Pavol Ičo

Rusi a Slováci vo vojnových konfliktoch

V zrkadle histórie sa jasne odrážajú obdobia, keď Slováci s Rusmi bojovali, a rovnako i časy vojnových spojenectiev.

12. storočie

Boje so starými Rusmi, ktorých sa zúčastnili aj predkovia Slovákov, nastali už v prvej polovici 12. storočia, keď sa uhorský kráľ Štefan II. zaplietol do konfliktu medzi staroruskými kniežatami. Panovník sa však v tejto záležitosti angažoval len krátko, pretože ho uhorskí veľmoži presvedčili, aby sa stiahol do Uhorska a nechal ruské kniežatá, nech si svoje spory vyriešia sami. Koncom 12. storočia (presnejšie v rokoch 1188–1189) zasa jeden z nástupníckych štátov Kyjevskej Rusi – Haličské kniežatstvo (dnes časť územia juhovýchodného Poľska a západnej Ukrajiny) spravoval Ondrej z dynastie Arpádovcov, neskorší uhorský kráľ Ondrej II. Potom, čo bojari zosadili jeho vládu, chcel získať Halič pomocou svojich verných vojakov späť. Ale napokon dosiahol iba to, že sa dočasne stal vládcom kniežatstva jeho syn Koloman, nazývaný Koloman Haličský.

Celkové straty na životoch počas uvedených konfliktov nie sú známe.

19. storočie – časť I.: Napoleonské vojny

V roku 1805 počas napoleonských vojen sa proti samozvanému francúzskemu vládcovi Napoleonovi Bonapartemu spojilo Rakúske cisárstvo, ktorého súčasťou bolo aj územie súčasného Slovenska, s Ruskom a ďalšími štátmi. Koalície spojencov striedavo prehrávali a vyhrávali a rozhodujúci úder uštedrili Napoleonovi až v júni 1815 počas slávnej bitky pri Waterloo. Udatnosť slovenských vojakov z tzv. bratislavského pluku, kde boli začlenení branci z Bratislavskej, Nitrianskej a Trenčianskej župy, ocenil samotný ruský cár Alexander I. Bratislavský pluk bojoval proti napoleonským vojskám v Bitke národov (bitke pri Lipsku) v roku 1813 a neskôr bol pomenovaný po ruskom panovníkovi, ktorý si statočných slovenských vojakov mimoriadne obľúbil, a jednotku dokonca osobne viedol počas slávnostnej prehliadky pri príležitosti Viedenského kongresu z rokov 1814–1815. V priebehu tohto viac ako 12 rokov trvajúceho konfliktu padlo na strane Napoleona a jeho spojencov 1 000 000 až 1 800 000 vojakov. Štáty, ktoré bojovali proti francúzskemu štátnikovi, hlásili 1 800 000 až 2 000 000 mŕtvych vojakov a civilistov, z toho 200 000–550 000 Rakúšanov (vrátane Slovákov) a 289 000–850 000 Rusov. Ako vidno, tieto štatistiky sú veľmi nepresné, lebo dodnes nevieme, koľko životov si v skutočnosti vyžiadali následky napoleonských vojen – najmä šírenie chorôb, vojnové zranenia a nútená migrácia obyvateľstva. Moderní historici odhadujú, že vojenské straty boli 2 500 000 až 3 500 000 padlých a odhad počtu civilných obetí sa pohybuje v rozmedzí od 750 000 až po 3 000 000 mŕtvych. Celkovo tak v dôsledku napoleonských vojen zomrelo 3 250 000 až 6 500 000 ľudí.

19. storočie – časť II.: Revolúcia z rokov 1848–1849

Ruskí vojaci boli spojencami slovenských dobrovoľníkov a rakúskej armády v období takzvanej revolúcie meruôsmych rokov. Zjednotili sa v boji proti maďarskému šovinizmu a politike Ŀudovíta Košuta, ktorý neuznával práva nemaďarských národov v Uhorsku, chcel zosadiť Habsburgovcov z uhorského trónu a vyhlásil nezávislosť Uhorska. Za Košúta a ideál samostatného Uhorska bojovalo aj mnoho Slovákov, ktorí neverili rakúskej vláde a spoliehali sa skôr na Košúta, a pridali sa k nim i viacerí Poliaci, ktorí dúfali, že sa revolučné vatry rozhoria aj v ruskom impériu a povedú k obnoveniu samostatného Poľska. Preto bola vojenská pomoc ruského cára Mikuláša I. z tohto hľadiska prezieravá. Jednoducho povedané, jemu išlo skôr o zachovanie územia než o výpomoc slovanským bratom.

Udalosti po príchode ruských jednotiek na naše územie opísal historik Ivan Mrva v knihe Slovenské dejiny od úsvitu po súčasnosť (Bratislava: Perfekt, 2015, s. 269): V slovenských mestách, ktoré obsadilo rakúske alebo ruské vojsko, bolo zavedené stanné právo a každý väčší priestupok sa trestal smrťou. Obyvatelia museli odovzdať do 24 hodín všetky zbrane, platil zákaz vychádzania a všetky krčmy sa povinne zatvárali o desiatej, schôdzka troch a viac ľudí na verejnosti bola neprípustná a mohla sa rozohnať. Občania kolektívne ručili za pokoj a poriadok. Na prísne stanné právo doplatil Lučenec, kde košútovskí partizáni (hovorilo sa im geriláši) postrieľali päťčlennú ruskú hliadku. Na odvetu Rusi zastrelili piatich členov mestskej rady, Lučenec vyrabovali a do tla vypálili.

Napriek týmto ukrutnostiam však vodca slovenského národného hnutia Ŀudovít Štúr videl svetlú budúcnosť Slovákov v splynutí s Ruskom, ako opísal v knihe Slovanstvo a svet budúcnosti, ktorá vyšla po prvý raz až po jeho smrti v roku 1867 v ruskom preklade.

Košútovci napokon kapitulovali dňa 13. augusta 1849 pri obci Világoš (dnes Şiria v západnom Rumunsku), k čomu značne dopomohol takmer 200tisícový ruský zbor. Po bitke neďaleko Világoša vzdorovala už len posádka v Komárne, ktorá sa vzdala 2. októbra toho istého roku.

Rusi stratili v Uhorsku 11 000 vojakov, no v boji padlo len 500 vojakov a viac ako 10 tisíc obetí si vyžiadala cholerová epidémia. Zhruba 4000 z nich pochovali v Košiciach na zaniknutom cintoríne na Kalvárii v blízkosti dnešného košického amfiteátra. Presné počty strát na životoch slovenských dobrovoľníkov nie sú známe, ale súdiac podľa spomienok účastníka revolúcie kapitána Samuela Dobroslava Štefanoviča, ktorý tvrdil, že v dobrovoľníckom vojsku bojovalo asi 50 000 mužov, možno odhadnúť, že išlo najmenej o niekožko stoviek obetí.

20. storočie – časť I.: Prvá svetová vojna

V prvej svetovej vojne stálo Rakúsko-Uhorsko, ktoré vzniklo po Rakúsko-pruskej vojne v roku 1867, proti Rusku. Keďže v prostredí slovenského národného hnutia prevažovali na prahu vojny proruské nálady, uhorské ministerstvo vnútra nechalo ešte pred vypuknutím vojny vypracovať zoznam nelojálnych osôb, pri ktorých sa predpokladalo, že by v prípade konfliktu s Ruskou ríšou mohli vykonávať záškodnícku činnosť v jej prospech. Ale vo vojne spočiatku ukazovali Slováci skôr vernosť trónu a lojalitu monarchii, pričom napríklad na hrdinské skutky bratislavského 72. pluku cisársko-kráľovskej armády poukázala aj dobová tlač. Na druhej strane sa však už od roku 1914 začali na ruskom území formovať dobrovoľnícke jednotky, ktoré bojovali za cárske Rusko. Z týchto dobrovoľníkov, ako i českých a slovenských zajatcov v Rusku, vznikli Česko-slovenské légie. Tie sa neskôr zapojili do vojnového konfliktu s boľševikmi a často museli bojovať aj proti vlastným súkmeňovcom v Rakúsko-Uhorskej armáde. Príslušníci Československých légií tvorili základ budúcej Československej armády, ktorá pôsobila od vzniku Československa v roku 1918.

Podľa odhadov padlo v Rusku vyše 4100 legionárov. Boľševici prišli v priebehu revolučných rokov 1917–1923 o viac ako 870 000 ľudí.

20. storočie – časť II.: Druhá svetová vojna

Vojaci slovenskej armády zápasili s Rusmi a ďalšími etnikami Sovietskeho zväzu (ďalej len: ZSSR) od júna 1941 a dostali sa až na Kaukaz a Krym. V protisovietskom ťažení padlo vyše 1300 Slovákov. Tí najaktívnejší slovenskí vojaci získali za vernú službu fašizmu na východnom fronte vyznamenania od ministra národnej obrany Ferdinanda Čatloša. Tisíce príslušníkov armády však odmietli bojovať a padli do zajatia. Veľa ich pôsobilo aj v partizánskych skupinách, ktoré sa podľa výpovede Juraja Spišiaka z partizánskej skupiny Za slobodu Slovanov začali formovať na území Slovenska od roku 1942, keď tu začali prichádzať príslušníci Červenej armády z nemeckých koncentračných táborov. Okrem Slovákov a Rusov boli medzi partizánmi Česi, Francúzi, Ukrajinci, Poliaci, Bielorusi či Maďari, spolu okolo 12 000 osôb. No niekedy sa partizáni dopúšťali výtržností a zločinov, z ktorých najhorší sa odohral dňa 21. septembra 1944 v obci Sklené (okres Turčianske Teplice), kde príslušníci 1. československej partizánskej brigády J. V. Stalina zabili 187 miestnych obyvateľov.

Podľa ruského veľvyslanca na Slovensku Igora Bratčikova padlo počas II. svetovej vojny v bojoch s fašistami na území Slovenska 63 518 sovietskych vojakov a dôstojníkov. Proces tzv. oslobodzovania Slovenska Červenou armádou však historik Ivan A. Petranský v knihe Slovenské dejiny od úsvitu po súčasnosť (Bratislava: Perfekt, 2015) značne spochybňuje. Podľa Petranského je sporné, či bol význam tohto slova (t. j. príchod slobody, zbavenie neslobody) skutočne naplnený, keďže v mnohých prípadoch ... obyvateľstvo Slovenska príchod Červenej armády vnímalo ako nahradenie jedného teroru iným, neraz horším. Vraždy, znásilnenia, lúpeže, odvlečenie tisícov ľudí sovietskymi bezpečnostnými silami do gulagov a ďalšie násilnosti boli častými bezprostrednými prejavmi postupu sovietskych vojsk. Pritom podotýka, že dlhodobým prejavom príchodu sovietskych vojsk ... bolo následné postupné, no nezvratné začleňovanie Slovenska pod mocenský vplyv rozpínajúceho sa komunistického Sovietskeho zväzu. Sovieti taktiež opakovane bombardovali Slovensko. Bomby zasiahli viaceré mestá a obce na celom území krajiny. Pri bombovom útoku v Prešove v decembri 1944 zahynulo asi 300 Nemcov a 140 až 220 civilistov a protifašistických bojovníkov, v Nitre zomrelo pri nálete 345 ľudí (z toho 332 civilistov a 13 vojakov). Správa uverejnená v novinách Gardista dňa 28. marca 1945 opísala bombardovanie Nitry takto: Nitru, odvekú nositeľku slovenskej histórie a kresťanskej tradície, postihlo v pondelok 26. marca (1945 – doplnil P. I.) krátko pred 9. hod. bezohľadné teroristické pustošenie a hromadné vraždenie. Boľševické bombardovacie sväzy prileteli nad mesto v troch vlnách a zhodili veľké množstvo trhacích a zápalných bômb, a to vo chvíli, keď v celom meste prúdil život v najväčšom rozsahu. Pustošenie tohto staroslávneho mesta previedli boľševici bombardovaním kobercovým systémom... Treba zdôrazniť, že bombardovanie Nitry je typickým príkladom teroristického pustošenia zo strany boľševikov. Nálet na Nitru sa uskutočnil za veľmi dobrej viditeľnosti. Je preto zrejmé, že aj v prípade Nitry boľševický teror smeroval výlučne proti civilnému obyvateľstvu. Zničené boli obytné domy a najviac postihnutí sú tí najchudobnejší z robotníckej štvrte Párovce. Zato však nie je zasiahnutý ani jeden objekt, ktorý by mal nejakú vojenskú dôležitosť.

Niektorí bádatelia pripisujú ZSSR aj bombardovanie Košíc, ku ktorému došlo v júni 1941.

Po vojne stratilo obnovené Československo územie Podkarpatskej Rusi v prospech ZSSR a po komunistickom prevrate vo februári 1948 upadol spoločný štát Čechov a Slovákov na viac ako 40 rokov pod sovietsky vplyv.

20. storočie – časť III.: Povojnové obdobie a sprnová invázia

V rámci tzv. studenej vojny bolo Československo začlenené do východného bloku spojencov ZSSR, čo formálne potvrdilo uzavretie Varšavskej zmluvy, teda vojenského paktu namiereného proti západným krajinám združeným v Severoatlantickej aliancii (NATO), v máji 1955.

Atmosféra vtedajších dní bola ťaživá – vo vzduchu visel strach z hrozby jadrovej vojny a neistotu vyvolávali aj brutálne represálie komunistického režimu voči jeho nepriateľom, ktoré zahŕňali popravy, väznenie, vyvlastňovanie majetku, dehonestáciu osôb iného názorového spektra či nútené umiestňovanie do pracovných táborov a baní.

Nádej na zmenu pomerov prišla až v januári 1968, keď Alexander Dubček nahradil konzervatívneho Antonína Novotného vo funkcii prvého tajomníka ústredného výboru Komunistickej strany Československa. Dubčekov program reformy socialistického zriadenia, známy ako socializmus s ľudskou tvárou, nahrával aj nekomunistom a dlho umlčiavaným cirkvám. Aktivizovali sa malé politické strany, reorganizovali sa mníšske rehole, občianske spolky a kultúrne inštitúcie. No proces liberalizácie a demokratizácie štátu zavŕšila v noci z 20. na 21. augusta 1968 invázia vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy (ZSSR, Maďarska, Poľska, Bulharska, Nemeckej demokratickej republiky) do vtedajšej Československej socialistickej republiky. Okupanti prišli na základe tzv. pozývacieho listu, ktorý odovzdali radikálny československí komunisti Alois Indra, Drahomír Kolder, Oldřich Švestka, Antonín Kapek a Vasiľ Biľak sovietskej delegácii počas konferencie v Bratislave začiatkom augusta 1968, aby zabránili kontrarevolúcii.

Vojenská intervencia si vyžiadala 108 civilných obetí (z toho 37 na Slovensku) a 500 vážne zranených. ažko povedať, koľkí nešťastníci spáchali v dôsledku okupácie samovraždu. Ŀud sa proti agresorom bránil len kameňmi či tyčami a prichádzajúce tanky sa obyvatelia okupovaného štátu neraz snažili zastaviť aj vlastnými telami. Šírili sa i protiokupačné letáky, napríklad s obrázkom obesenej sliepky a textom: Radšej som si život vzala, ako Rusom vajcia dala.

Po invázií nastalo obdobie perzekúcií. Najhoršie tresty postihli disidentov, odporcov komunistického režimu a bývalých reformných komunistov.

V septembri 1968 vystúpilo z organizácie Varšavskej zmluvy na protest voči okupácii Albánsko, Rumunsko síce ostalo členským štátom, ale na intervencii sa odmietlo zúčastniť. Poslední okupanti odišli z československého územia až koncom júna 1991.

21. storočie

Slovensko je od marca 2004 členom NATO a v máji toho istého roku vstúpilo aj do Európskej únie.

Na rovnakú cestu chce nastúpiť Ukrajina. To ale ruský prezident Vladimír Putin nemieni dovoliť. 21. februára tohto roku predniesol prejav, v ktorom spomenul svoje výhrady voči Ukrajine a rozširovaniu NATO: Dnes jeden pohľad na mapu stačí, aby bolo zrejmé, ako západné krajiny ,dodržali svoj prísľub zabrániť, aby sa NATO pohlo smerom na východ, uviedol Putin vo svojej reči, Proste podvádzali. Dostali sme päť vĺn rozširovania NATO, jednu za druhou. V roku 1999 boli do Aliancie prijaté Poľsko, Česká republika, Maďarsko, v roku 2004 – Bulharsko, Estónsko, Lotyšsko, Litva, Rumunsko, Slovensko a Slovinsko, v roku 2009 Albánsko a Chorvátsko, v roku 2017 Čierna Hora, v roku 2020 Severné Macedónsko. Výsledkom je, že Aliancia, jej vojenská infraštruktúra sa dostali priamo k hraniciam Ruska. Toto sa stalo jednou z kľúčových príčin európskej bezpečnostnej krízy, malo to úplne negatívny dosah na celý systém medzinárodných vzťahov a viedlo to k strate vzájomnej dôvery.

Keď uplynuli ďalšie tri dni, ruské ozbrojené sily (vopred pripravené na hraniciach) zaútočili na Ukrajinu. Slovensko sa tak isto ako Česko pridalo na stranu napadnutého štátu, ktorému poskytuje hlavne materiálnu pomoc. Ukrajinčania v tejto vojne prejavujú nesmiernu statočnosť, hodnú toho najhlbšieho obdivu. S hrdosťou bojujú voči početnejšiemu nepriateľovi a agresii hraničiacej s fašistickým vyvražďovaním Židov počas druhej svetovej vojny. Vývoj situácie s napätím pozoruje celý svet.

Pavol Ičo (1987) je publicista. Žije v Košiciach.

Obsah Listů 2/2022
Archiv Listů
Autoři Listů

Pavol Ičo

Rusi a Slováci vo vojnových konfliktoch

12. storočie

19. storočie – časť I.: Napoleonské vojny

19. storočie – časť II.: Revolúcia z rokov 1848–1849

20. storočie – časť I.: Prvá svetová vojna

20. storočie – časť II.: Druhá svetová vojna

20. storočie – časť III.: Povojnové obdobie a sprnová invázia

21. storočie

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu