Juraj Buzalka

Matovičismus

Po roku relatívne neškodného pôsobenia slovenského ministra financií a bývalého skrachovaného premiéra Igora Matoviča nastáva zlom. Mravčia práca na obnove dôvery vládnej garnitúry zo strany premiéra Eduarda Hegera je dva roky pred riadnym termínom volieb v troskách. Minister financií sa rozhodol rozdávať helikoptérové peniaze, dohodol sa na podpore svojich demagogických plánov s fašistami a už stihol naznačiť – v duchu najlepšej tradície orbánizmu či poľského populizmu–, že najväčší nepriatelia sú liberáli.

LGBTI komunita a prezidentka republiky, asi najjasnejšie symboly liberalizmu na Slovensku, budú v kampani určite vďačnými terčami Matovičovej snahy odpútať sa od osempercentnej voličskej podpory, kam sa jeho stranícka eseročka zosunula z dvadsiatich piatich percent vo voľbách v marci 2020. To bol prelomový okamih pre trojnásobného premiéra Roberta Fica, ktorý napriek jednotnej kandidátke s bývalým premiérom Pellegrinim, ktorý ho vystriedal pod tlakom iniciatívy Za slušné Slovensko po vražde novinára Kuciaka, voľby prehral.

Nepochybne sa mnohé na Slovensku odvtedy zmenilo k lepšiemu. Odsúdený bol napríklad zatiaľ najvyšší predstaviteľ mafiánskeho štátu, bývalý špeciálny prokurátor. Slovensko sa vo vojne s Ukrajinou postavilo na správnu stranu dejín, a to najmä vďaka ministrovi zahraničia Ivanovi Korčokovi, ale aj Matovičovmu nominantovi na obrane Jaroslavovi Naďovi. Stalo sa tak napriek tomu, že populisti v koalícii so SMER-om i fašistami kalkulovali s dezorientáciou obyvateľstva a podporou moskovských trollov. Prešli tiež viaceré kľúčové zákony, ktoré umožnia rozbeh Plánu obnovy, ako reforma súdov, národných parkov aj aká-taká reforma vysokého školstva.

Napriek tomu začínajú prevládať názory – a potvrdzujú to aj prieskumy verejnej mienky –, že najbližšie voľby prinesú veľké víťazstvo populistov a fašistov, keďže k nim možno priradiť významnú časť súčasnej antikorupčnej koalície. Ide najmä o katolícko-nacionálnu časť Matovičovej eseročky a celú populistickú stranu Sme rodina predsedu parlamentu Borisa Kollára. Slovenská otázka teda naďalej stojí, či v marci 2020 išlo naozaj o prehru populizmu, ktorú Robert Fico zdedil po Vladimírovi Mečiarovi, alebo sa len vymenili osoby a obsadenie generického slovenského populizmu.

Populistické vodcovstvo

V máji 2022 bývalý trojnásobný premiér SR Robert Fico pri ohlasovaní údajného komplotu donucovacích zložiek proti opozícii umne využil ľudové múdrosti a znalosti. Veď to je preboha rozklad štátu v priamom prenose. To, čo oni si teraz myslia, že keď niekto poukázal na to, ako oni manipulujú s trestným právom, že nikdy nebudú postihnuteľní a že idú všetkých pozatvárať, ktorí o tom hovoria? Spochybňovanie fungovania právneho štátu, znevažovanie jeho predstaviteľov a ohlasovanie spravodlivosti po prebraní moci pripomínajú zručného populistického lídra.

Pre kontext tejto úvahy je kľúčový kultúrny kód, ktorým Fico komunikuje. Podľa neho je politika v rukách elít, medzi ktoré sám seba ako líder z ľudu nezaraďuje, právo je len pre vyvolených a riešenie zub za zub je najefektívnejšie. Tento ľudový tón vodcovstva preukázal Robert Fico napríklad v roku 2018 na sneme ČSSD v Hradci Králové, kedy povedal, že politická strana je ako verejný dom. Ak prestane fungovať, netreba vymieňať postele. Treba vymeniť dievčatá. Na podobnú nôtu zahral počas prezidentskej kampane v roku 2019, kedy v Brezne pri príležitosti Medzinárodného dňa žien nazval svojho kandidáta, diplomata Maroša Šefčoviča, Jánošíkom. Zároveň v Brezne zručne pripomenul dženderové vzťahy, charakteristické pre slovenské domácnosti: Maroš, ty vyzeráš jak taký Jánošík. Krásny úsmev, veľké telo, namakaný si celý. Napriek tomu máme všetci pocit, že si doma pod papučou.

Nerovnosti spoločnosti reflektuje nielen Ficova záľuba v luxuse, milenkách či reprezentatívnych obydliach, resp. tých gýčových, ako pripomína najmä kauza z roku 2016, po ktorej bol nútený vysťahovať sa z domu Bonaparte, patriacom daňovému podvodníkovi. Po odchode z funkcie v roku 2018 trval Robert Fico na tom, že jeho život je ohrozený a potrebuje ochranku. Tento typ líderstva, ktoré reprezentuje Robert Fico, dedič najpočetnejšej bázy voličov Vladimíra Mečiara, nazval komentátor Peter Tkačenko rustikálny socialista.

Do kategórie rustikálneho socialistu možno zaradiť aj Igora Matoviča. Nie je to pre jeho údajné sociálne cítenie. Matovič jediný, okrem Mečiara a Fica, dokázal na Slovensku vyhrať voľby. Je tiež milionárom, ktorý si ako sedlák z Trnavy vraj vlastnými rukami buduje dom v rodnom meste. Jeho spolupráca s fundamentalistickými kresťanskými aktivistami – malou, ale hlučnou skupinou reakcionárov, ktorých hlavnou agendou je kontrola sexuálneho správania spoluobčanov –, slabosť pre Borisa Kollára, majiteľa strany, podozrievanej z biznisových záujmov a nevábneho demagogicko-konzervatívneho profilu, ktorej predseda sa srdečne pohyboval v prostredí porevolučnej bratislavskej mafie, dopĺňajú obraz populistu na slovenský spôsob. Pasujú doň iliberálnosť, sociálna demagógia, nacionalizmus zmiešaný s ľudovým katolicizmom, všetko parametre hojne využívané Mečiarom, Ficom i Matovičom.

Na rozdiel od Roberta Fica, človeka pôvodom z robotníckej triedy, ktorý sa prácou a politickou drinou vypracoval na inštrumentalistu moci par excellence, bezškrupulózne podvádzajúceho svojich voličov podporou oligarchie a veľkokapitálu, Matovič naozaj verí svojmu imidžu obyčajného človeka. Problém samozrejme je, že kým s Ficom, keď mu ešte nešlo o osobnú slobodu, sa v princípe dalo dohodnúť a vedel sa nalubrikovať aj na návštevu takého Bieleho domu, proti autenticite simplemente Igora Matoviča, podľa príznakov stále bližšieho ježišovskému štýlu Vladimíra Mečiara, sa dá bojovať iba tak, že sa pošle domov do karantény. Ako však hovorí Mečiarov príbeh, odvolanie z funkcie na Slovensku zdvihne vlnu podpory toho, komu sa ubližuje...

Slovenský generický populizmus

Ako napísal politický filozof a influencer Pavol Hardoš na sociálnej sieti 19. augusta 2020: Áno, je to trápny sedlák, ale to je jeho silná stránka. Chápete, je ,autentický, ,na nič sa nehrá... A čím viac na neho ,elity kričia za jeho sedláctvo, tým lepšie pre neho. Problém, ktorý programová politika tvárou v tvár tridsaťročiu pokračujúceho víťazstva populistov na Slovensku má, pomenoval 2. marca 2020 publicista Michal Havran: Slovensko neprehralo, no doplácame na vlastnú lenivosť... nedokázali sme dobrým ľuďom jasne povedať, prečo je život v modernej a otvorenej spoločnosti lepší ako v rozkradnutej teokracii.

Hnutie OľaNO čaká v roku 2022 na rozhodnutie Európskej ľudovej strany (EPP) o svojom členstve v tejto európskej rodine. Jeho prípadné prijatie – napriek robote Eduarda Hegera, štátnika na návšteve Ukrajiny, doma však len miestodržiteľa kráľa Igora Matoviča I. – bude výsmechom čohokoľvek, čo sa blíži tradícii európskej kresťanskej demokracie v štandardnom liberálno-demokratickom režime. Jedna z poučiek o potláčaní populizmu hovorí, že témy demagogického ľudového vodcovstva treba pozorne sledovať, pretože väčšinou ide o otázky, ktoré programová politika zanedbáva, resp. nedokáže presadiť. Je frustrujúce zas a znova, že o akútnosti programovej alternatívy proti populistom sme výdatne písali už počas mečiarizmu...

Juraj Buzalka (1975) je sociálny antropológ, pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.

Obsah Listů 3/2022
Archiv Listů
Autoři Listů

Juraj Buzalka

Matovičismus

Populistické vodcovstvo

Slovenský generický populizmus

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu