého nakoniec zaujíma len to, na ktorej strane barikády stojím.

Bolo by mylné domnievať sa, že témy polarizujúce spoločnosť sú výhradne politické alebo že ich pôvod je v politickom diskurze. V tejto uhorkovej sezóne zavárame svoje názory do dôkladne vydezinfikovaných pohárov, vyvárame ich v bahne sociálnych sietí, aby do toho nášho hermeticky uzatvoreného názoru neprenikla čo i len smietka znečistenia ohrozujúca náš názor inou myšlienkou než tou, ktorú považujeme za správnu.

Nič z toho nás však neprekvapuje, kultúrne vojny a štiepenie našej spoločnosti už nejaký čas trvá. Sediac na hotelovej terase prežívame zdieľané precitnutie: už zas?! Ešte donedávna sme boli zvyknutí, že malicherné spory o akejkoľvek podružnej téme síce rýchlo vzplanú, ale aj pomerne rýchlo sa na ne zabudne, a preto ich je lepšie prečkať a pretrpieť, prípadne sa ich snažiť opatrne tlmiť.

Začínajú sa však vynárať s takou periodicitou, že naša spoločnosť sa ocitá v stave sústavného konfliktu, kde jedna kauza plynule nadväzuje na druhú, ba dokonca sa tieto konflikty prekrývajú a násobia. Tá frekvencia, s akou medzi sebou nekomunikujeme, ale bojujeme, začína mať exponenciálny charakter. Azda umocnené aj pandemickou krízou a vojnou na Ukrajine je naša spoločnosť v stave konštantného vnútorného konfliktu.

Napokon sa dostavuje zármutok z toho, ako ľahko sa naštrbujú naše priateľstvá, ako zbytočne prichádzame o vzťahy len preto, že sme sa vyhranili alebo nevyhranili dostatočne. Prekvapujú nás stále ďalší známi a priatelia: Kto ďalší mal potrebu sa do konfliktu zapojiť a v článku či statuse manifestovať svoju príslušnosť k jednej zo strán a vydobyť si tak potlesk a uznanie vo svojej názorovej bubline a zavrhnutie v tej druhej? Snaha stáť bokom, reagovať z odstupu či zmierňovať napätie spravidla končí nepovšimnutá. Má ešte zmysel snažiť sa kultivovať žumpu?

Z debaty na terase som odchádzal s miernou dezilúziou z rozhádanej spoločnosti, hoci istú nádej mi dodali práve kultivované osobné rozhovory a fakt, že slušnosť treba hľadať inde ako na bojovom poli sociálnych sietí. Spomenul som si na Viktora Frankla, ktorý hovoril, že sa nepotrebujeme odvolávať na svätcov: Stačilo by, keby sme sa odvolávali na slušných ľudí... vždy budú len v menšine. A predsa je pre mňa veľkou výzvou pridať sa k nim.

Ako teda naložiť s touto nevoľnosťou? Medzi priateľmi z hotelovej terasy boli aj kamarátky, ktoré aktuálne chrúmu zavárané uhorky, ale z celkom iných dôvodov. Ich zážitok s nevoľnosťou nám ponúka odpoveď. Pre ne je nevoľnosť potvrdením, že je všetko v poriadku.

Tomáš Horváth

Obsah Listů 4/2022
Archiv Listů
Autoři Listů

Tomáš Horváth

Nevoľnosť z uhorkovej sezóny

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu