Juraj Buzalka

Zbabelá politická trieda

Na Slovensku bol síce v marci 2020 vo voľbách porazený mafiánsky štát, neznamená to však, že bol porazený navždy. Môže prísť aj niečo horšie, napríklad antisystémový mafiánsky štát, v ktorom už nepôjde iba o ekonomickú kolonizáciu oligarchiou, ale o zmenu režimu, napríklad po vzore orbánovského Maďarska.

Ako sa zdalo ešte pred Vianocami 2021, kedy v parlamente prešli kľúčové reformy národných parkov a nemocníc, aby s ďalšími očakávanými zákonmi (aj v oblasti justície) umožnili štart Plánu obnovy, definitívnej porážke mafiánskej demokracie stál v ceste len nedostatok reformných plánov a schopností. Alebo ešte ideová, avšak vcelku demokratická ťarbavosť pri riadení štátu.

Tento pocit sa však začal meniť. Už v novembri prezidentka Čaputová prisľúbila vyhlásiť referendum, ak sa na ňom zhodne parlament. Reagovala na celoročný hysterický lep opozície na populistickú zbabelosť, ktorého predmetom mala byť absurdná možnosť iniciovať skrátenie volebného obdobia parlamentu plebiscitom. Alibistické stanovisko hlavy štátu z jesene 2021 – vyhlásim referendum, ak ho schváli parlament a bez svedectva, prečo je predmet referenda absurdný – možno pripísať snahe o nekonfrontačný imidž. Zaváhania tohto typu, v ktorých bola hlava štátu síce len reagujúcou stranou a konala v dobrom úmysle znovuzvolenia, však posilňujú zásadnejšie spory.

Šoky a zdesenia

Šok pre demokraticko-intelektuálne publikum spôsobil generálny prokurátor Žilinka, kandidát predsedu parlamentu Kollára, neženatého deklarovaného konzervatívca a otca asi jedenástich detí s asi desiatimi ženami (asi preto, že je ťažké sledovať presné počty detí a žien). Žilinka bohorovne ohlasoval a v januári aj realizoval cestu do Moskvy. Šiel tam oslavovať tristé výročie prokuratúry (teda aj tej cárskej a stalinistickej) ako symbolu právneho štátu v Rusku. Nielenže tým spochybnil legitimitu vlastného úradu, čím potvrdil potrebu reformy tohto ním riadeného sovietskeho reliktu, na ktorú nie je stále politická zhoda. Spôsobil ešte aj medzinárodnú blamáž, vstúpil z úradnej nestrannosti do arény vyhradenej politikom a stal sa hrdinom antiscény.

Všetko sú to skutočnosti, ktoré by mali diskvalifikovať vysokú osobu demokratického štátu aj jednotlivo. Napriek tomu jeho pôsobenie v úrade pozitívne hodnotí polovica populácie a niet väčšiny spravodlivých poslancov, ktorá by hlúposť vlastného výberu napravila. Kľúčové totiž je, že najvyšší prokurátor členskej krajiny EÚ sa lazníckym frajerstvom vysmial ústavnému systému, na ktorom politický systém Slovenska stojí. Symbolicky spravil návštevou viac zla, ako keď zbabelo potichu zneužil paragraf 363, tiež pozostatok totalitných čias, ktorým predtým nechal prepustiť z väzby podozrivých oligarchov pred podaním obžaloby. Pripomenul tak mečiarovsko-ficovský parameter karpatského práva o tom, že skutok sa nestal.

Zdesenie pre zbytky demokraticky orientovaných občanov následne vyvolal práve vodca opozície Fico, v závese s beztvarým Pellegrinim, ktorí spolu s fašistami rozpútali hystériu okolo podpisu roky pripravovanej obrannej dohody s USA. Údiv vyvolal už fakt, že Fico a spol. sa nehanbili poprieť nos medzi očami, keďže podpis zmluvy dojednávali ešte ich vlády. Horšie to bolo s primitívnym antiamerikanizmom. Kým ministri Korčok a Naď podpisovali zmluvu v USA, 130 tisíc ruských vojakov už mesiace obkľučovalo Ukrajinu. Fico a spol. však namiesto zodpovednosti za štát tvrdili muziku osprostených občanov, potvrdenú aj z výskumu agentúry Focus, podľa ktorého je 44,1 percenta Slovákov presvedčených, že za napätie na rusko-ukrajinskom fronte je zodpovedná Amerika, a nie ficovcami ospevované agresívne Rusko.

Fico a spol. takto konajú potenciálnu vlastizradu, keďže ďalej manipulujú ľudí, oblbnutých hybridnou vojnou na sociálnych sieťach, a pokračujú v spochybňovaní medzinárodného systému, vďaka ktorému sa aj oni mohli vyhrievať na návšteve v Bielom dome či Bruseli ako reprezentanti subjektu medzinárodného práva. Chýba im však aj pod sebazáchovy. Na diktát veľmocí, aký predvádza Putinov režim, doplácajú vždy tí najslabší. A nemusí ísť rovno o diktát mníchovských rozmerov. Bývalí komunisti (v slovenskej sociálnej demokracii nie je nikto bez rodokmeňa v normalizačnej štátostrane) podľa všetkého účelovo vnímajú aj rok 1968, za ktorý je zodpovedný režim, ku ktorého dedičstvu sa súčasný ruský prezident hrdinsky hlási.

Problém však je, že demokrati sa s výnimkou ministra zahraničia Korčoka boja buchnúť do stola, aby si nepohnevali voličov. Ešte aj prezidentke, záštite demokratického rozumu, trvalo dva týždne, kým sformulovala príčetný postoj k hlúpostiam a zbabelosti dedinských chlapčekov. A aj pri ňom sa prikryla akousi interpretačnou doložkou. Aj premiér Heger – ten na rozdiel od zbabelého Matoviča aspoň vie, kde má stáť – len jemne po funuse hryzkal frázami. Pre porovnanie, medzitým napríklad česká vláda schválila zásielku delostreleckých granátov Ukrajine. Iste tým nezvráti pomer síl, ale vyslala tým jasné posolstvo partnerom vonku, no najmä voličom doma.

Zbabelosť ako program

Viacerí komentátori túto dezorientáciu Slovenska pateticky pomenovali ako koniec zahraničnopolitického konsenzu, sformovaného po páde mečiarizmu. Autor tohto textu to však vidí horšie. Lídri Slovenska nevedia, kde majú riť! To je u rodákov obrazné pomenovanie stavu, že osoba nevie, kde má sedieť. Provinčnosť súčasnej politickej triedy – o antisystéme Fica a spol. nehovoriac – je v tom, že keď je pri moci, vie, kam patríme, kto nás kŕmi, vďaka akému smeru sa máme najlepšie v dejinách. A teda prečo sú spojenci u nás tá najbanálnejšia automatická vec. Ale aby to zbabelci povedali osprosteným občanom rovno, to ani náhodou!

Takto sa stal jednookým kráľom koalície Boris Kollár, predseda parlamentu, ktorý problém s prítomnosťou spojeneckých vojakov na Slovensku nemá. Hlavne nech chránia hranice pred utečencami! Vzhľadom na jeho podporu rôznych žilinkov, brzdenie reforiem justície a všeobecnú snahu získať na putinofílii nové hlasy (nie je v tom, našťastie, úspešný) je to záštita pre budúcnosť demokracie žalostná.

Ak by niekto autorovi tohto textu počas protestov proti Mečiarovi v deväťdesiatych rokoch povedal, že aj o takmer tridsať rokov bude na tom Slovensko hodnotovo dezorientované ako vtedy, neveril by mu. Dve pozorovania o inom desaťročí však autor zaznamenal. Na prechádzke vo vinici odpočul kvalifikovaný rozhovor troch dám v dôchodkovom veku o správaní Nemecka, zelenej transformácii a nešťastnom načasovaní dostavby plynovodu NordStream 2. Slovenská široká verejnosť nikdy nebývala známa záujmom o medzinárodné otázky. Možno trochu precitla. Vrátila sa však aj zabudnutá téma z mečiarovských čias. Na návšteve dostal úvodnú sarkastickú otázku, keď práve vyšiel prieskum preferencií, ktorý dával zbabelcom, kriminálnikom a užitočným idiotom Kremľa na Slovensku veľké šance na volebný reparát. Už pár rokov si ju kladú a konajú podľa nej jeho maďarskí priatelia: Kam ideme po voľbách emigrovať?

Juraj Buzalka (1975) je sociálny antropológ, pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.

Obsah Listů 1/2022
Archiv Listů
Autoři Listů

Juraj Buzalka

Zbabelá politická trieda

Šoky a zdesenia

Zbabelosť ako program

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu