Pavol Ičo

Nešťastné osudy košických Židov

O prenasledovaní občanov židovskej národnosti v období existencie prvej Slovenskej republiky sa hovorí pomerne veľa. Oveľa menej pozornosti však slovenskí historici venujú útrapám Židov z územia Košíc a okolitých oblastí Abovského regiónu, ktoré po Viedenskej arbitráži pripadli Maďarsku.

Obyvateľov Košíc, ktorí sa hlásili k slovenskej národnosti (podľa sčítania z roku 1930 v meste napočítali vyše 42 000 Slovákov a 11 504 Maďarov), postihli po Viedenskej arbitráži z novembra 1938 dve katastrofy. Prvou bol rozpad Československa – štátu poskytujúceho dostatok voľného priestoru na rozvoj ako českej, tak i slovenskej kultúry. Druhou bolo začlenenie mesta do Maďarska a s tým spojený príchod maďarskej armády na čele s admirálom Horthym. Uvedené udalosti následne viedli k národnostnému útlaku, ktorý sa dotkol najmä Židov, Slovákov, ale i Čechov.

Tí začali východoslovenskú metropolu húfne opúšťať, čo malo za následok, že len v priebehu niekoľkých týždňov odišlo z mesta zhruba 22 000 občanov.

Predohra deportácií

Maďarizačná politika sa prejavila najmä v oblasti školstva. Okupanti zatvorili viaceré slovenské vzdelávacie inštitúcie a zo škôl boli odvolaní slovenskí učitelia. Ešte horšie však dopadli Židia. V Maďarsku bol prijatý prvý protižidovský zákon už v roku 1938. Toto ustanovenie malo znížiť podiel Židov v slobodných povolaniach, podnikoch a združeniach na 20 percent. Ďalší antisemitský zákon pochádzal z roku 1939 a podobne ako jeho predchodca sa zameriaval na obmedzenie pôsobenia Židov vo verejnom a priemyselnom živote. Výnimka platila iba pre tých, ktorí prijali kresťanstvo ešte pred dovŕšením siedmych rokov, a pre potomkov židovských konvertitov, pokrstených pred 1. januárom 1939. Od zákonom nariadených obmedzení boli rovnako oslobodení i Židia, ktorí sa obrátili ku kresťanskej viere ešte pred 1. augustom 1919, ak ich predkovia bývali v Maďarsku prinajmenšom od 1. januára 1849. Židia nesmeli získať ani maďarské občianstvo manželstvom a zúžené boli aj ich politické a občianske práva.

V auguste 1941 vydalo maďarské ministerstvo obrany smernicu, na základe ktorej mali byť Židom odňaté vojenské hodnosti a všetci bojaschopní muži mali byť pridelení do pracovných táborov.

Okrem toho Maďari vyviezli v roku 1941 okolo 17 000 Židov, pričom 16 000 z nich bolo zastrelených pri ukrajinskej obci Kamenec Podolský. Zhruba 300 popravených pochádzalo z Košíc. O rok neskôr zasa Maďari pod zámienkou boja proti partizánom zastrelili na anektovanom území pri Novom Sade (dnes súčasť Srbska) asi 2500 Židov.

No i napriek tomu považovali nacisti priebeh boja proti židovstvu v Maďarsku za pomalý a žiadali zintenzívnenie deportácií. Maďarská vláda však odmietla spolupracovať a v reakcii na túto požiadavku uviedla, že považuje za nevyhnutné odporovať všetkým, ktorí nevidia žiadny iný problém, len židovské otázky.

Pre porovnanie, slovenská klérofašistická vláda nechala deportovať v roku 1942 viac ako 57 000 Židov, čím vyhladila približne dve tretiny celkového počtu judaistov na Slovensku. A do konca vojny sa prívrženci štátostrany (Hlinkovej slovenskej ľudovej strany – Strany slovenskej národnej jednoty, kde boli na jedinej kandidátke zastúpení aj politici bývalých československých strán, ochotní podvoliť sa Tisovmu diktátu) v spolupráci s nacistami zbavili (podľa dostupných údajov) 55 000–71 000 vyznávačov judaizmu z celkového počtu cirka 90 000 Židov žijúcich vo vtedajšej Slovenskej republike.

Až do odvolania premiéra Miklósa Kállaya v marci 1944 a jeho následného nahradenia pronacisticky zmýšľajúcim antisemitom Döme Sztójaym, ktorý predtým pracoval ako veľvyslanec v Nemecku, sa teda mali Židia na maďarskom území aspoň o čosi lepšie než na Slovensku. Pod patronátom Sztójayho však boli zahájené deportácie, pri ktorých vyviezli tisíce Židov. Pod tlakom svetovej verejnosti ich zastavil až správca Maďarského kráľovstva Miklós Horthy, kvôli čomu bol v októbri 1944 napokon zbavený funkcie. Keď vládu nad krajinou prevzala maďarská fašistická Strana šípových krížov, transporty smrti pokračovali. Do konca druhej svetovej vojny tak bolo z oblastí ovládaných Maďarskom vyvezených takmer 570 000 Židov (z 820 000–850 000 osôb židovskej národnosti). Väčšina z nich zahynula v koncentračných táboroch.

Košické transporty smrti

V Košiciach žilo ešte pred vypuknutím druhej svetovej vojny viac ako 11 000 Židov (podľa štatistiky z decembra 1938 to bolo 11 420 Židov), čím tvorili zhruba pätinu celkovej populácie mesta. Na okupovanom území južného Slovenska však boli aj iné mestá a obce s vysokou koncentráciou židovského obyvateľstva – napríklad Lučenec a Levice. Dovedna tu teda žilo vyše 26 000 Židov.

Košickí vyznávači judaizmu museli popri iných obmedzeniach od roku 1944 nosiť na znak segregácie židovskú hviezdu, nesmeli používať verejnú dopravu ani navštevovať divadlá, kiná či kaviarne.

Neskôr však osud, ktorý predtým postihol iba ich súkmeňovcov bez štátneho občianstva, zasiahol všetkých košických Židov. Potom, čo do mesta začali privážať Židov z okolia, spáchalo v hrozivej predtuche nadchádzajúcich udalostí niekoľko židovských rodín hromadnú samovraždu. Nemeckí vojaci a maďarskí žandári nahnali koncom apríla 1944 Židov do miestnych synagóg a neskôr ich presunuli do dvoch budov továrne na výrobu tehál na periférii mesta. Okrem toho boli zriadené židovské štvrte, tzv. getá. Tých bolo pôvodne šesť, no postupne sa zredukovali na tri. V getách platil prísny režim – boli uzavreté, prísne strážené a obohnané plotom, pričom v nich platil zákaz vychádzania medzi 6. hodinou ráno a 6. večer, ako i zákaz otvárania okien smerom do ulice. Väčšinu obyvateľov týchto štvrtí v priebehu dvoch týždňov presídlili do tehelní, kde sa už v máji 1944 nachádzalo vyše 13 000 ľudí.

Prvý transport dvoch vlakov (3055 a 3692 osôb) z Košíc odišiel dňa 16. mája 1944 a posledných košických Židov deportovali začiatkom júna. Celkovo bolo vyvezených viac ako 12 000 židovských občanov z Košíc a okolia, čo pripomína pamätná tabuľa na košickej synagóge na Puškinovej ulici. Takmer všetci zahynuli v koncentračných táboroch alebo po ceste tam, do Košíc sa z nich vrátilo asi 500.

Mesto však v tých časoch fungovalo v súlade s návrhom jedného z hlavných organizátorov holokaustu, Adolfa Eichmanna, ako centrum deportačnej zóny Severné Maďarsko, a tak tu boli privádzané aj vlaky z iných oblastí ovládaných Maďarskom, spolu s 401 439 Židmi, na čo poukazuje pamätník na košickej Hlavnej ulici. Transporty potom pokračovali do vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau, známeho pod názvom Osvienčim.

Tí, ktorí sa vyhli deportácii, boli neskôr prenasledovaní prívržencami Strany šípových krížov, tzv. nyilášiovcami. Keď koncom roka 1944 prevzali moc, v Košiciach popravili vyše 200 Židov a asi 1200 ľudí odvliekli do koncentračných táborov alebo do Nemecka a nemeckých okupačných zón na nútené práce. Navzdory enormnému úsiliu sa však ani nyilášivcom nepodarilo vyvraždiť všetkých košických Židov. Niektorí z nich si zachránili život vďaka tomu, že pracovali na stavbe cesty medzi vrchom Jahodná a chatou Lajoška pri Košiciach, iní ušli alebo si s pomocou statočných spoluobčanov našli bezpečný úkryt.

Okrem Židov sa však obeťami nyilášiovcov stali aj národne uvedomelí Slováci, prívrženci zaniknutého Československa, partizáni a komunisti. Maďarskí fašisti svojich nepriateľov trýznili rôznymi spôsobmi, pričom počas svojej hrôzovlády nad východoslovenskou metropolou (od konca novembra 1944 do polovice roku 1945) umučili a popravili vyše 500 ľudí.

Na ich pamiatku postavili pamätník v Čermeľskom údolí, kde maďarskí fašisti zastrelili 36 ľudí, popravu dvanástich antifašistov, ktorých obesili na stromoch košickej Hlavnej ulice v januári 1945, pripomína pamätná tabuľa v centre mesta.

Pavol Ičo (1987) je publicista. Žije v Košiciach.

Obsah Listů 3/2022
Archiv Listů
Autoři Listů

Pavol Ičo

Nešťastné osudy košických Židov

Predohra deportácií

Košické transporty smrti

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu