Peter Weiss

Dubček – politik svetový i národný

Alexander Dubček je mimoriadnou osobnosťou slovenských i česko-slovenských dejín 20. storočia. Osobnosťou kontroverznou, o politický odkaz ktorej sa stále vedú spory. Osudy tohto muža v sebe nesú všetky hlavné nádeje a drámy, ilúzie a dezilúzie, radosti i utrpenia minulého storočia. A to nielen v Česko-Slovensku, ale aj v európskom a svetovom kontexte.

Najznámejší slovenský dejateľ vo svete

Ako hlavný politický predstaviteľ reformnej československej jari r. 1968 a pokusu o socializmus s ľudskou tvárou sa stal súčasťou učebníc histórie. Táto nado všetku pochybnosť autentická slovensko-česká politická iniciatíva bola originálnym príspevkom k výnimočnému roku 1968, keď sa, ako napísal Mark Kurlansky, po celom svete šíril spontánny duch rebélie a hlboký odpor k autoritárstvu v akejkoľvek forme. Česi a Slováci nikdy predtým ani potom neboli predmetom takej globálnej politickej pozornosti a obdivu. A Slováci nikdy nemali politika, ktorý by bol taký známy, vážený a uctievaný nielen v Európe, ale aj inde vo svete

Za humanizmus, boj za slobodu, ľudské práva a demokraciu Európsky parlament 10. novembra 1989, ešte pred Nežnou revolúciou, Dubčekovi ako druhému politikovi po Nelsonovi Mandelovi udelil Sacharovovu cenu za slobodu myslenia. Znamenalo to veľké uznanie obrodnému procesu z r. 1968 a signál, že normalizačný režim v ČSSR stratil legitimitu. Išlo aj o ocenenie statočného Dubčekovho postoja, ktorý bol 20 rokov v Bratislave, kde neboli západné veľvyslanectvá, od ktorých by mohol dostávať najrôznejšie formy podpory, držaný v izolácii ako najnenávidenejší, najobávanejší a najstráženejší väzeň tohto režimu. Je mýtom, že Dubček mlčal. Napriek de facto domácemu väzeniu protestoval. Predovšetkým asi 30 listami. Už tri roky pred Chartou 77 a rok pred Helsinskou konferenciou v liste adresovanom Federálnemu zhromaždeniu a Slovenskej národnej rade, o ktorom písali aj svetové médiá, kritizoval nedodržiavanie ľudských práv v ČSSR. V januári r. 1988 poskytol rozhovor Denníku KST l‘Unitŕ, v ktorom kritizoval vedenie KSČ za neochotu k dialógu so spoločnosťou a prehodnoteniu r. 1968. Navrhol v ňom aj budovanie spoločného európskeho domu.

Aj týmito činmi, nielen obrodným procesom, Dubček otváral dvere Novembru 1989 a stal sa jedným z kľúčových aktérov pokojnej, ale zásadnej politickej zmeny vo vtedajšej ČSSR. Vďaka tomu je stále svetovo známym symbolom zápasu o lepšiu, humánnejšiu, demokratickejšiu spoločnosť. Stal sa ním bez toho, aby sa o to vedome snažil a robil si dramaturgiu vlastných PR. V Európskom parlamente inštalovali jeho bustu. Spolu s Wałęsom a Havlom sa stal jedným zo symbolov zjednotenia Európy. To všetko má pre slovenské národné povedomie a sebavedomie nenahraditeľnú hodnotu. Tak, ako Česi bez ohľadu na jeho politické pochybenia pokladajú Václava Havla za svoju hlavnú „obchodnú značku“, mali by takto aj Slováci nakladať s A. Dubčekom.

Politik, ktorý rehabilitoval a presadil odkaz SNP

Dubček sa však najskôr stal politikom národným. Ako presvedčený antifašista sa zapojil so zbraňou v ruke do SNP. Dvakrát bol ranený, prišiel v ňom o brata. (Aj to je jedna z odpovedí tým, ktorí sa ho pokúšajú vykresľovať ako muža neoplývajúceho odvahou.) Účasť v SNP a povstalecká tradícia sa stali zdrojom jeho národnej hrdosti. Odkaz povstania dokázal potom ako politik obhájiť a presadiť. Patril ku kľúčovým protagonistom zápasu za odstránenie obrovskej krivdy a poníženia, ktorú spôsobilo stalinistické čechoslovakistické vedenie KSČ počiatkom 50. rokov vykonštruovanými procesmi s tzv. buržoáznymi nacionalistami, ktoré publicista Roman Kaliský označil za urážku celého slovenského národa. S veľkou razanciou nastolil tiež otázky nerovnomerného ekonomického vývoja v Čechách a na Slovensku a nápravy disproporcií v hospodárskych vzťahoch v spoločnom státe. Do povedomia spoločnosti vrátil najvýznamnejšie postavy slovenského národného života – Štúra a Štefánika, ktoré nevyhovovali dovtedajším ideologickým schémam.

Po porážke stalinského čechoslovakistu a protislovenského šovinistu Antonína Novotného v januári 1968 vytváral Dubček politický priestor pre narovnanie vzťahov Čechov a Slovákov v spoločnom štáte prostredníctvom federalizácie ČSSR. Išlo o naplnenie štátoprávneho programu SNP, ktorého stručným vyjadrením bol princíp „rovný s rovným“. Princíp, ktorý bol síce zakotvený v Košickom vládnom programe z apríla 1945, ale potom bol salámovou metódou komunistickou generáciou čechoslovakistov odstraňovaný, a tí, ktorí volali po jeho naplnení, boli vyhlásení za buržoáznych nacionalistov a kruto perzekvovaní.

Je Dubčekovou nedoceňovanou historickou zásluhou, že sa mu podarilo do Akčného programu KSČ z apríla 1968 presadiť formulácie o potrebe napraviť ťažko deformované štátoprávne vzťahy medzi Slovákmi a Čechmi a že tú nápravu pokladal tento rozhodujúci politický dokument za jeden z kľúčových smerov demokratizácie vtedajšej spoločnosti. Akčný programu bol historickou satisfakciou pre všetkých, ktorí sa bez rozdielu politického presvedčenia usilovali o dosiahnutie zrušenia asymetrie vo vzťahoch medzi českým a slovenským národom: „V zájmu rozvoje naší socialistické společnosti (...) je proto nevyhnutelné dosáhnout zásadního obratu i ve státoprávním uspořádání vztahů Čechů a Slováků a provést i příslušné ústavní změny. Nastává proto se vší vážností potřeba, aby byla respektována výhoda socialistického federativního uspořádání jako uznávané a osvědčené státoprávní formy soužití rovnoprávných národů ve společném socialistickém státě (...) tak, aby dělba zákonodárné a výkonné kompetence mezi celostátními a slovenskými orgány v podstatě odpovídala zásadám Košického vládního programu.“

Išlo o konsenzus medzi českými a slovenskými reformnými komunistami, že treba preťať čechoslovakistický gordický uzol spolužitia dvoch národov pod jednou štátnou strechou. Vzhľadom na predchádzajúci vzťah českých politických elít rôzneho politického zafarbenia k podobe spolužitia dvoch jazykovo a kultúrne blízkych národov to bolo doslova a do písmena historické rozhodnutie. Zároveň išlo aj o istú formu sebakritiky za správanie sa voči KSS a slovenskému národu po Slovenskom národnom povstaní. Toto politické rozhodnutie českých reformných komunistov, ktorí sa pod Dubčekovým vedením podieľali na príprave a schvaľovaní Akčného programu KSČ, sa na Slovensku ani v Česku nedoceňuje. Nebolo tak samozrejmé, ako sa s odstupom času zdá.

Po zložitých rokovaniach sa v Národnom zhromaždení schválil Ústavný zákon o čs. federácii číslo 143/1968 Zb., na základe ktorého skončilo unitaristické a potom asymetrické usporiadanie spoločného štátu. Bol naplnením štátoprávneho programu SNP po dlhých dvadsiatich štyroch a Clevelandskej dohody po 53 rokoch. Federalizácia ČSSR znamenala, aj napriek tomu, že prišla po násilnom zastavení obrodného procesu vojskami Varšavskej zmluvy, významný medzník v dejinách slovenského národa.

Na základe tohto zákona sa 1. januára 1969 konštituovala česko-slovenská federácia ako „dobrovoľný zväzok rovnoprávnych národných štátov českého a slovenského národa“. To znamenalo aj vznik Slovenskej republiky (SR) a Českej republiky (ČR) s prívlastkom „socialistická“. Slovenský národ získal svoju štátnosť paralelne s českým. To je naozaj historický a nenahraditeľný Dubčekov výkon.

Porážka stalinistov prišla zo Slovenska – cez Dubčekovo predjarie

Po zvolení Dubčeka za prvého tajomníka ÚV KSS v apríli 1963 sa spustil vývoj, ktorý slovenskí historici Londák, Londáková a Sikora nazvali predjarím. Bolo to obdobie politického otepľovania. Do verejnej činnosti, zdiskreditovanej stalinistickými praktikami vniesol Dubček slušnosť a otvoril priestor pro dialóg a slobodu zmýšľania. Vyslúžil si za to prezývku Alexander Priestorovič. Uvoľnenie akumulovanej energie inteligencie prinieslo doslova explóziu skvelých tvorivých činov v umení, architektúre, historiografii i v ďalších spoločenských vedách. Diela, ktoré sa zrodili v šesťdesiatych rokoch, patria dodnes do zlatého fondu slovenskej a českej kultúry a vzbudili obdiv i v zahraničí. Začala spontánne vznikať občianska spoločnosť. Novinári zrazu smeli písať o ťažkých témach. Symbolickým vyjadrením dubčekovskej liberalizácie pomerov bol týždenník Kultúrny život, ktorý išiel aj v Prahe „na dračku“. Táto atmosféra sa zo Slovenska začala prenášať i do západnej časti spoločného státu.

Ďalším spúšťačom politickej zmeny sa stala slovenská otázka. Dubček nielen napomohol rehabilitácii obetí justičných zločinov, ktorých dôkladné poznanie v tzv. Kolderovej komisii z neho definitívne urobilo reformného komunistu. Umožnil vznik analýz, ktoré dokumentovali negatívne dôsledky zvolenej koncepcie industrializácie Slovenska, a presadzoval nápravu disproporcií v hospodárskych vzťahoch v spoločnom státe. Slovenská otázka tak akcelerovala mocenský zápas vo vedení KSČ. Dubček sa stále otvorenejšie staval voči protislovenskému šovinizmu, ktorý reprezentoval Novotný. Rozbuškou sa tak napriek očakávaniu nestal IV. zjazd čs. spisovateľov, ale návšteva prezidenta Novotného v Matici slovenskej v Martine 25.–27. augusta 1967. Ten ju nezvládol. Obvinil jej predstaviteľov a vlastne všetkých Slovákov zo separatizmu a nacionalizmu, odmietol prijať dary a demonštratívne opustil stretnutie. Incident sa vnímal ako urážka slovenského národa. Novotný dal vlastnou chybou zámienku na rozhodujúci politický útok voči sebe.

Prvou etapou konfliktu bolo zasadnutie ÚV KSČ 26.–27. septembra 1967. Dubček o. i. žiadal, aby slovenské národné orgány dostali viac kompetencií a väčšiu ingerenciu voči podnikom na Slovensku. Toto vystúpenie Novotný vnímal ako prejav zakukleného slovenského nacionalistu a znovu rozbehol úsilie o odstavenie Dubčeka z pozície prvého tajomníka ÚV KSS. Konflikt sa vystupňoval na ÚV KSČ 30.–31. októbra 1967. Dubček prišiel so zásadným posolstvom, že problémy v spoločnosti nie sú dôsledkom ignorovania jej triedneho charakteru, ako to tvrdil Novotný, ale dôsledkom dogmatického, sektárskeho a príliš centralizovaného modelu riadenia. Zároveň šikovne vystúpil proti kumulácii funkcií v jasnej narážke na to, že prezident a zároveň prvý tajomník ÚV KSČ disponuje príliš veľkou mocou a jednej z funkcií by sa mal vzdať. Jeho zmienka o prílišnom centralizme bola nepriamym nastolením požiadavky posilnenia právomocí slovenských orgánov. Novotný preto ostro zaútočil priamo z tribúny na Dubčeka, že podlieha „úzkym národným záujmom“. Jeho pokus exemplárne Dubčeka potrestať prostredníctvom špeciálnej komisie však neuspel.

Napokon sa po dlhých a ťažkých rokovaniach 3.–5. januára 1968 Antonín Novotný vzdal funkcie a za prvého tajomníka ÚV KSČ jednomyseľne zvolili Dubčeka. Tí, ktorí radi vykresľujú Dubčeka ako bezduchého straníckeho aparátnika, nie sú schopní pochopiť a uznať, že z jeho strany išlo o mimoriadny politický výkon. Svojou politickou vynaliezavosťou, šikovnosťou, trpezlivosťou a schopnosťou obklopiť sa múdrymi ľuďmi a načúvať im, dokázal z pozície prvého tajomníka KSS, ktorá bola iba oblastnou organizáciou KSČ a on mal iba veľmi obmedzené kompetencie, urobiť to, čo sa nepodarilo pražským reformným komunistom. Porazil stalinistu Novotného a všetko zlé a konzervatívne, čo predstavoval. Otvoril tak bránu zásadným zmenám. Bez razantného tlaku zo Slovenska sa pomer síl vo vtedajšom vedení KSČ bol mohol zmeniť až neskôr. Dubček, pôvodne vnímaný ako kompromisný kandidát, potom so silnou skupinou českých a slovenských reformných komunistov naštartoval obrodný demokratizačný a modernizačný procesu. Zrušil cenzúru a pokúsil sa o reformu socializmu sovietskeho typu, ktorá sa stala známym po celom svete..

Od politickej tragédie k novembru

Po zadupaní pokusu o zmenu tankami Varšavskej zmluvy sa Dubček dostal do bezprecedentnej politickej i ľudskej drámy – ako zabrániť krviprelievaniu a zároveň tvárou v tvár bezohľadnej okupačnej moci a jej domácich spojencov uchovať aspoň čosi z výdobytkov obrodného procesu. Ján Čarnogurský takto vyjadril jej podstatu: „zodpovednosť politika, rozhodujúceho sa, či poženie ľudí proti tankom, alebo tankom neumožní strieľať do ľudí.“ Napriek tomu, že jeho konanie po okupácii bolo predmetom sporov nielen historikov, ale najmä politikov a podpis pod „zákonné opatrenie Predsedníctva Federálneho zhromaždenie“, čiže pod tzv. obuškový zákon, označil Dubček sám za chybu, ktorú celý zvyšok života ľutoval, po 20 rokoch sa vrátil za nadšenia a potlesku národa.

Stal sa jedným z hlavných aktérov zásadnej spoločenskej zmeny. Bol významným faktorom mobilizácie ľudí na námestiach. VPN aj 27. novembra, v deň generálneho štrajku, mala na tribúne jeho portrét s nápisom „Dubček na hrad“ a dav skandoval túto požiadavku. Takéto volanie zaznievalo aj v Prahe. Dubček bol garantom, že v revolúcii neprevládnu jakobínske tendencie a bude mať nežný charakter. Chcel byť prezidentom, ale návrh Predsedníctva SNR na jeho kandidatúru, podporený vtedajším Národným frontom, narazil na nesúhlas VPN. Miroslav Kusý to neskôr vyjadril slovami: „Rozhodli sme revolučne, arbitrárne, bez ohľadu na verejnú mienku.“

Napriek tvrdému zápasu o post prezidenta ako predseda Federálneho zhromaždenia dokázal vytvoriť s V. Havlom tandem, akúsi symbiózu disidentského a „68-ičkárskeho“ odporu voči normalizačného režimu. To bolo dôležitým predpokladom hladkého prechodu k parlamentnej demokracii. Jeho obrovská popularita patrila ku kľúčovým prvkom volebného víťazstva VPN r. 1990. V Západoslovenskom volebnom kraji dostal 203 894 prednostných hlasov a krúžkovalo ho 92 % voličov. Zároveň sa stal vzhľadom na jeho obrovskú známosť vo svete reprezentantom novej, demokratickej ČSFR. Ako predseda FZ sa významne pričinil o schválenie najdôležitejších ústavných zmien a zákonov určujúcich nový, demokratický charakter politického režimu.

Návrat k sociálnej demokracii

Dubček svoj nesúhlas s niektorými aspektmi zvolenej koncepcie transformácie a politického vývoje vyjadril tím, že sa verejne prihlásil k sociálnej demokracii s cieľom prispieť k vyváženosti politickej scény a k etablovaniu tohoto štandardného prúdu európskej politiky na slovenskej politickej scéne. To, že ako bývalý reformný komunista vstúpil v marci 1992 do Sociálnodemokratickej strany Slovenska a zároveň sa postavil do jej čela, sa stalo akýmsi symbolickým zvŕšením vývoja slovenského ľavicového hnutia a zároveň zavŕšením osobného politického vývoja – A. Dubček sa vrátil tam, kde politicky začínal jeho otec – do sociálnej demokracie. A potom podpísal dohodu s SDĽ, ktorá sa vydala cestou transformácie na stranu sociálnodemokratického typu. Aj tu treba vidieť príčinu faktu, že návrat ku KSS sa na Slovensku nepodaril.

Nebyť jeho predčasnej smrti, bol by sa A. Dubček v súlade s dohodou s W. Brandtom, vtedajším predsedom Socialistickej internacionály, stal podpredsedom tejto organizácie, ktorá združovala sociálnodemokratické a socialistické strany z celého sveta. To znamenalo ďalšie silné a celosvetové uznanie významu pokusu o uskutočnenie „socializmu s ľudskou tvárou“.

A. Dubček sa tak stal súčasťou sociálnodemokratickej tradície nielen na Slovensku.

Jeho politický a osobný vývoj preukázal, ako napísal politológ J. Marušiak, „že ľavica môže byť demokratická a nemusí byť nutne spojená s importom sovietskeho komunizmu..., že vďaka hodnote rovnosti, ktorá má v socialistických ideách centrálne postavenie, cesta od komunistu k demokratovi nemusí nutne znamenať iba prezlečenie kabátu‘“.

Zápas o Dubčekov odkaz

Každý z vyššie uvedených Dubčekových historických činov by sám osebe mohol byť náplňou jednej úspešnej politickej kariéry. To dezavuje všetkých tých, ktorí sa z neho usilovali a stále usilujú vyrobiť neschopného a nevýznamného politika, ktorý bol iba symbolom čohosi.

Keďže interpretácia minulosti bola odjakživa zdrojom legitimizovania jednotlivých politických prúdov i konkrétnych garnitúr, týkala sa a bude týkať aj Dubčeka a najmä roku 1968.

Tragédia 21. augusta by však nemala viesť k nihilistickému pohľadu na obrodný proces, ktorý naštartovalo po januári 1986 nové vedenia KSČ na čele s Dubčekom. Tento proces vyrástol zdola, z potrieb vtedajšej československej spoločnosti. Je súčasťou našich spoločných dejín. Zhadzovať tento proces, ktorý je doteraz v Európe vysoko hodnotený ako zásadný príspevok k pádu železnej opony, ako čosi úplne zbytočné, lebo predsa každý už vtedy v roku ’68 musel vedieť, že systém je nereformovateľný, by znamenalo podliehať tomu, čo popísal vynikajúci slovenský historik 20. storočia Ľubomír Lipták: „akoby dejiny neboli majetkom predovšetkým tých generácií, ktoré ich prežívali, ale sú tu pre MŇA“. Podľa Liptáka nemožno zabúdať, že aktéri dejinných udalostí sa vždy vyrovnávali so skutočnosťou okolo seba „podľa svojho dobového poznania a horizontu“ a „že práve v prijatých a postúpených rizikách je podstata historického činu“.

Opakované výskumy ukázali, že Dubček patrí medzi za kladné a integrujúce osobnosti slovenských dejín spolu s Ľudovítom Štúrom a Milanom Rastislavom Štefánikom. NR SR v r. 2008 prijala zákon, v ktorom sa konštatuje, že A. Dubček sa zaslúžil o demokraciu, slobodu slovenského národa a o ľudské práva. Neskôr parlament schválil aj zákon, podľa ktorého predseda vlády môže udeľovať štátnu cenu Dubčeka. Ten sa tak definitívne stal súčasťou nielen tradície slovenskej sociálnej demokracie, ale aj pokrokových tradícií slovenského národa.

Foto: Alexander Dubček a Peter Weiss na oslavách SNP 30. augusta 1992

Peter Weiss (1952) je diplomat a politik, laureát Ceny Pelikán za rok 2016.

Obsah Listů 6/2021
Archiv Listů
Autoři Listů

Peter Weiss

Dubček – politik svetový i národný

Najznámejší slovenský dejateľ vo svete

Politik, ktorý rehabilitoval a presadil odkaz SNP

Porážka stalinistov prišla zo Slovenska – cez Dubčekovo predjarie

Od politickej tragédie k novembru

Návrat k sociálnej demokracii

Zápas o Dubčekov odkaz

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu