Pavol Ičo

Krutý koniec snu o slobode

Tridsiate tretie výročie protestov na Námestí nebeského pokoja

Koncom 80. rokov minulého storočia zasiahla túžba po demokratických reformách srdcia mnohých Číňanov. ľudia volali po zmene a čoraz intenzívnejšie vnímali, aké vzdialené sú pôvodné komunistické ideály od reality. Obyvatelia najľudnatejšej krajiny na svete tiež mali v živej pamäti zločiny z obdobia kultúrnej revolúcie na prelome 60. a 70. rokov, keď stúpenci politiky Mao Ce-tunga umučili desaťtisíce kontrarevolucionárov.

Väčšina populácie trela biedu, kým skorumpovaní politici žili v blahobyte.

Predohra

Smrť populárneho politika, bývalého generálneho tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Číny v rokoch 1982–1987 Chu Jao-panga, napokon spôsobila, že pomyselný pohár trpezlivosti pretiekol.

Chu Jao-pang sa zasadzoval o rehabilitáciu nespravodlivo odsúdených a prenasledovaných ľudí a hľadal spôsoby, akými by mohol zlepšiť ekonomickú situáciu obyvateľstva. S nespravodlivosťou režimu mal aj osobnú skúsenosť – počas kultúrnej revolúcie ho napriek jeho dlhoročnému pôsobeniu v červenej armáde a angažovaniu v strane dva razy poslali na vidiek na ideologickú prevýchovu, pričom ho neskôr rehabilitovali. I vďaka tomu si získal sympatie veľkej časti národa.

V roku 1987 však Chu Jao-panga obvinili z neschopnosti, buržoázneho zmýšľania a liberalizmu, pretože v presvedčení, že komunistická vláda by mala intelektuálom ponechať právo na protest, nezakročil proti študentským demonštráciám v decembri 1986 až januári 1987. Pre svoju pasivitu, a tým i určitý druh nemej podpory nespokojným študentom, prišiel v januári 1987 o funkciu generálneho tajomníka strany. Naďalej však ostal členom politbyra, teda výkonného výboru komunistickej strany, kde často čelil kritike a ponižovaniu. Keď v apríli 1989 nečakane zomrel na srdcovú zástavu, vláda odmietla zorganizovať štátny pohreb. Preto na Námestie nebeského pokoja v čínskom hlavnom meste Pekingu začali prichádzať davy ľudí volajúcich po dôstojnej rozlúčke s obľúbeným politikom. Vláda ich tlaku čoskoro podľahla a 22. apríla 1989, týždeň po úmrtí Chu Jao-panga, sa vo Veľkej sále ľudu, situovanej v západnej časti Námestia nebeského pokoja, uskutočnil štátny pohrebný obrad. Študentov, ktorých bolo v tom čase na námestí vyše 50 000, však dovnútra nepustili.

A hoci generálny tajomník Zhao Ziyang veril, že študenti postupne odídu, dav sa každým dňom rozrastal. Keď v oficiálnych novinách čínskej komunistickej strany Žen-min ž-pao (ľudový denník) vyšiel 26. apríla úvodník, v ktorom politik Teng Siao-pching nazval protesty výtržníctvom, rozhorčenie demonštrantov nabralo na intenzite. Na Námestí nebeského pokoja sa do 4. mája zišlo približne stotisíc protestujúcich, ktorí odmietali vládnu politiku i obvinenia z chuligánstva a tvrdili, že práve vlastenectvo je dôvodom ich konania. Do Pekingu prichádzali nespokojní ľudia z rôznych kútov krajiny. K študentom sa pridali pracujúci, ako aj ženy v domácnosti. Následne vypukli protesty i v iných mestách – v Šanghaji, v Urumči, v Che-feji atď. Viacerí protestujúci sa rozhodli zahájiť hladovku, aby prinútili vládu odvolať tvrdenia o ich výtržníctve.

V takto vyhrotenej situácii prišla na návštevu Číny vtedajšia hlava Sovietskeho zväzu, Michail Gorbačov, ktorého na každom kroku sledoval celý kontingent zahraničných reportérov. No ich pozornosti neuniklo ani dianie na pekinskom námestí, a tak sa čínski vládni predstavitelia rozhodli čakať a zatiaľ proti demonštrantom nezasahovali. Krajina pýšiaca sa svojím prudkým rozvojom a bojom proti koristníckemu kapitalizmu predsa rozhodne nepotrebovala neželanú publicitu.

Plány, ako protesty ukončiť, preto politici začali spriadať až po Gorbačovovom odchode.

Najviac sa ujal návrh neoficiálneho vodcu štátu a komunistickej strany Teng Siao-pchinga nasadiť armádu. Vojaci začali prenikať do mesta z pekinských predmestí dňa 26. mája. Prichádzali v malých, 3 až 5členných skupinách, oblečení v civile, na neoznačených autách.

Krvavé finále

Plášť tajomstva ale strhla havária, ktorá sa odohrala v noci 2. júna na chodníku pri moste Muxidi. Pofidérny džíp bez poznávacej značky zišiel z cesty, usmrtil troch chodcov a jedného poranil. Na mieste sa hneď zišiel dav niekoľko stoviek ľudí. Niektorí z nich mali aj fotoaparáty, aby nehodu zdokumentovali. Vinníkov vzápätí odviedli policajti, čo prítomní využili na prehľadanie vozidla. Po chvíli našli vojenské uniformy a dav zachvátila panika. Zhruba štyri hodiny po nehode už vedelo o príchode armády takmer celé mesto. Protestujúci sa mobilizovali, stavali barikády a v žiadnom prípade nemienili ustúpiť. Ani strach, ktorému vzdorovali, jeden úspešnejšie než druhý, nedokázal umlčať ich túžbu po slobode slova a reforme skostnateného politického systému. Keď sa demonštrantom podarilo niekoľko vojenských áut poškodiť, obavy vystriedala eufória. Armáda však spočiatku váhala zakročiť proti ľuďom. Rozkaz na vojenský zásah napokon vydalo najvyššie stranícke vedenie 3. júna v poobedňajších hodinách.

Námestie malo byť podľa vlády vypratané rýchlo, bez krviprelievania a pod rúškom noci. Ešte v ten istý deň okolo pol siedmej večer začali v štátnom rozhlase a televízii vysielať výzvy, aby občania zostali vo svojich príbytkoch. Medzitým v uliciach Pekingu pokračovali strety medzi civilnými obyvateľmi a vojakmi, zatiaľ bez strát na životoch. Vojsko doposiaľ použilo iba slzný plyn a gumové projektily, protestujúci odpovedali hádzaním kameňov. Ale so stupňujúcim sa napätím prišli aj prvé výstrely. Vystrašení demonštranti sa v snahe zabrániť ďalšiemu príchodu obrnených transportérov, tankov a áut rozhodli použiť svoje telá ako živé štíty a líhali si na cestu. Bezcitným vojakom to však bolo jedno. Pod kolesami ich mohutných vozidiel zhasínali sviece nevinných životov a ostávali iba rozdrvené telá.

Rovnako nepomáhali ani Molotovove koktaily, dlažobné kocky, kamene a zbrane, ktoré sa podarilo ukoristiť tým najradikálnejším protestujúcim. Policajti v civile navyše zastavovali novinárov a ničili im fotoaparáty. O tej hrôze podľa nariadení vládnych činiteľov jednoducho nesmeli informovať. Sen o reformách a občianskej slobode sa pomaly, ale isto strácal v nedohľadne...

Bilancia

Okolo desiatej hodiny večer vstúpili na Námestie nebeského pokoja po zuby ozbrojení vojaci a do skorého rána nasledujúceho dňa tu zostal už len zlomok z pôvodného davu, hoci stále išlo o niekoľko tisíc ľudí. Ďalších tritisíc demonštrantov odišlo po vyjednávaní s dôstojníkmi a posledných zhruba dvesto protestujúcich študentov vyhnali krátko pred svitaním vojaci.

Symbolom definitívneho konca snáh a nádejí demonštrantov sa stalo zničenie sochy Bohyne demokracie, postavenej študentmi v spolupráci s učiteľmi umenia počas protestov.

Brutalitu, ktorej sa dopustili predstavitelia komunistickej Číny a ich prisluhovači pred tridsiatimi tromi rokmi, dokumentuje bilancia strát. Najnižšie počty, samozrejme, uvádzajú čínske úrady (200–300 mŕtvych protestujúcich), dobové hlásenie americkej CIA hovorí o 400 až 900 obetiach, Čínsky červený kríž odhadol počet mŕtvych na 2000 až 3000 osôb a v rokoch 2016–2017 boli odtajnené diplomatické depeše vtedajšieho britského veľvyslanca v Pekingu Alana Donalda, z ktorých vyplýva, že civilných obetí bolo najmenej 10 000.

Druhá strana oficiálne potvrdila 23 vojakov a policajtov, no podľa priameho účastníka protestov Wu Renhua, autora knihy Krvavá čistka na Námestí nebeského pokoja (v origináli: The Bloody Clearing of Tiananmen Square, 2007), zahynulo 15 príslušníkov čínskych ozbrojených a poriadkových zložiek.

Pavol Ičo (1987) je publicista. Žije v Košiciach.

Obsah Listů 3/2022
Archiv Listů
Autoři Listů

Pavol Ičo

Krutý koniec snu o slobode

Tridsiate tretie výročie protestov na Námestí nebeského pokoja

Predohra

Krvavé finále

Bilancia

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu