Tomáš Horváth

O potrebe odboja

Popri aktuálnych správach o hrdinskom odboji Ukrajincov na čele s prezidentom Zelenským sa v máji nachvíľu dostali do centra pozornosti aj príbehy z domáceho českého a slovenského odboja z 20. storočia.

Najprv prezidentka Čaputová vyznamenala štátnym vyznamenaním troch slovenských antikomunistov, členov organizácie Biela légia, ktorí predtým, ako boli začiatkom 50. rokov popravení, pôsobili v štruktúrach ľudáckeho slovenského štátu. Po udelení ocenení upozornili na to niekoľkí historici, aj na základe čoho sa prezidentka ospravedlnila.

V českom kalendári pribudol na konci mája nový pamätný deň. Deň národného vzdoru ako pripomienka odbojovej akcie, v rámci ktorej pred osemdesiatimi rokmi výsadkári Kubiš a Gabčík vykonali atentát na nacistického ríšskeho protektora Heydricha. Český premiér a slovenská prezidentka sa pri tejto príležitosti zhodli na potrebe, aby nebol tento hrdinský hlas prekričaný hlasom nenávisti.

Keď tému odboja preberám so žiakmi na hodinách dejepisu, nehľadíme len na ideológiu či nepriateľa, ale taktiež na to, aký význam má prerozprávanie daného príbehu na utváranie alebo posilňovanie kolektívnej identity. A taktiež na to, kto je autorom tohto rozprávania. V prvom prípade môžeme viesť diskusiu o nedemokratických presvedčeniach antikomunistov, v druhom prípade zas otvárať filozofické otázky vraždy ako morálne obhájiteľného činu. Oboje sa deje z pozície, v ktorej nespochybňujeme fakty, ale diskutujeme o ich interpretácii. Odboj voči totalite z polovice 20. storočia je pomerne jednoduché sústo na rozlišovanie. Čím sme však bližšie súčasnosti, tým je to náročnejšie.

Slovenský historik Jozef Jablonický zvykol upozorňovať, že dejiny píšu najprv víťazi a potom sa pridávajú porazení. Možnosť slobodne interpretovať historické fakty je výsadou víťazov, v našom prípade demokracie. Vďaka tomu sa môžeme na Slovensku sporiť o vhodnosti udelených vyznamenaní a v Česku si pripomínať vzdor voči totalite. Možnosť o faktoch klamať je však stratégiou sklamaných a porazených.

Dejiny dnes môže na sociálnych sieťach vymýšľať a zdieľať ktokoľvek. Interpretácií jednej udalosti je niekedy viac ako známych faktov o nej. Pri holokauste trvalo desaťročia, kým sa zrodila revizionistická literatúra Davida Irwinga popierajúca existenciu plynových komôr a bohato zdokumentovanú genocídu (nielen) židovského obyvateľstva. A to aj napriek tomu, ako upozorňuje historička Deborah Lipstadt, že žiaden nacista súdený povojnovými tribunálmi nepovedal, že by sa holokaust nebol stal.

Pri útoku na newyorské Dvojičky trvalo niekoľko rokov, dokým sa uchytili internetové portály, ktoré spájali nesúvisiace javy, skresľovali fyzikálne zákony a pridávali teroristickému činu nádych konšpirácie. Pri covide trvalo niekoľko mesiacov, kým sa najprv vyrojil naratív o neexistencii ochorenia, následne o liečbe ochorenia šarlatánskymi metódami (spravidla šírený tými, ktorí krátko predtým tvrdili, že ochorenie je výmysel) a potom vyfabulované správy o škodlivosti vakcín, ktoré reálne odradili nemalé množstvo ľudí od očkovania a tým ich aj ohrozili na zdraví či na živote.

A napokon pri ruskom útoku na Ukrajinu trvalo niekoľko týždňov, ak nie dní, dokým sa našiel skutočný vinník konfliktu v podobe Západu a Severoatlantickej aliancie. Tento naratív neživia len médiá šíriace ruskú propagandu, ale takisto časť západných ľavicových intelektuálov a politikov a rovnako ich nacionalistických krajne pravicových náprotivkov.

Je prirodzené, že najprv prichádza udalosť, až potom naša interpretácia. To, čo sa skracuje, je čas, aby sme si stihli túto mienku vôbec vytvoriť. A stále narastajúce množstvo rôznorodých výkladov nás zneisťuje v našich postojoch. Dobieha nás snaha klamárov prepísať dejiny a tým aj naše porozumenie skutočnosti. Je najvyšší čas postaviť sa im na odpor.

Tomáš Horváth

Obsah Listů 3/2022
Archiv Listů
Autoři Listů

Tomáš Horváth

O potrebe odboja

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu