Juraj Buzalka

Chápači fašizmu našich čias

Po ruskej agresii na Ukrajine sa zmenili postoje viacerých popularizátorov a stúpencov alternatívnych výkladov. To sú také, ktoré vidia ozajstnú pravdu v opozícii k prúdu serióznych správ a analýz. Nie je jasné ako dlho im táto zdržanlivosť vydrží – súdiac podľa dezinformačnej hystérie alternatívcov po úvodnom tlieskaní zdravotníkom v čase COVIDu to nebude dlho –, ale zmenu zatiaľ cítiť. Málokto totiž pochybuje, že alternatívne výklady toho, čo sa deje, sú ohrozením bezpečnosti a demokratického politického systému.

Nositelia praudy

Pôvod tzv. alternatívy zvyčajne hľadáme v rozmachu sociálnych médií, ktoré zvýrazňujú konfliktné línie a šokujúce interpretácie. Umožňujú tak nielen nové profetické zážitky radových absolventov vysokej školy života, ako sa duševní maloroľníci, ktorí na Slovensku objavili praudu, titulujú a ktorých niktošské názory doteraz poznali len ich najbližší. Horšie je, že spoločnosť rozleptávajú nielen z vlastnej nevedomosti, ale aj vďaka propagande darebáckych režimov, ako je ten ruský pod vedením vojnového zločinca Vladimíra Putina.

Propagandu možno potlačiť dobre nastavenou komunikáciou faktov a vhodnou antipropagandou, šitou na mieru sociálnemu a kultúrnemu kontextu. Pomôže poctivejšia kontrola zodpovednosti za obsah, postihy, tréning obyvateľstva. Netreba hneď vyťahovať strach z cenzúry. Existujú však limity tejto technickej ochrany, ktoré nebude jednoduché ovplyvniť.

Týkajú sa vplyvu užitočných idiotov, významných hlásateľov alternatívnej pravdy, známych z čias studenej vojny na Západe. Aj vtedy išlo o dobre situovaných chápačov komunistickej politiky, ktorí ju vysvetľovali ako obrannú reakciu na tlak západného imperializmu. Dnešných užitočných idiotov – teda chápačov ruského imperializmu hoci aj v podobe zabíjania ukrajinských detí – pre zjednodušenie rozlíšim na zahraničných a domácich.

Západní chápači

Už od začiatku ruského ataku sa zúčastňujem sporov na sociálnych sieťach s viacerými takýmito západnými chápačmi. Po počiatočnom váhaní síce označili správne agresora, pokračujú však v hľadaní alternatívnych príčin jeho útoku, aby ho ospravedlnili. Väčšina z nich sú sociálni vedci, ktorých možno kategorizovať ako ľavicových. Ich vzťah k liberálnej demokracii ako politickému systému je však výrazne kritickejší ako ten, ktorý sme si zvykli spájať so západnou parlamentnou ľavicou.

Z hľadiska ideovej orientácie patria títo intelektuáli k neliberálnej ľavici, a to napriek tomu, že plnými dúškami milujú západné výrobky či registrované partnerstvá. Napriek tomu, že sa sťažujú na prekérne postavenie v akadémii, sociálna desperácia, ktorá sýti radových antisystémových radikálov bez vzdelania a pôvodu v strednej vrstve, im určite nehrozí. Z pohľadu višegrádskeho učiteľa, ako je autor tejto úvahy, sú to blahobytní odchovanci práve toho systému, ktorý kritizujú a ktorý by radi nahradili. Čím ho chcú nahradiť, nie je celkom jasné. Deklarujú, že ozajstnejšou demokraciou.

V prípade Putinovej agresie na Ukrajine chápači používajú termín rusko-ukrajinský konflikt. Namiesto oslobodenia okupovaných oblastí a porážky útočníkov majú radšej výrazy ako deeskalácia. Hlásajú nutnosť zachovať si tvár, čím myslia tvár agresívneho Putinovho režimu. Tomuto jazyku, na ktorého zadnom plátne je zobrazená hrozba banderizmom Ukrajiny, pre nich štátu ako produktu historickej náhody a slabosti geopolitiky Moskvy, tróni argument, že Putin len reaguje na rozpínanie Západu prostredníctvom NATO.

Takto ruskú agresiu – ako dôsledok ruského útoku a zároveň rozširovania NATO – vo svojom pôvodnom vyhlásení sformulovalo napríklad predsedníctvo Európskej asociácie sociálnych antropológov (EASA), kým sme sa ako členovia z bývalých satelitov Sovietskeho zväzu masovo neohradili. Dostal som dokonca priateľskú reakciu na draft protestu aj od mladého slovenského kolegu zo Západu, či sa kvôli protestu nebojím znemožnenia v očiach západných akademických chápačov. Putina ako agresora z donútenia v tomto duchu na začiatku vojny označil aj marxistický humánny geograf David Harvey, jeden z najcitovanejších žijúcich akademikov sociálnych a humanitných vied. Právo na sebaurčenie Ukrajiny mu nestálo ani za zmienku.

Čítal som úvahy viacerých vplyvných západných chápačov, spomedzi neľavicových sa do povedomia najviac dostal geopolitický realista John Mearsheimer, a žasol som nielen nad ignoráciou vziať do úvahy vôľu obyvateľov priestoru stredovýchodnej Európy, ale aj nad slepotou pri odhadovaní víťazov. Pre niektorých marxistov ním nebude vyšpekulovaná Čína – veď je v duchu geopolitickej logiky len ďalšou obeťou svetového kapitalizmu – ale zase len Amerika!

Môj starý priateľ, expert na kolonializmus tzv. voľných ekonomických zón tretieho sveta, Nemec, žijúci rodinným životom na malebnom južnom pobreží Anglicka, mi v jednej výmene názorov nezabudol vytknúť, že obete v Sýrii, Jemene či Palestíne si nikto nevšímal a či mi nič nehovorí pacifizmus.

Študenti, s ktorými som polemizoval pred piatimi rokmi na jednom z amerických kampusov štátnej univerzity v USA a dnes mi ich kvôli téme vojny dávkuje fejsbúk – teda deti strednej vrstvy, ktorých rodičia nechcú platiť školné na Ivy League, doprajú však ratolestiam dobrý život v kvalitnejších štátnych školách – boli ešte vyčítavejší. Aj chlapec, ktorý našiel cestu do svetových médií vďaka hrdinskej ceste bez rodičov naprieč Ukrajinou, aby ho médiá objavili pri Vyšnom Nemeckom, je podľa nich len obyčajný milión vo svojom utrpení. Kým on cestoval vlakmi po celej krajine, americkí strážcovia hraníc zavierajú latinskoamerické deti v jeho veku rovno do klietok!

Ako mi napísala kolegyňa z Británie, východoeurópski študenti na jej univerzite pomáhajú priateľom na Ukrajine, v Rusku a Bielorusku, aby sa mohli dostať na Západ. Niektorí západní spolužiaci ich však obviňujú z rasizmu. Vraj nič podobné nerobili pre Sýrčanov alebo pre chudákov na poľsko-bieloruskej hranici, ktorých zločinec Lukašenko s podporou Putina používal ako nástroj útoku na poľských susedov.

Pripomenula sa mi debata o bombardovaní Juhoslávie. Zhovárali sme sa o nej s kolegom, britským antropológom indického pôvodu, na ulici východonemeckého mesta, ktoré sa tri roky po zastavení Miloševičových zločinov stalo naším viacročným domovom. Falošný pacifizmus kolegov, ktorí samozrejme nemali riešenie na zastavenie násilia zo strany srbských nacionalistických síl voči Kosovcom, bol aj vtedy dominantný. Je to hlavne NATO, ktoré podľa týchto absolventov západných univerzít vyrobilo ukrajinskú krízu.

Príbeh východnej Európy ako objektu aktérov svetových dejín je u týchto chápačov asi takýto. Po páde Sovietskeho zväzu, ktorého právo na vznik nespochybňujú, NATO sľúbilo, že sa nebude rozširovať. Porušenie tohto údajného sľubu donútilo Rusko brániť sa – najprv útokom na Gruzínsko. Nasledovala Západom sponzorovaná vzbura v Kyjeve – Euromaidan –, na ktorú Putin reagoval zabratím Donbasu a Krymu. Teraz sa len snaží dokončiť očistenie Ukrajiny od amerického vplyvu. Je to síce smutné, že pri tom vraždí deti, ale problém treba chápať komplexne!

Podľa týchto západných realistov – marxistických a aj ostatných – sme teda my, východoeurópski kritici ruského imperializmu, zaslepení romantickou optikou Ukrajiny. Sme opantaní vlastnou bezpečnosťou a vďaka regionálnemu parochializmu nevnímame vojnu ako dôsledok fungovania globálneho systému.

Analytické schémy a politické návrhy tejto časti užitočného západného idiotizmu nepôjde odstrániť väčšou kontrolou internetu ani cielenou ochranou pred ruskou propagandou. Môžeme tak akurát proti nim písať polemiky a vystupovať na konferenciách. Pomôže to však málo. Mohli by sme si povedať, nech si vravia. To by sme však nemohli mať vypuklejší problém na domácom fronte. Maďarské voľby dnes najakútnejšie pripomínajú, že pod tlakom okolností a stáda chápačov môžeme náš krehký demokratický režim celkom stratiť.

Domáci agenti agresie

Slovensko vyhostí 35 takzvaných diplomatov Ruskej federácie, ktorí vykonávali záškodnícku činnosť. Už v polovici mesiaca pritom Slovensko vyhostilo troch pracovníkov ruského veľvyslanectva v súvislosti s konkrétnou špionážnou aférou. Po útoku vo Vrběticiach v roku 2014 tiež troch. Na týchto diplomatov bola pravdepodobne napojená nielen dezinfoscéna, ale aj politická úderka, reprezentovaná najhlasnejšie Róbertom Ficom a jeho straníkmi a tiež fašistami, o ktorých už aj noviny píšu, že dostávali špinavé ruské peniaze. Ak by títo reprezentanti tretiny slovenských voličov boli agentmi Putinovho režimu, nerozprávali by inak.

Naratív domácich chápačov znie: nedajme sa zatiahnúť do vojny. Najmä vynálezca mafiánskeho štátu Fico sa takto umne vyhýba odpovedi na otázku, ako veľmi na zbrojných obchodoch – v Sýrii, o ktorej hovoril, že nemá so Slovenskom bez koloniálneho dedičstva nič spoločné, podobne ako pri oprave MIGov na Sliači, trestuhodne vystavených na milosť ruským technikom a závislých na ruskej munícii – zbohatol jeho blízky oligarcha Výboh, toho času na úteku pred spravodlivosťou.

V druhom slede rapocú užitoční idioti, ako napríklad Ŀuboš Blaha, najväčšia hanba Slovenskej akadémie vied, ktorý v nej pracuje popri zastupovaní voličov v parlamente. Alebo takzvaný ľavicový aktivista Eduard Chmelár. Títo chápači sa radi ukazujú so starými stalinistami, mladými fašistami aj arciputinofilmi ako bývalý kresťanský disident a politik Ján Čarnogurský. Keď pre zorientovaných ľudí rezonuje, že Ukrajina je mrzačená nevyprovokovanou agresiou Putinovho Ruska, pre všetkých týchto užitočných idiotov ide o americkú vojnu. A veľká časť národa – ako potvrdzuje aj nedávny výskum Slovenskej akadémie vied, podľa ktorého si tretina Slovákov myslí, že za útok na Ukrajinu môže Západ – im tieto fašizoidné sprostosti žerie.

Fašizmus našich čias

Veľkú časť pracovného života som počas ostatných piatich rokov venoval štúdiu toho, čo vďaka kolegovi Douglasovi Holmesovi nazývame fašizmus našich čias. Existencia tohto radikalizmu nemusí mať nutne predlohu v historickej verzii fašizmu, nevyznáva ľavicovú či pravicovú ideológiu a ani jeho definícia nemusí byť analyticky presná. Ako antropológovia používame na jeho detekciu etnografický opis namiesto právnych definícii. Podľa tohto prístupu vieme relatívne presne, ako sa fašizmus našich čias prejavuje. A to bez toho, aby sme definovali, čo presne je.

Vieme, že na rozdiel od liečiteľných vonkajších prejavov existuje neuvedomelá hlbšia kultúrna podmanivosť fašizmu, voči ktorej za istých okolností ako spoločnosť nemáme protilátky. Od 24. februára 2022 môžeme ťažko nájsť jasnejší príklad fašizmu našich čias ako predstavuje Putinov režim. A ťažko môžeme nájsť doma viac fašizoidov, ako sú jeho chápači v štýle globálneho realizmu a naivného appeasementu. Aspoň jednu trochu pozitívnu vec však o tomto tragickom trende môžeme povedať. Nedá sa vylúčiť, že fašizmus našich čias v konečnom dôsledku pomôže upevniť našu demokraciu.

Úvahu dokončujem vo vlaku do Zürichu, krátko pred kľúčovými voľbami v orbánovskom Maďarsku, upadajúcej obeti fašizmu našich čias. Kvôli ceste som sa ospravedlnil za neúčasť na potrebnej debate v rozhlase o vyvracaní propagandy o podpore fašizmu na súčasnej Ukrajine, ktorá práve prebieha. Za mnou sedí skupina žien. Hovoria po rusky a nedá sa nepočúvať ich. Rozprávajú, odkiaľ z Ukrajiny utekajú a že práve strávili dva týždne na Slovensku. Veľmi dobre ich tam prijali. Dali im najesť, mali pre nich vľúdne slovo, vypravili na Západ. Na peróne stanice bohatého mesta ich už čakajú s transparentom a žlto-modrou vlajkou.

Možno to s nami ešte nie je také zlé, ako sa zdá pri pohľade na našich fašistov. Sláva Ukraini! Hrdinom antifašizmu našich čias sláva!

Juraj Buzalka

Obsah Listů 2/2022
Archiv Listů
Autoři Listů

Juraj Buzalka

Chápači fašizmu našich čias

Nositelia praudy

Západní chápači

Domáci agenti agresie

Fašizmus našich čias

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu