Pavol Ičo

Úskalia demokracie

Demokracia býva vo všeobecnosti považovaná za najlepší systém spoločenského zriadenia, no viacerí antickí filozofi by s týmto názorom nesúhlasili.

Prvky demokracie sa v starovekom Grécku objavujú od siedmeho storočia pred naším letopočtom, v čase prijatia aténskej Drakónovej ústavy, ktorá všetkým dospelým mužom, schopným zaobstarať si vlastnú zbroj, umožnila voliť svojich politických zástupcov – archontov. Tí však museli pochádzať z aristokratických rodín, takže moc de facto ostala v rukách aristokratov. Drakón taktiež na základe aténskeho obyčajového práva spísal najstaršiu známu európsku zbierku zákonov. No tieto nariadenia boli veľmi prísne a kruté, takmer každý zločin trestali smrťou. Preto Drakónov neskorší nástupca Solón v rokoch 593–594 p. n. l. zákony upravil a vytvoril aj novú, timokratickú ústavu, čím položil základy demokratického usporiadania Aténskeho štátu. Obyvateľstvo bolo rozdelené na štyri triedy podľa veľkosti majetku. Bohatí remeselníci a obchodníci tzv. neurodzeného pôvodu sa tak ocitli v jednej skupine s aristokratmi, ktorí svoj majetok a postavenie nadobudli na základe dedičného princípu. Príslušníci dvoch najmajetnejších tried mali právo voliť a byť volení, posledné dve triedy sa mohli zúčastňovať na ľudových zhromaždeniach, mohli pôsobiť aj ako členovia porotných súdov, no k úradným funkciám neboli pripustení.

Takéto zriadenie sa ale protivilo aristokratom, túžiacim po absolútnej moci. V tomto období tiež začali vznikať rôzne politické hnutia združujúce ľudí na základe ich spoločenského postavenia a miesta bydliska (napr. strana pediakov, teda bohatých obyvateľov roviny; strana paraliov, čiže obchodníkov a remeselníkov z pobrežného pásma a i.).

Neskôr, okolo roku 508 p. n. l., navrhol archón Kleistenes demokratickú ústavu, ktorou rozdelil obyvateľstvo podľa miesta bydliska (z toho je odvodený aj názov tejto konštitúcie – slovo démos označovalo obyvateľstvo určitého územia). Všetci muži mali od svojich dvadsiatich rokov rovnaké práva, avšak ženy, deti a otroci neboli považovaní za plnoprávnych občanov. Občianske práva mohli získať i cudzinci, ak s tým súhlasilo aspoň 6000 plnoprávnych občanov. Plnoprávni občania Atén sa stretávali na ľudových zhromaždeniach, kde schvaľovali zákony, rozhodovali o prípadnom vojenskom útoku a diskutovali o štátnom rozpočte. Na ľudových zhromaždeniach občania rozhodovali aj o tom, ktorých Aténčanov na desať rokov vyženú, lebo ohrozujú demokraciu (tzv. črepinový súd, čiže ostrakizmus). Okrem toho losovali členov Rady 500, ktorí prijímali poslov z cudzích štátov, pripravovali návrhy na ľudové zhromaždenia a rokovali o medzinárodných zmluvách. Fungovanie štátu zabezpečovalo približne 700 úradníkov, ktorých si ostatní spoluobčania vylosovali, a desať stratégov – generálov, venujúcich sa vojenským a obranným záležitostiam štátu.

Ideu účasti ľudu na správe štátu ešte zdokonalil aténsky stratég Perikles, známy svojou rečou o demokracii z roku 431 p. n. l., zaznamenanou v Tukydidovom diele Dejiny peloponézskej vojny, v ktorej uviedol: Štátne zriadenie, ktoré máme, nemusí nič závidieť zákonom suseda. Namiesto toho, aby sme závideli iným, slúžime im za vzor a môžu nás napodobňovať. Toto zriadenie sa volá demokracia, vláda ľudu, lebo štát spravujú viacerí, nie pár jednotlivcov. Podľa zákonov majú všetci občania rovnaké práva, keď ide o súkromné záujmy, a pokiaľ ide o veci spoločného záujmu, pri výbere do verejných úradov má každý prednosť podľa toho v čom vyniká, podľa schopností, nie podľa príslušností k istej skupine. Ak je niekto chudobný, ale môže byť nejakým spôsobom prospešný obci svojou činnosťou, nebráni mu v tom nízky pôvod.

Proces demokratizácie taktiež zasiahol Rímsku republiku. Išlo o nové štátne zriadenie Rimanov, vytvorené v roku 510 p. n. l. po vyhnaní posledného kráľa Tarquinia Superba. Útvar sa nazýval res publica (t. j. republika, v preklade: vec verejná) podľa toho, že verejnosť mala podiel na riadení štátu, pretože ľudia si volili konzulov a tristo senátorov. Na čele štátu stáli dvaja konzuli. Tým slúžilo 12 liktorov a radilo im 300 členov senátu – inštitúcie predchádzajúcej modernému parlamentu. Spočiatku mali právo voliť iba šľachtici, nazývaní patricijovia. Až potom, keď plebejci, čiže Rimania, ktorí nemali šľachtických predkov, na protest voči nedostatku práv v roku 494 p. n. l. odišli z Ríma s úmyslom založiť nové mesto, dohodli sa s patricijmi na tom, že si aj oni budú voliť zástupcov. Tí sa volali tribúni ľudu, boli dvaja a mali právo vetovať, čiže zrušiť rozhodnutia konzulov alebo senátorov, ak boli namierené proti plebejcom. Rimania sa začali medzi sebou oslovovať slovom občan, iba otrokom naďalej nepriznávali žiadne práva.

Prinajmenšom z čias raného stredoveku pochádzajú aj tingy, vikingské krajské zákonodarné snemy, ktorých sa zúčastňovali zástupcovia jednotlivých rodov, aby rozhodovali vo veciach lokálnych problémov a sporov.

Prví osadníci Islandu, utekajúci z Nórska pred vládou kráľa Haralda Krásnovlasého, však okrem krajských snemov založili v roku 930 althing – hlavný zemský všeobecný snem, v podstate parlament, kde sa prerokovávali záležitosti, ktoré sa nepodarilo uzavrieť na úrovni kraja. Obdobná inštitúcia zvaná løgting pôsobí aj na Faerských ostrovoch už viac ako 1100 rokov a od roku 979 majú takýto ústredný snem – tynwald, na ostrove Man. Činnosť althingu a logtingu bola v určitých obdobiach prerušená, iba tynwald jestvuje nepretržite od svojho vzniku, je to teda najstarší kontinuálne fungujúci parlament na svete.

Filozofi proti demokracii

Mohlo by sa zdať, že systém, ktorý pripustil, aby ľudia začali rozhodovať sami za seba a prevzali tak moc nad svojimi životmi z rúk šľachticov a kráľov, bol vlastne ideálny, ak nie rovno dokonalý.

Úskalia demokracie si však uvedomovali premýšľaví ľudia už v časoch jej vzniku.

Jedným z prvých kritikov bol antický filozof Sokrates. Nezachovali sa nám po ňom síce žiadne písomnosti, ale jeho názory poznáme vďaka dielam jeho žiaka Platóna. Ten v knihe Štát (v origináli Politeia, čo sa dá preložiť aj ako Ústava) vkladá Sokratovi do úst napríklad tieto slová: Demokracia vzniká, keď chudáci zvíťazia a potom svojich protivníkov alebo pobijú, alebo vyženú zo štátu, a tým, ktorí ostanú, dajú v rovnakej miere účasť na správe štátu a úradov.

Na základe Platónových diel vieme, že Sokrates považoval demokraciu za jednu z najhorších chorôb štátu a nazdával sa, že do politického života vstupujú ľudia v čase demokracie najmä preto, aby ukojili svoju nenásytnú túžbu po moci a bohatstve.

Sloboda, ktorou sa vyznačuje demokratická spoločnosť, navyše podľa Sokrata vedie k úpadku morálky, spupnosti, svojvoľnosti, nestriedmosti a nehanebnosti. Z takéhoto prostredia sa vytráca prirodzený rešpekt medzi žiakom a jeho učiteľom a k moci sa môže dostať hocaký hlupák, lenivec či márnotratník. Je to systém, v ktorom sa rozum podvoľuje vášni... Zhruba takto teda nazeral na demokraciu Sokrates, ktorý bol podľa Pýtie z chýrnej veštiarne v Delfách najmúdrejším z ľudí.

Mudrcov hlas umlčali predstavitelia aténskej demokracie pomocou súdneho procesu na základe vykonštruovaného obvinenia z kazenia mládeže a ateizmu. Sokrates musel vypiť smrteľný jed, no likvidáciou nepohodlného kritika vlastne demokratické zriadenie poukázalo len na vlastnú úbohosť, keď namiesto uplatnenia jedného zo svojich údajných hlavných princípov – dialógu – použilo hrubú silu.

Avšak Platón nemienil zabudnúť na svojho učiteľa a jeho myšlienky šíril prostredníctvom svojich diel i vďaka škole, ktorú založil – Akadémii. Viacero študentov tejto inštitúcie sa neskôr zúčastnilo protidemokratických prevratov v rôznych gréckych mestách.

A aký by mal byť ideálny štát podľa Platóna a Sokrata? Nuž, malo by ísť o útvar riadení cnostnými filozofmi, hľadiacimi na prospech celého spoločenstva. Títo vladári by mali vnímať svoju prácu ako poslanie. V Platónovej utópii ľudia rozvíjajú miernosť, pestujú cnosti, vzdelávajú sa a pracujú pre blaho všetkých členov spoločenstva. Pritom neexistuje nadradenosť mužov nad ženami; muži môžu zastávať úrady tak isto ako ich polovičky, pričom je najdôležitejšie, aby mali všetci členovia spoločenstva dostatočný priestor na rozvoj rozumu a myslenia.

Ďalším významným kritikom demokracie bol Aristoteles, Platónov žiak a vychovávateľ Alexandra Macedónskeho. Vnímal ju ako veľmi nestabilný systém, v ktorom existujú obrovské rozdiely medzi chudobným a bohatým obyvateľstvom. A tak v rámci demokracie môžu demagógovia poštvať chudobných ľudí voči bohatým a s ich pomocou získať moc. Tento triedny boj v konečnom dôsledku môže viesť k pádu demokracie a zavedeniu samovlády mocichtivého tyrana. Nadväzujúc na Platóna bol presvedčený o tom, že motiváciou ľudí túžiacich po vládnych funkciách bude hlavne možnosť zbohatnúť. Zároveň poukázal na potrebu podpory tzv. strednej triedy – tá musí byť podľa neho čo najpočetnejšia, aby zabezpečila stabilitu štátu. Ak totiž bude príliš veľa bohatých a chudobných, v štáte bude panovať nespokojnosť a zriadenie padne.

K demokracii sa so značnými výhradami vyjadroval aj osvietenský filozof Jean-Jacques Rousseau, autor výroku: Ak berieme výraz demokracia v prísnom zmysle slova, pravá demokracia nikdy neexistovala a nikdy existovať nebude, pretože je proti prirodzenému poriadku, aby veľký počet vládol a malý počet bol ovládaný. Podľa neho by vraj demokratická vláda mohla fungovať len pri splnení niekoľkých podmienok – všetci občania by sa museli osobne poznať, vlastniť rovnaké množstvo majetku, schvaľovať každý jeden zákon atď.

Podobne nevrlý vzťah k demokracii mal i francúzsky sociológ z 19. storočia Alexis de Tocqueville, ktorý na jednej strane poukázal na klady demokracie (konštantná politická, ekonomická a sociálna aktivita občanov; rešpektovanie zákonov; snaha úradníkov o vydanie rozhodnutí, ktoré chránia záujmy ľudí), no na strane druhej upozornil na mnohé nedostatky tohto zriadenia, pričom za jeden z najnegatívnejších a najškodlivejších znakov demokracie považoval potláčanie slobôd v mene rovnosti.

A demokraciou sú dnes rovnako znechutení aj viacerí Česi a Slováci kvôli nesplneným očakávaniam Nežnej revolúcie.

Tvár demokracie, aká sa uplatňuje u nás, skrátka častokrát nemá veľa spoločného s Periklovým ideálom demokratického štátu, v ktorom vládne dialóg a súdržnosť.

Pavol Ičo (1987) je publicista. Žije v Košiciach.

Obsah Listů 4/2022
Archiv Listů
Autoři Listů

Pavol Ičo

Úskalia demokracie

Demokracia býva vo všeobecnosti považovaná za najlepší systém spoločenského zriadenia, no viacerí antickí filozofi by s týmto názorom nesúhlasili.

Filozofi proti demokracii

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu