Tomáš Horváth

Hlasy v nesúlade

Stal sa z toho nový nedeľný rituál tejto jesene. Vždy na sklonku týždňa sa stretnem s kolegyňami z vedenia našej základnej školy, aby sme sa pozreli, koľko žiakov pozitívne testovaných na koronavírus nám pribudlo a ktoré triedy tak budeme musieť poslať do nariadenej karantény. Pripravíme komunikáciu na rodičov, učiteľov a napokon aj žiakov. Keď karanténa dostihla aj mojich deviatakov, od únavy som sa rozhodol nenapísať im obvyklý email. Vôbec po prvý krát som vyskúšal komunikačný kanál, ktorý som dovtedy považoval za vrcholne neužitočnú funkciu, a nahral som im krátku hlasovú správu. V nej som žiakom oznámil, že sa na druhý deň nemusia unúvať do školy a že sa po čase opäť uvidíme cez monitory a displeje. Rýchlosť odozvy na moju „hlasovku“ ma prekvapila. Pomyslel som si, že na rozdiel od školy mal azda môj hlas v aplikácii väčšiu váhu. No aj tak sa našli žiaci, ktorí po vypočutí správy prišli na druhý deň do školy.

Predstava tínedžerov navzájom komunikujúcich formou hlasových správ mi vždy prišla úsmevná a nanajvýš neužitočná. Veď si môžu zavolať, prečo si rozhovor takto neprakticky kúskujú? No keď som sa mal rozhodnúť, či strávim štvrťhodinu písaním dlhého mailu, alebo dve minúty nahratím jednej správy, aj ja som si vybral pohodlnejšiu možnosť. Nerátal som však s príslovečným „jedným uchom dnu, druhým von“.

Jednou z najobľúbenejších sociálnych sietí medzi tínedžermi je Discord, pôvodne vyvinutý ako platforma na hlasové dorozumievanie sa medzi hráčmi počítačových hier. Mesačne sa na ňu pripojí okolo 140 miliónov užívateľov, aby si vytvorili vlastné virtuálne miestnosti, kde môžu „vykecávať“. Ako som neskôr pochopil, u veľkej časti starších žiakov bol práve toto priestor, v ktorom prebiehali naše online vyučovacie hodiny dejepisu. Môj hlas ich v lepšom prípade len doprevádzal kdesi na pozadí a robil kulisu k omnoho dôležitejším témam, než bol napríklad mnou ponúkaný nástup Hitlera k moci. Je až úsmevne príznačné, že význam anglického názvu tejto sociálnej siete označuje „nesúlad“. Vyučovacia hodina doslova prebiehajúca v nesúlade.

Sami sme však obklopení hlasmi, s ktorými sme v nesúlade. Počúvanosť podcastov, čiže internetových hlasových nahrávok na pokračovanie, stúpla medzi Slovákmi za posledné dva roky o takmer 15 percent a dnes ich už počúva každý tretí užívateľ internetu. Mnohým sa tak každé ráno cestou do práce v ušiach vystrieda hlas expremiéra, ktorý uprostred pandémie predstavuje politiku povinného krčahu vody v reštauráciách, komentátori oznamujúci denné prírastky infikovaných či diel seriálu o duševnom zdraví. Čo z toho k nám skutočne prehovára?

No sú tu aj hlasy, ktoré sú v evidentnom nesúlade medzi sebou. V jednom uchu počuť kriticky silný apel prezidentky vyzývajúcej k zodpovednosti a potrebe ráznych krokov, aby sme zabránili kolapsu nášho zdravotného systému. V druhom zas preferenčne najsilnejšiu politickú stranu na Slovensku, ktorá má dokonca hlas v názve, no prehovára najmä k tej časti spoločnosti, ktorá odmieta očkovanie, čo je v hlbokom nesúlade s verejným záujmom. A keď tieto hlasy na chvíľu ustanú, dovalí sa kričiaca luza, ktorá je v zjavnom nesúlade s myslením, faktami a slušnosťou, aby všetkých prehlušila.

Tak veľa počúvame, a pritom tak málo rozumieme. Z toho, čo nám prejde ušami, si obvykle zapamätáme len pocit či emóciu. Ako zblúdilý žiak sa tešíme z toho, že zajtra nie je škola, a pritom stojíme pred jej bránou a čudujeme sa, prečo je zavretá. Hlasové správy však majú jednu veľkú výhodu – dajú sa spustiť, vypočuť znova a premyslieť. Dokážeme ich ešte dohľadať vo valiacom sa prúde stále nových hlasov?

Tomáš Horváth

Obsah Listů 6/2021
Archiv Listů
Autoři Listů

Tomáš Horváth

Hlasy v nesúlade

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu