K súčasnej situácii na Ukrajine zaujalo Maďarsko odlišný postoj ako ostatní členovia NATO, Európskej únie a tiež tri krajiny zoskupenia V4 – Poľsko, Česká republika a Slovensko. Maďarsko prijíma utečencov z Ukrajiny, ale odmietlo dodávať na Ukrajinu zbrane a tiež presun zbraní z iných krajín cez svoje územie. Rovnako zaujalo aj iný postoj k protiruským sankciám, najmä pokiaľ ide o dodávky ropy a zemného plynu z Ruska. Podľa slov maďarského premiéra Viktora Orbána, ktorý v apríli 2022 vyhral s veľkou prevahou parlamentné voľby, Maďarsko v konflikte Rusko – Ukrajina nestojí ani na strane Ruska, ani na strane Ukrajiny, ale na strane Maďarska. Musíme zostať mimo túto vojnu. Preto nepošleme na bojisko žiadnych vojakov alebo zbrane, povedal okrem iného dlhoročný maďarský premiér. Takéto postoje maďarských predstaviteľov sa celkom pochopiteľne stretli nielen s nesúhlasom, ale aj s ostrou kritikou ukrajinských politikov. Prezident Volodymyr Zelenskyj vyhlásil, že Orbán si bude musieť vybrať medzi Moskvou a zvyškom sveta. Po nedávnych voľbách staronový maďarský premiér vyhlásil, že Zelenskyj je jeho protivníkom, ktorého spolu s ďalšími protivníkmi vo voľbách porazil. Najostrejšie sa však proti Orbánovi vyjadrila vicepremiérka Ukrajiny Iryna Vereščuková, podľa ktorej Maďarsko uprednostňuje lacný ruský plyn a ropu pred ukrajinskou krvou. Súčasné postoje Maďarska k vojne na Ukrajine nie je možné pochopiť bez znalosti vzťahov Maďarska resp. Uhorského kráľovstva k Podkarpatskej Rusi v minulosti.
Podkarpatská Rus/Zakarpatská Ukrajina bola pred rokom 1918 najzaostalejšou, najdiskriminovanejšou a aj najchudobnejšou súčasťou Uhorska. Väčšinoví Rusíni, obývajúci túto časť kráľovstva neboli uznaní za národnosť, školstvo tam malo biednu úroveň a analfabetizmus dosahoval katastrofálne rozmery. Rusíni nie sú ani dnes uznaní na Ukrajine za národnosť a podľa oficiálneho stanoviska ukrajinskej vlády sú to Ukrajinci. Rusínov, ktorí obývajú aj severovýchodnú časť Slovenska, uznáva za národnosť iba Slovensko. Napriek tomu, že Uhorsko malo k Podkarpatskej Rusi macošský postoj, mnohí Maďari majú k nej dodnes sentimentálny vzťah vyplývajúci nielen z toho, že sa tam nachádzajú dôležité lokality ako Užhorod a Mukačevo, ale aj z romantickej predstavy, že cez tamojšie karpatské priesmyky prenikla v 9.–10. storočí časť staromaďarských kmeňov do Uhorskej nížiny, kde neskôr vznikol uhorský štát. Jeho súčasťou bola až do konca roku 1918 resp. začiatku roku 1919 aj Podkarpatská Rus.
Myšlienka začleniť územie obývané Rusínmi do československého štátu má korene niekedy v roku 1917 a súvisí s aktuálnou situáciou na bojiskách východného frontu prvej svetovej vojny. Vtedy bolo už viac ako jasné, že pôvodné predstavy cárskeho, ale aj nového Ruska po februárovej revolúcii 1917, že Rusko po víťaznej vojne začlení do svojho impéria aj rakúsku Halič a bude susediť so zamýšľaným československým štátom, sa nenaplnia. Pomery po boľševickej revolúcii v novembri/októbri 1917 toto presvedčenie len umocnili.
Americkí predstavitelia Rusínov z Podkarpatskej Rusi sa obávali, že by toto územie mohlo zostať po skončení vojny v rámci Maďarska, alebo že by si ho mohlo prisvojiť Sovietske Rusko, ktoré postupne upevňovalo svoje pozície. Preto sa im ako najlepšie východisko zdalo pripojiť Podkarpatskú Rus k Československu. Jeho súčasťou bolo toto územie až do roku 1939. Po roku 1945 si ho prisvojil Sovietsky zväz, ktorého súčasťou bolo toto územie až do jeho zániku a vzniku samostatnej Ukrajiny.
Podkarpatská Rus, dnes Zakarpatská Ukrajina, bola v dobe prvej Československej republiky často vnímaná romanticky ako krajina utešených prírodných krás a svojrázneho obyvateľstva neskazeného modernými časmi. Sociálne pomery tam však boli veľmi neutešené. Negramotnosť, nedostatok pracovných príležitostí, mnohodetné rodiny znamenali biedu a aj veľké vysťahovalectvo najmä do USA. Medzi hlavné spôsoby obživy patrilo pastierstvo, drevorubačstvo a sezónne poľnohospodárske práce v Maďarsku a Rumunsku. Roky prvej svetovej vojny, keď muži, živitelia rodín, museli narukovať, prispeli ešte viac k prehĺbeniu biedy. To podporovalo aj veľký nárast kriminality. Krátke obdobie, keď Podkarpatská Rus patrila k Československu, priniesla zlepšenie, ale dvadsať rokov do prijatia Mníchovskej dohody, ktorá znamenala rozpad Československa, bolo príliš málo na zásadnú zmenu sociálnych pomerov. Následné obdobie bolo plné turbulencií a tragických udalostí. Najmä roky 1938–1939 znamenali aj pre Rusínov na Podkarpatskej Rusi veľmi zložité obdobie spojené so snahami horthyovského Maďarska pripojiť si toto územie k zamýšľanému Veľkému Maďarsku, čo mala byť obdoba bývalého Uhorska.
Maďarskí politici sa na rozdiel od rakúskych predstaviteľov nedokázali vyrovnať s porážkou v prvej svetovej vojne a s rozpadom Uhorska. Od polovice tridsiatych rokov bola činnosť maďarskej vlády smerujúca k revízii Trianonu stále intenzívnejšia. Okrem zahraničnopolitických aktivít k tomuto úsiliu patrila aj podpora iredentistického hnutia v okolitých štátoch, najmä v Československu a Rumunsku vrátane príprav tajných teroristických operácií proti susedným štátom. Prípravou týchto aktivít bolo poverené VI-5 oddelenie maďarského ministerstva obrany – vojensko-politické oddelenie, neoficiálne tzv. teroristické oddelenie. Malo stáť na čele organizovania spravodajskej a ozbrojenej činnosti v rámci maďarských menšín v okolitých štátoch, prípravy sabotážnych akcií a tiež výcviku ozbrojených skupín na tento účel. V roku 1938 sa činnosť oddelenia sústredila hlavne proti ČSR, pričom jeho pôsobenie usmerňovala vláda a náčelník Hlavného štábu. V rokoch 1922–1944 činnosť tohto oddelenia riadil Tibor Z. Pataky. V prípade Podkarpatskej Rusi sa maďarská politika snažila o svoj starý cieľ: zriadiť spoločnú maďarsko-poľskú hranicu. Na jeseň 1938 sa Maďarsko napriek Hitlerovmu nátlaku nepripojilo k vystúpeniu proti ČSR a hodlalo sa samostatne zmocniť Podkarpatskej Rusi. Maďari spolupracovali v rámci operácie Lom s poľskými záškodníkmi v záujme uvedeného stanoveného spoločného cieľa s Poľskom.
Na Podkarpatskej Rusi vznikla na jeseň 1938 autonómna vláda vedená Augustinom Vološinom a spontánne sa tam utvárali aj krajne pravicové ozbrojené útvary tzv. Karpatskej Siče, ktoré bojovali proti prenikajúcej maďarskej armáde. Maďarom kládli odpor aj jednotky československej armády a Stráže obrany štátu (SOS). Postupne sa im podarilo zlikvidovať prenikajúce maďarské teroristické skupiny Szabadcsapatok a kládli efektívny odpor najmä v oblasti Mukačeva aj jednotkám maďarskej armády, ktorá tamojšie čs. jednotky podcenila. Napokon však Podkarpatská Rus pripadla v marci 1939 Maďarsku. Tam dnes vznikajú mnohé práce na túto tému a tie väčšinou oslavujú návrat tisícročných maďarských hraníc v Karpatoch a aspoň čiastočné odčinenie Trianonu. Po roku 1945 toto územie pripadlo Sovietskemu zväzu, s čím muselo Československo súhlasiť, aj keď pôvodne chcelo obnoviť republiku v predmníchovských hraniciach, teda vrátane Podkarpatskej Rusi.
Na Podkarpatskej Rusi/Zakarpatskej Ukrajine prežili desaťtisíce obyvateľov maďarskej národnosti. Podľa odhadov tam žije viac ako 150 tisícov občanov Ukrajiny, ktorí sa hlásia k maďarskej národnosti a majú tam nielen svoju politickú stranu, ale aj viaceré kultúrne organizácie a spolky so silnými zväzkami s Maďarskom. Nie je tajomstvom, že Maďarsko stále ašpiruje aj na toto stratené územie. Bývalá ukrajinská vláda tomu čelila nedostatočne a pripustila aj obnovenie miléniového pomníka v Mukačeve, ktoré symbolicky vyjadruje maďarský nárok na toto územie. V nových podmienkach maďarská vláda zintenzívnila svoju hmotnú, kultúrnu i politickú podporu príslušníkom maďarskej menšiny aj v rámci tzv. dvojitého občianstva a prideľuje im aj maďarské pasy.
Nevedno, ako súčasný konflikt skončí, ale je isté, že maďarskí predstavitelia sa svojich ašpirácií, pokiaľ ide o územie Podkarpatskej Rusi/Zakarpatskej Ukrajiny, nevzdajú ani v budúcnosti.
Ferdinand Vrábel (1948) je historik. Zaoberá sa dejinami prvej ČSR, problematikou antisemitizmu a národnostných menšín.
Ondřej Vaculík:
Člověk jménem Rour
Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem
Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát
Anna Militzová:
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse
Jurij Andruchovyč:
Rekreace aneb Slavnosti Vzkříeného Ducha
Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze enevy
Jiří Weil:
trasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?
Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.
Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!
Mapa webu - přehled článků a struktury webu.
Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.
Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu
Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.