Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné

• Hlavní stránka
• Aktuální číslo
• Archiv
• Autoři
• Fotografie
• Pelikán
• Česko-slovenské Mosty
• Předplatné
• Prodejci
• Ohlasy
• Odkazy
• O Listech / O Listach / Über Listy
• Tiráž a kontakty

Jste zde: Listy > Archiv > 2021 > Číslo 6 > Brigita Schmögnerová: Karl Polanyi a jeho vklad politickej ekonómii a praxi

Brigita Schmögnerová

Karl Polanyi a jeho vklad politickej ekonómii a praxi

Položil základy ekonomickej antropológie, jeho vklad do ekonomickej sociológie, historickej sociológie a sociálnej filozofie je neprehliadnuteľný, no s výnimkou ekonomickej histórie ekonomická veda, a dokonca i jej súčasť politická ekonómia zostali voči jeho myšlienkam viac-menej rezervované. Karl Polanyi sa narodil pred 135 rokmi.

Polanyiho osobný i profesionálny život bol viac ako zvyčajne determinovaný dobou, v ktorej žil. Po návrate z 1. svetovej vojny, kde slúžil ako jazdecký dôstojník, podporoval krátkotrvajúci liberálno-demokratický režim Mihály Károlyiho a po jeho povalení Maďarskou republikou rád Bély Kuna odišiel do Viedne. Nástup Hitlera k moci a fašizujúce tendencie v Rakúsku, ktoré vyvrcholili coup d´état v marci 1933, ho prinútili – pre židovský pôvod a politické zmýšľanie – hľadať nové pôsobisko.

V Londýne získal pozíciu učiteľa vo Workers‘ Educational Association, vzdelávacej organizácii robotníkov. Tu zbieral aj podklady pre svoje najznámejšie dielo – Veľkú transformáciu (The Great Transformation), písať ho ale začal až po príchode do USA v roku 1940. Keďže jeho manželke Ilone Duczyńskej, v tom čase známej komunistickej revolucionárke poľsko-maďarského pôvodu, USA neudelili víza, usadili sa v Kanade a Polanyi do New Yorku, v čase, keď prednášal na Kolumbijskej univerzite, pravidelne dochádzal.

Polanyi vs. Hayek

Koncom roka 1943 dopísal Friedrich Hayek knižku Cesta do nevoľníctva (The Road to Serfdom). Vyšla v roku 1944 v Londýne. Do češtiny ju v roku 1990 preložil český ekonóm a môj bývalý kolega zo sesterského Ekonomického ústavu ČSAV Tomáš Ježek. V tom istom roku ju vydala Československá akadémia vied pod názvom Cesta do otroctví a stretla sa so širokým čitateľským záujmom.

Hayek bol žiakom Ludwiga von Misesa a môžeme ho priradiť k mladším predstaviteľom rakúskej ekonomickej školy. Rakúsku školu, ktorej učenie o free market (ekonomický liberalizmus) a americký politický liberalizmus dali vznik libertariánstvu, Polányi kritizoval počas svojich viedenských rokov, keď pracoval pre prestížny časopis Der Österreichische Volkswirt. Kritizoval ju za to, že vytvorila abstraktné modely, ktoré ignorovali reálne ekonomické procesy.

Po politických zmenách v roku 1989 sa ekonomický liberalizmus (neoliberalizmus alebo tiež trhový fundamentalizmus) stal základom rozmýšľania mnohých pravicových think-tankov, nielen vo verejných diskusiách, ale i v poradenskom zázemiu slovenských pravicovo-liberálnych vlád. To, že sa transformácia z centrálne-plánovaného hospodárstva na trhové hospodárstva odohrala v 90. rokoch v Českej a Slovenskej republike ako neoliberálna transformácia, nebolo však zásluhou prekladu Hayekovej knihy.

Je známe, že politicko-ekonomické idey rakúskej školy sa nedokázali presadiť do reálnej politiky až do prelomu 70. a 80. rokov 20. storočia, do nástupu Margareth Thatcherovej v Spojenom kráľovstve a Ronalda Reagana v USA.

Philipp Ther, profesor Inštitútu východoeurópskych dejín na univerzite vo Viedni, vo svojej knihe (Nový pořádek na starém kontinentě, Praha 2016) uvádza: „Na prelome tisícročia medzinárodná hegemónia neoliberalizmu bola tak silná ako nikdy pretým.“ To malo za následok konvergenciu rôznych modelov kapitalizmu k jedinému, ktorá, našťastie, sa zatiaľ nedovŕšila. No neoliberalizmus prenikal do politiky vlád západnej Európy už skôr – v 90. rokoch.

Výsledkom toho bolo, že politika rezignovala na presadzovanie verejných záujmov a skoro v plnom rozsahu sa podriadila ekonomike. „It’s the economy, stupid,“ argumentoval Bill Clinton vo svojej úspešnej prezidentskej kampani v roku 1992 proti úradujúcemu prezidentovi Georgeovi H. W. Bushovi.

Začiatok transformačných procesov v postkomunistických štátoch spadá do prvej administratívy Billa Clintona a bol politikou tejto administratívy značne determinovaný. Transformačný scenár z centrálne-plánovanej ekonomiky na trhovú založený na Washingtonskom konsenze vypracovala americká administratíva a medzinárodné finančné organizácie – Medzinárodný menový fond a Svetová banka pod priamym vplyvom ministerstva financií USA. Hayekova kniha realizáciu tohto scenára u nás ideologicky pripravovala.

V tom istom roku 1944 ako Hayekova kniha vyšla v USA kniha Karla Polanyiho The Great Transformation. Táto kniha je dodnes – s výnimkou úzkeho okruhu predstaviteľov akademických kruhov v Českej a Slovenskej republike – u nás takmer neznáma. V zahraničí si získala väčšiu pozornosť pred niekoľkými desiatkami rokov a dnes je jednou z najcitovanejších kníh v sociálnych a humanitných vedách v 20. storočí.

Záujem o ňu narástol zvlášť po druhej najväčšej kríze kapitalizmu v rokoch 2008-2009, ale nestala sa bestsellerom. Kým Hayekova kniha je politickou, tak ju označil on sám, a ľahko zrozumiteľnou knihou, Polanyiho kniha je historicko-ekonomickou knihou, ktorou položil základy ekonomickej antropológie, skúmajúcej vzťahy ekonomických systémov k človeku. Je pomerne ťažko zrozumiteľná svojím jazykom a ťažko akceptovateľná pre mainstreamových ekonómov.

Polanyi vs. Marx a Keynes

Polanyi nebol vo svojej politickej praxi marxistom – nemohol súhlasiť s marxistickou teóriou a praxou politickej diktatúry (diktatúry proletariátu a pod.). Bol kritický voči Marxovým ekonomickým myšlienkam. Karl Marx vychádzal z klasickej ekonómie Davida Ricarda, ktorý spolu s Adamom Smithom a Jamesom Millom boli duchovnými otcami anglického kapitalizmu, expandujúceho v 19. storočí na medzinárodnú scénu. Ako kritik klasickej politickej ekonómie, ktorá Karla Marxa inšpirovala, bol Polanyi i kritikom niektorých jeho teoretických východísk.

Objektom jeho kritiky bola Marxova teória hodnoty a jeho výklad práce ako tovaru, ktorej hodnotu určuje cena produkcie potrebnej na jej reprodukciu. Polanyi argumentoval, že práca, pôda a peniaze vo svojej podstate nie sú tovarmi, že sa komodifikovali iba nástupom industrializácie a vznikom kapitalizmu. Nazval ich fiktívnymi komoditami a poukázal na ohrozenia, ktoré z ich komodifikácie vznikajú.

Bol preto kritikom aj Marxovej teórie peňazí: peňazí ako komodity (najčastejšie zlato), ktorých hodnotu určuje množstvo práce vynaloženej na jeho ťažbu. Na základe toho podrobil kritike i Marxovu výmennú funkciu peňazí.

Polanyi bol vedec, ktorý sa pohyboval na abstraktnejšej úrovni ako J. M. Keynes. Platí to hlavne pre pozdejšie obdobie v Keynesovom živote, keď sa jeho názory stali východiskom politiky F. D. Roosevelta a programu známeho ako New Deal proti Veľkej depresii tridsiatych rokov minulého storočia. Porovnávať Polanyiho s Keynesom je preto ťažšie.

Predsa sa v mnohých kľúčových názoroch na úlohu štátu v ekonomike a v kritike politiky laissez-faire zhodovali. Keynes presadzoval úlohu štátu v boji proti nezamestnanosti. Štát mal tomu prispôsobiť svoju i menovú politiku a znižovať nezamestnanosť podporou kúpyschopného dopytu. V prípade nezamestnanosti Polanyi bol skôr zástancom sociálnej ochrany štátu.

Keynes bol tiež odporcom zlatého štandardu ako Polanyi, ktorý vysvetľoval, ako zlatý štandard vedie k depresii, vysokej nezamestnanosti a biede. Zlatý štandard bol predpokladom rozvoja medzinárodného trhu v 19. storočí, ale jeho obmedzenosť ťažbou zlata mala za následok veľké zlá. Polanyi presadzoval peniaze ako „token“ (poukážka, bon, v modernej terminológii „fiat money“), ktoré by plnili platobnú funkciu a nebrzdili rozvoj. Štát ich mal „manažovať“, aby nespôsobili neriadený rast cien.

Hoci Keynes bol proti zlatému štandardu v národnej ekonomike, aby sa po 2. svetovej vojne obnovil medzinárodný obchod, podieľal sa na vzniku Bretton-woodského systému medzinárodného zlatého štandardu. Začiatkom 70. rokov minulého storočia sa napokon ukázalo, že i medzinárodný zlatý štandard je neudržateľný a viac sa k nemu nevrátilo.

Kritik samoregulujúceho trhu

Práve štúdium prehistórie a histórie kapitalizmu zvlášť 19. storočia v Anglicku pomohlo Polanyimu sformulovať jeho základné politicko-ekonomické postoje a koncepty. Základom jeho kritiky kapitalizmu je samoregulujúci trh, ktorý je podľa neho utópiou. Nemôže existovať bez štátu, štát preň vytvára základné predpoklady.

To uznávajú aj advokáti „malého štátu“. No vzťah medzi trhom a spoločnosťou je podľa Polanyiho obrátený, ako je tomu v predstavách predstaviteľov „free market“. Podľa ich predstáv politika sa musí podriadiť ekonomike a spoločnosť sa chtiac-nechtiac stáva trhovou spoločnosťou. Thatcherová presadzovala, že neexistuje žiadna iná alternatíva (v anglickej skratke TINA) a jej „produkt“ Tony Blair a Gerhard Schröder tvrdili, že neexistuje pravicová a ľavicová ekonomická politika, ale iba dobrá a zlá politika. Po nich to opakovali neoliberálni politici i z post-komunistických štátov.

Polanyi naopak argumentuje, že v histórii ľudstva boli ekonomické vzťahy vždy ukotvené (embedded) v spoločnosti s jej kultúrou, morálkou, zvyklosťami apod. a nie naopak. Prvou veľkou transformáciou bol začiatok 19. storočia, keď sa likvidoval sociálny štát existujúci v prehistórii kapitalizmu a presadil sa ničím nespútaný trh. Avšak keď sa ekonomické vzťahy začali vymkýnať „z rúk“ spoločnosti (tzv. movement, hnutie) a spoločnosť sa začala stávať trhovou spoločnosťou so všetkými jej negatívami, začalo sa formovať proti-hnutie (counter-movement). V 19. storočí sa začína ako proti-hnutie formovať sociálna a pracovná legislatíva, poistenie proti nezamestnanosti, odborové hnutie a pod.

Keď Polanyi vysvetľuje svoj princíp dvojitého hnutia, odvoláva sa na dva organizujúce princípy: princíp ekonomického liberalizmu smerujúci k vzniku samo-regulujúceho trhu, laissez-faire a voľného obchodu a druhý princíp sociálnej ochrany, smerujúci k zachovaniu človeka a prírody. Polanyi nebol proti trhu, ale proti tomu, aby trh bol jedinou organizujúcou silou ekonomickej sféry života spoločnosti. „Ak sa trh stáva hrozbou humánnej a prírodnej zložky spoločnosti, čo iné by sme očakávali, ako tlak veľkej časti spoločnosti na určitú ochranu,“ pýta sa.

Princíp ukotvenosti ekonomiky v spoločnosti a koncept hnutia a proti-hnutia sú základom Polanyiho vkladu i do politicko-ekonomického myslenia. Analyzoval ich v historickom kontexte vo Veľkej transformácii a vo svojich nasledujúcich prácach. Politická ekonómia ich však reflektovala iba sporadicky, a to iba v ostatných rokoch. Kým existujú desiatky sociologických a filozofických štúdií nadväzujúcich na Polanyiho, poznáme iba málo politicko-ekonomických prác vychádzajúcich z Polanyiho.

V spore s Misesom, ktorý intervencionizmus štátu do ekonomickej slobody jednotlivca obviňuje z presadzovania nedemokratických a diktátorských tendencií, ktoré viedli k nacistickej Zwangswirtschaft, Polanyi tvrdí opak: „Zástancovia voľného trhu, ktorí pokladajú slobodné podnikanie a súkromné vlastníctvo za základ slobody a sociálnej spravodlivosti, kamuflujú otroctvo. Liberálna idea slobody degeneruje iba na podporu slobodného podnikania.“

Masarykova demokratická akadémia, OZ Progresívne fórum, FES Bratislava a Inštitút ASA si nedávno pripomenuli 135. výročie narodenia Karla Polanyiho a jeho vklad do viacerých spoločensko-vedných disciplín konferenciou. Záznam z konferencie je dispozícii na Youtube: https://youtu.be/z1vmWDLqMYk.

Brigita Schmögnerová (1947) je ekonómka a vysokoškolská pedagogička, v rokoch 1998–2002 bola ministerkou financií slovenskej vlády za Stranu demokratickej ľavice, pôsobila ako viceprezidentka Európskej banky pre obnovu a rozvoj (2005–2010). Je autorkou životopisnej Knihy o vládnutí (2016), knižne vyšli aj výbory jej komentárov a rozhovorov Na dohľad či v nedohľadne? (2008) a Vieme odkiaľ, nevieme kam (2018).