Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné

• Hlavní stránka
• Aktuální číslo
• Archiv
• Autoři
• Fotografie
• Pelikán
• Česko-slovenské Mosty
• Předplatné
• Prodejci
• Ohlasy
• Odkazy
• O Listech / O Listach / Über Listy
• Tiráž a kontakty

Jste zde: Listy > Archiv > 2022 > Číslo 3 > Zora Cestrová: Sláviky

Zora Cestrová

Sláviky

„1. máj, lásky čas!“ Sviatok práce trávim pri práci (!) – pri jarnom upratovaní balkóna. Nemám tu rozkvitnutú čerešňu, ani by nebolo s kým sa pod ňou bozkávať! Ale mám tu zakvitnutý pagaštan; a topole, ktoré prerástli náš 4poschodový dom. Topole sú pamätné, zasadené hneď po skončení vojny. Tie predchádzajúce sme (potom, ako nám popadali do dvora zablúdené bomby) našli na streche domu aj s koreňmi. Bombardovanie Bratislavy bolo v roku1944 prekvapivé, nestihli sme odísť do krytov. Apolku trafili presne (!) – horela nad naším domom veľmi dlho, týždeň či viac... Bol to oheň obalený čiernym dymom – cez deň to tienilo, v noci tak svietilo, že sa dalo pri tom čítať! Náš dom to prežil len s vyrazenými oknami a popraskanými múrmi. Prežili sme! Vnútri to vyzeralo hrozne! Susedné domy, na ktoré sa pozerám z balkóna, to dostali priamo. Sú postavené nanovo. Ako to vyzeralo, mi pripomínajú fotografie. Otec to vyfotografoval, aj tú horiacu apolku nad naším domom.

Do mojich spomienok spustil drozd svoju neúnavnú pieseň. Slniečko, zakvitnutý gaštan, šumiace topole, pôsobivý vtačí spev, a k tomu správy z rozhlasu: „Vojna na Ukrajine.“ Vynorila sa mi spomienka na ruskú pieseň, nežnú melódiou aj slovami, o slávikoch. Napriek tomu, že je to už viac ako 70 rokov, čo sme ju spievali v spevokole na Priehrade mládeže, si ju pamätám.

Boli to problematické 50. roky: maturita vo zväzáckej košeli, maturitné tablo – vraj buržoázny prežitok, stužkovú sme si spravili, takmer tajne, v závodnej jedálni jedného z rodičov. (Dnešným maturantom radím, aby si zachovali trochu skromnosti. Niektorí si už v 1. ročníku strednej školy zakladajú fond na čo najhonosnejšiu stužkovú. To je ako piť na kožu medveďa, ktorý ešte pobehuje po lese! Aj skromná stužková je stužková! Úspešný výsledok si nepredplatia. Až po ňom príde to podstatné – tá správna investícia do života.)

50. roky vstúpili do histórie ako kruté! „V záujme republiky“ sa diali čudné veci. Naša generácia mala vtedy hlavne študentské problémy: Chcel by si po maturite pokračovať na vysokej škole? Buduj republiku..! Nemáš vhodný kádrový profil? Rozlúč sa so svojím snom! (V mojom prípade s vysnívanou ornitológiou, alebo choreografiou! Bude z teba strojárka)!

Boli sme mladí, plní elánu, tešili sme sa, že sa nestrieľa, nehúkajú sirény, nepadajú bomby... Veľmi sme chceli budovať nové, mierové, konečne to naše(!) Československo! A budovali sme! A poslúchali! Nevideli sme hlbšie do veci: Už nebol prezidentom Masaryk, Beneš nepatril medzi naše srdcové záležitosti... Rok 1948? Brali sme to tak, že to tak má byť. Bolo to ako rozbehnutý vlak, rútiaci sa smerom, ktorý sme nemohli ovplyvniť. A pritom sa všeličo menilo: Tak nenápadne, až to bolo nápadné! Našou úlohou bolo: Skladať načas skúšky a správať sa tak, aby sme si nerozhnevali vedenie Zväzu Mládeže! Nebolo to vždy ľahké, hlavne to druhé! Mala som s tým svoje skúsenosti! Uvedomila som si ten rozdiel – keď som z SVŠT prišla do Prahy na ČVUT: Nie „Práci česť“, ale „Dobrý den“, nie „Súdruh profesor“, ale „Pane profesore“, nikto nemal záujem o môj preukaz Zväzu Mládeže. Dýchalo sa voľnejšie! Štúdium bolo náročné, na brigády nebol čas. Nakoniec, odkrútila som si ich poctivo, na Slovensku!

*

Napriek dnešným niektorým znevažujúcim názorom nedám, po stránke užitočnosti, na mládežnícke brigády dopustiť. Je pravda, že na jednej strane štát dôkladne využíval našu lacnú pracovnú silu, nebola taká mechanizácia, ako je dnes. Elán a energia mladých ľudí sa využívali na tvrdé ručné práce, o ktorých sa dnes študentom ani nesníva! Na druhej strane nás to naučilo veľa: Napríklad, že nič sa samo nespraví, že sú práce, ktoré, aj keď nie sú atraktívne, urobiť treba, overili sme si, že nevyužitej sily máme dosť a že naša práca nie je zbytočná. Keď sa pozerám z vlaku na Nosickú priehradu, mám dobrý pocit, že je v nej kus môjho života! A vyvoláva to vo mne aj spomienky na iné aktivity, ktorým tí, čo to priamo nezažili, dnes nemôžu prísť na meno: spartakiády. Kto necvičil na spartakiádu, nedostal známku z telocviku, nesmel ísť na lyžiarsky výcvik a všeličo iné. Niečo podobné by sa malo vrátiť. Nie všetko, čo je povinné, je zlé. Aj tí najlenivejší sa museli hýbať. Nakoniec, povedzme si pravdu: Spartakiády boli niečo ako legálne pokračovanie Sokolských sletov. Tvorcovia hudby a skladieb, cvičitelia, pražskí organizátori a velitelia nácvikov boli väčšinou bývalí, vtedy utajení Sokoli. Jednoducho zapálení ľudia pre spojenie krásnej hudby s pohybom, so zmyslom pre spoločnú radosť z toho nepopsateľného výsledku! Skladby, aj keď boli niektoré tendenčné, boli pekné. Nácviky, aj keď niekedy vynútené, splnili svoj cieľ. Neboli také problémy s obezitou detí. Nešlo ani o to dostať sa na Strahov. Ale tí, čo tam cvičili, na to určite radi spomínajú. Mohutné nástupy zo všetkých strahovských brán, na velikánskom štadióne, pôsobivé vystúpenia sú nezabudnuteľné. Tomu, kto to nezažil na vlastnej koži, je zbytočné popisovať tie pocity. Užila som si to štyrikrát! Prvýkrát krátko po vojne. Volalo sa to predsokolské hry. Cestovali sme z Bratislavy do Prahy v dobytčích vagónoch, veselo, bezstarostne, so spevom. Boli sme ešte deti! Prvýkrát v živote som videla Prahu. Prebieha mi to pred očami ako film. Na Vinohradoch som vyhľadala Luďka, môjho detského českého kamaráta, ktorého mi na začiatku vojny z nášho domu „ukradli“. Pri cvičení nás zastihla búrka; vydržali sme! Druhýkrát v roku 1948, stále ešte pod vlajkou Sokola! Tretíkrát roku 1955 ako členka tanečného súboru Trnka ČVUT. A naposledy roku 1965 ako úplne dospelá! Nezabudnuteľné sú aj sprievody účastníkov po Prahe, spontánne, pestré. (Neviem ako to dopadlo – počula som, že sa má strahovský štadión zrušiť. Určite by som nebola jediná, čo by si poplakala! Neopakovateľný, nenahraditeľný objekt!)

Ale späť k študentským brigádam. Moja prvá roku 1950, 4. tábor: vyfasovali sme zväzácku košeľu a červenú rádiovku, a tiež lyžicu a ešus. Tábory boli rozdelené na brigády, brigády na čaty. Pracovali sme len za stravu, spali sme na holých drevených poschodových pričniach, 6 dievčat dole, 6 hore, v niektorých barákoch aj viac. Každá mala k dispozícii dve tmavosivé tvrdé, veľmi neprívetivé deky. Vonku vojenská plechová umyváreň, „kadibúdky“. Strava: ráno do ešusu melta, chlieb (občas plesnivý), na obed do ešusu dávka „niečoho“, sadnúť si, kde sa dá, na kameň, kopu dreva..., večera tak isto! Mnohí z nás si po návrate liečili žalúdok, niektorí aj ťažšie úrazy. Pracovalo sa bez akýchkoľvek ochranných pomôcok. Tú zväzácku košeľu, celkom vyšisovanú od slnka, ktorá nám mesiac slúžila na sviatok aj piatok, „tisíckrát“ vypratú, aj údernícky odznak, ktorý musel byť vydretý, skutočne zaslúžený, mám odložené ako vzácne relikvie!

Bola to „škola života“. Pričuchli sme k tvrdej práci. Boli aj krvavé mozole! Dopoľudnia sme sa dokázali „pretrhnúť“ v práci len preto, aby pri večernom rozkaze nám prečítali viac percent vykonanej práce než susednej brigáde. Odpoľudnia tzv. pionierske hodiny (teda dobrovoľná práca navyše), šport, kultúra, a ešte nám zostala energia pripraviť program k táboráku. Keď som to rozprávala mojim študentom na SPŠS, neverili mi! Dnešná mládež sa nevie veľmi pre niečo nadchnúť. Vedú relatívne pohodlný spôsob života, majú, na čo si spomenú, teraz už môžu kamkoľvek cestovať, aj vonku študovať. Keď niečo robia navyše, pýtajú sa: „Čo za to?“ Nečudujem sa tomu, aj my, rodičia, na tom nesieme vinu – ale nepriala by som im, aby sa k inému rozmýšľaniu dopracovali za tú cenu, aby museli na vlastnej koži zakúsiť skutočnú vojnu.

V ďalších rokoch 2. a 6. tábor. Pomery sa trochu zlepšili, bývali a „stolovali“ sme kultúrnejšie, aj sme niečo málo zarobili. Skúsila som si ťažkú prácu pri kopaní kanálov, murársku pri výstavbe Nových Nosíc, podkopávanie kesonov pod tlakom s nohami vo vode vo vysokých čižmách, aj ako figurantka, a tiež ako inštruktorka a rozhodkyňa pri tréningoch a plnení odznakov PPOV! Pôvodne sa to volalo TOZ – Tyršov odznak zdatnosti. Keď Tyrš upadol do nemilosti, tak PPOV – „Pripravený k Práci a Obrane Vlasti“. (Odznaky mali niekoľko stupňov, mala som splnené všetky.) A ešte musím spomenúť Jilemnického a Fučíkov odznak! Boli tiež povinné, ale svaly nám pri nich nenarástli).

Dnešné deti pomaly, ale iste lenivejú! Pre nás športovať nebol problém. Za 2korunovú známku ročne do preukazu Telovýchovnej jednoty sme mali prístup do telocviční, na ihriská, mohli sme si vyskúšať a vybrať ktorýkoľvek šport. Nemuseli sme v ňom podávať vynikajúce výkony. Hovorilo sa tomu „masovosť“.

Rodičia musia mať dnes veľa peňazí, aby zaplatili a udržali dieťa v nejakom športovom klube. A potom sa od neho aj očakáva nejaký výkon! Na ulici a vo dvoroch – to znamená zadarmo – nie je dnes vidieť taký pohyb, ako sme zažívali my. Napr. málo už vidieť dieťa na obyčajnej kolobežke, sú elektrické! Čo keby mu tak na obyčajnej, náhodou, odpadla noha? V školách sú problémy s telocvičňami, s ich vybavením, s učiteľmi, s počtom hodín telesnej výchovy. Odporúčala by som zaviesť na školách niečo podobné, ako boli tie masové výkonnostné odznaky – nech by sa to dnes volalo akokoľvek! Ešteže sa dnes propaguje a podporuje jazda na bicykli!

*

Na mesačných prázdninových brigádach vznikali celoživotné priateľstvá, veru aj manželstvá. Pretekali sme v športe, zapájali sme sa aktívne do rôznej kultúrnej činnosti. Povinne sme spievali aj „Ódu na Stalina“! Z tej si nepamätám nič. Ale pieseň o slávikoch mi často znie v ušiach. Aj v tomto ťažkom období, keď je opäť jar, a opäť vojna tak veľmi blízko! „Hmkám“ si ju aj teraz. Ospravedlňujem sa za svoj amatérsky, nezveršovaný preklad: Sláviky, sláviky, nerušte vojakov, nech si vojaci trochu pospia. Prišla aj k nám na front jar, chlapcom sa nedostáva spánku. Nie preto, že sa strieľa z kanónov, ale preto, lebo opäť spievajú – zabúdajúc, že tu sa bojuje. Spievajú usilovné sláviky. Sláviky, sláviky nerušte vojakov, nech si vojaci trochu pospia.

Večer pri táboráku sa spievali naše aj ruské piesne, frontové aj budovateľské, smutné aj veselé. Zopakovala som si ich asi o 25 rokov neskôr s Norou, ktorá nás sprevádzala pri študentskej bezdevízovej výmennej praxi vo vtedajšom Leningrade a v Moskve. Nora mala zmysel pre humor, zaspievali sme si, zasmiali sme sa na vtipoch z rádia Jerevan aj na tých povestných o zlatú mrežu. Obetavo sa o nás starala, ukázala nám počas 3týždňového pobytu maximum! Za 2 týždne pobytu v Leningrade sme boli až 7 krát v Ermitáži, no aj tak sme to všetko nestihli. Nezabudnuteľná Ruska, Nora! Čo si o tomto, čo sa teraz deje, asi myslí? Potvrdilo sa mi, že nie ona na nás donášala. (V Moskve sme mali málo času, tak sme dostali na výber: Postaviť sa do nekonečne dlhého radu na Červenom námestí, aby sme v mauzóleu na vlastné oči videli Lenina, alebo návštevu Treťjakovskej galérie. Vybrala som si to druhé. Ešte sme neboli v Bratislave, už som mala v zamestnaní čierny bod: Nechcela vidieť Lenina!)

Čo si asi o tom, čo dnes Rusi predvádzajú, myslia moskovskí študenti, ktorí boli u nás na výmennej praxi? Šura z Novgorodu, Natalia z Petrohradu, Voloďa od Bajkalu, (tam je vraj krásne, sľúbil mi, že ma tam pozve), Nikolaj z Vladivostoku...? Boli to milí, úprimní, veselí študenti. Mám od nich na pamiatku balalajku. Spomínam si na ich udivené tváre, keď sme sedeli v devínskom amfiteátri nad riekou Moravou: „Tu naproti je naozaj Rakúsko? Tak blízko?“ Neznámym ľuďom ťahali z ruky ďalekohľad, aby to videli ešte bližšie! Dole pod hradom bola pohraničná stráž. Dievčatá sa vojakom prihovárali, ponúkali im odznaky – vojaci krútili hlavou, ani sa neusmiali. „To je život! To nevymyslíš.“

Z leningradskej univerzity poslali mojej 17ročnej dcére pozvánku, takže mohla ten pobyt v ZSSR absolvovať so mnou. Nora mala syna, tiež 17ročného. Budúci rok mala na bezdevízovku prísť ona. Vybavila som jej synovi oficiálnu pozvánku, aby mohol prísť s ňou. Nielenže ho nepustili, ale neprišla ani Nora! Keď som sa jej náhradníka opýtala prečo, odpovedal: U nás sa také otázky nedávajú! Potvrdil tým vtip, na ktorom sa Nora srdečne zasmiala: Pýtali sa rádia Jerevan, prečo sa nemôže mladý sovietsky človek opýtať, prečo nemôže mladý sovietsky človek kedykoľvek kamkoľvek cestovať. Odpoveď rádia Jerevan: Opýtať sa môže, ale škoda mladého sovietskeho človeka! A pripomenul mi malú príhodu. Vo výklade moskovského obchodného domu GUM bola rôzna kozmetika, aj laky na nechty. Pýtala som sa Nory, prečo od nás ich dievčatá chcú kupovať lak na nechty, keď ich majú v obchode dosť. Odpovedala mi, že to je len vo výklade, nie sú na predaj. Rozbehla som sa, že sa idem dnu opýtať, ako to vlastne je. Nora ma stiahla za ruku späť: „Prosím, nechoď! Škoda mladého sovietskeho človeka.“ Prišla som neskôr na to, kto na nás donášal – ale až teraz sa mi vybavuje otázka: Kto donášal na Noru? Že by študentka Laura? Veľmi sa snažila získať niektorého z našich študentov. Ruské dievčatá využívali každú príležitosť vydať sa za nášho študenta a prísť bývať na Slovensko.

*

„Hmkám“ si slávikov a je mi z toho smutno! ľúto mi je vojakov, ktorí nemôžu vychutnávať jar, aj tých ruských chlapcov, ktorí nevedeli, do čoho idú! Niektorí odmietajú bojovať. (Vlastne ani tí, čo k nám prišli v 68. roku, nevedeli, prečo a do čoho idú!) Ukrajinskí muži si určite takúto jar nepredstavovali! Je čas vytvárať hodnoty, starať sa o budúcu úrodu. Úprimne cítim so všetkými, ktorí prichádzajú o všetko – aj o život! Jar je to najkrajšie obdobie v roku – prináša nový život: rastlinám, vtáčim hniezdam, lásku, radosť z toho, že sa predlžujú dni, z blahodarného slniečka...