Juraj Buzalka

Postsedliaci

Jeden z menej preskúmaných dôvodov rozpadu Československa boli sociokultúrne rozdiely dvoch bývalých častí federácie. Nejde tu o prvoplánové šovinistické výkriky nacionalistov, ktoré mobilizovali voličov, ale o historicky formované rozdiely v spoločnosti a kultúre, ktoré spôsobili, že obyvatelia tak rýchlo uznali pravdu národným demagógom namiesto zdravému rozumu. Po rozdelení téma rozdielov zapadla v svetle idylky o nežnom rozvode a rozdiely zostali zaujímať hlavne analytikov a výskumníkov. Ich politický dopad sa preniesol do vzťahu dvoch štátov, v ktorom je národný svojráz takpovediac definičným.

Odtiaľto možno napríklad uvažovať nad rozdielmi v populistickom štýle manažéra Andreja Babiša (malý český človek nekecá a maká) a sociálno-konzervatívnou demagógiou Roberta Fica s odkazom na nostalgiu za bývalým režimom (ľudia si zaslúžia istoty). Existujúci presah sociokultúrnych parametrov do reálnej politiky by však dnes mal kváriť najmä tú ambicióznejšiu časť lídrov, ktorí majú s krajinami reformné plány.

Roľníci duchom

S výnimkou najväčších aglomerácií majú štyri pätiny Slovenska vidiecky charakter. Rozdiel oproti krajinám českej koruny sa vinie už od industrializácie v devätnástom storočí. Slováci však zostávajú moderní inak ako Česi najmä v dôsledku komunistickej industrializácie. Úspešní v tomto dominantne vidieckom prostredí sú lídri, umne narábajúci s postagrárnou sociálnou bázou. Jej charakteristiky sú demagógia, nacionalizmus, zmiešaný s ľudovým katolicizmom, antikozmopolitizmus, iliberálnosť. Otázka je, prečo hlavne takéto vodcovstvo Slovensku už tridsať rokov dominuje.

Hlavným dôvodom je, že od roku 1989 pokrokári v slovenských pomeroch úspešne neoslovili vidiek. Ten bol považovaný za odporcu reforiem a podporovateľa populistov. Malá pozornosť téme vidieka po roku 1989 síce znížila už tak regionálne nízku zamestnanosť v poľnohospodárstve – Slovensko má po priemyselných reformách v súvislosti s vstupom do EÚ štruktúru zamestnanosti ako vyspelé západné ekonomiky –, problém s kolískou slovenskej reakcionárskej politiky na vidieku však táto štruktúrno-technická zmena nevyriešila, skôr naopak.

Ŀudia totiž na Slovensku robia vo fabrikách, stále však žijú vidieckym spôsobom života, identifikujú a správajú sa ako vidiečania. Aj preto si myslím, že zmena v slovenskom prípade nenastane budovaním meštianskej kultúry, ako sme si predstavovali ešte v 90. rokoch, keď sme prenechali vidiek populistom, ale len progresívnou emancipáciou vidieka.

Veľká časť vidiečanov najmä v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch cítila, že štruktúry moci bývalého režimu reprezentujú ich záujmy, resp. podporujú ich spôsob života. Komunizmus našiel kľúče od dediny za cenu obrovských sociálnych nákladov počas kolektivizácie, a aj to až v ostatných etapách svojej existencie. Bolo to približne v rovnakom čase od prevratu v roku 1948, ako je dnes od Nežnej revolúcie.

Bolo to okrem iného preto, že domácnosť na vidieku bola a zostáva aj dnes viac ako sumár individuálnych konzumentov. Ešte aj v dnešnej dobe pokročilého konzumu a rozvoja logistiky aspoň niečo vyrába pre seba. Spôsob zdieľania a reciprocity má ďaleko od kalkulatívnej trhovej výmeny a množstvo výkonov pre domácnosť či komunitu členovia nepovažujú za prácu. Na vidieku dochádza k častej rituálnej výmene medzi domácnosťami, aj výpomoc jednotlivcom je abstrahovaná od susedskej domácnosti.

Komunita má silné mechanizmy kontroly neprimeraného správania v ekonomickej oblasti – obohacovanie, pôžičky bez úrokov, pomoc s opatrovaním blízkych, nadmieru konzumu a pod. sa neriadia trhovým hodnotovým modelom ani nie sú redistribúciou z centra moci ako v socializme. V tomto modeli je napríklad príbuzenská či susedská väzba považovaná za systémovo bližšiu ľuďom a neznamená automaticky korupciu či nepotizmus, ktoré z hľadiska formálnej ekonómie individuálnych konzumentov takto definuje spoločenská morálka. Aj preto sféra domácnosti a komunity na vidieku dokáže inak absolvovať krízy ako jednotlivec či nukleárna rodina v meste.

Postsedliacky Green Deal

Mnohé fabriky – aj na západnom Slovensku, oplývajúcom pracovnými príležitosťami – ďalej existujú na dedinách, ako za komunizmu. Najnovšie firma Volvo ohlásila investíciu na chudobnom východe krajiny a zaberie najúrodnejšiu pôdu v obci Valaliky, veľkodedine v blízkosti Košíc. Vidiečania výrazne zľavili zo svojich záhumienkových kráľovstiev a vďačne sa popri fabrickej práci stali závislými na dobre zásobených obchodných reťazcoch. V mestách zas naopak rastie popularita samovýroby a podpory remeselnej výroby potravín. Zosúladenie týchto trendov bude kľúčové pre budúcnosť krajiny.

Budúcnosť je v novej infraštruktúre produkcie, najmä od malých farmárov, ktorí budú mať nové možnosti odbytu v alternatívnej potravinovej ekonomike. Teda v takej, pri ktorej bude medzi výrobcami a spotrebiteľmi priamy vzťah. Tento trend je v priamom protiklade ku komunistickým roľníckym veľkofarmám, na ktorých tak dobre parazitujú oligarchovia mečiaristického i trhovo-kapitalistického obdobia. Miestnym dedičom pôdy zostali zo socializmus nostalgické spomienky a z kapitalizmu len smútok.

Zároveň bude silnieť tlak na zachytávanie uhlíka v pôde a lesoch. Znamená to nižšiu ťažbu dreva a opäť poľnohospodárstvo s väčším dôrazom na malovýrobu a produkciu na malých plochách. Aktuálna sa javí lokálna výroba energie, kde domácnosti v rodinných domoch na vidieku predstavujú ideálnu infraštruktúru rozptýlenia výroby a distribúcie. Nehovoriac o riešeniach na ochranu klímy, ktoré sa týka takých detailov, ako je hoci bohatstvo ľudského mikrobiómu v črevách, zodpovedného za imunitu organizmu. Popri nadužívaniu antibiotík a prehnanej hygiene sa ukazuje ako zvlášť ohrozený u ľudí, žijúcich v aglomeráciách.

Na rozdiel od vývoja v západnej Európe, kde kapitalizmus postupne transformoval agrárne pomery na platforme historicky formovaných roľníckych komunít, postagrárne východoeurópske transformácie vidieka boli vedené štátnou politikou socialistickej industrializácie. České, východonemecké či sliezske pomery boli výnimkou z tohto štandardu komunistického bloku. Ten industrializoval masy roľníkov, ktorých predtým zbavil ekonomickej nezávislosti.

Išlo skôr o nezamýšľané dôsledky kolektivizácie a podpory vidieka ako vedomú komunistickú politiku, ktoré dnes znamenajú, že nostalgia za komunizmom nie je v princípe nostalgia za ideológiou či istotami bývalého režimu, ako si intuitívne správne, ale fakticky mylne vykladajú niektorí pritakávači akých-takých výdobytkov socializmu, ale hlavne za relatívne slobodným a stabilným komunitným životom so slabším dosahom policajného štátu. Ten dnes v ekonomicky depresívnych a vyľudnených rurálnych komunitách možno hľadať s ťažkosťami.

Aj preto analogicky nemožno model rezistencie voči štátnej kultúre auditu a good governance po roku 1989, ako ho prezentovali najmä liberálni ekonomickí reformátori, pripisovať zaostalosti či konzervativizmu vidieka. Treba sa skôr pozrieť na fungovanie lokálnych modelov ekonomiky a politiky. Aktuálne totiž opäť raz hrozí, že pri nadchádzajúcej zelenej transformácii, ktorá má zásadnú vidiecku dimenziu, skúsime aplikovať neadekvátne centrálne pokrokové politiky, ktorých efekt zostane otázny.

Juraj Buzalka (1975) je sociálny antropológ, pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.

Obsah Listů 4/2022
Archiv Listů
Autoři Listů

Juraj Buzalka

Postsedliaci

Roľníci duchom

Postsedliacky Green Deal

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu