Juraj Buzalka

Výročie Novembra, maďarská otázka a slovenská ľahostajnosť

Líder Novembra 1989 Fedor Gál v slovenskom Denníku N 26. 11. odpovedal priaznivcovi, ktorý sa pýtal, prečo „meno Maďarskej nezávislej iniciatívy (MNI) sa čoraz viacej vytráca z oficiálnych spomienok“. Vypadnutie z verejných dejín v hlavnom meste – na spoločenských diskusiách, na vládnej spomienke v Slovenskom národnom divadle či v budove starej tržnice na dolnom Námestí SNP, premenovanom v roku 2019 na Námestie Nežnej revolúcie, kde sa konali spomienkové akcie – je rozpačité.

Deň po výročí sa situáciu pokúsil hasiť Martin Bútora, tiež aktér novembra. Ako pripomenul v Denníku N, MNI, združujúca ľudí ako Károly Tóth, Eleonóra Sándor, Lajos Grendel, László Szigeti, Péter Hunčík, bola partnerská organizácia VPN. Spoluprácu slovenských a maďarských demokratov Bútora označil za takú, ktorá „spoluurčovala charakter revolúcie na Slovensku“. Ani Bútorova esej však verejnú amnéziu na MNI nevysvetlila. Fedor Gál sa priznal k vlastnej slabej pamäti, ktorá je v protiklade s realitou. Zásadné vysvetlenie príčin zabúdania však neponúkol. Pritom, ako mi v rozhovore jasnozrivo pripomenul Rudolf Chmel, už by mal niekto do tých slovenských hláv dostať, že v roku 1989 vznikla prvý raz historická situácia, že Maďari chcú budovať štát, pravdaže v tom čase československý.

Aj na stránkach tohto časopisu som po slovenských voľbách v roku 2020 písal, že desaťročný projekt maďarsko-slovenskej strany Most-Híd, ktorý čiastočne ideovo nadväzoval na MNI, avšak vo voľbách prepadol, bol pre rozvoj slovenskej demokracie výnimočný. Občianski Maďari – hrali vyššiu ligu v politike, ako zodpovedalo ich volebnej podpore – prinášali svojráz, ktorý posilňoval projekt Slovenska, ktorý príčetnejší rodáci spolu s Maďarmi po mečiarizme uniesli slovenským nacionalistom. Sila tohto modelu bola práve v tom, že významná časť menšín bola zastúpená v parlamente z princípu stráženia plurality spoločnosti. Kde sa teda stala chyba, keď v oficiálnych spomínaniach predstavitelia Maďarov, ale ani zástupcovia Rómov, ktorí tiež spolutvorili demokratickú zmenu, chýbajú?

Kto si pamätá?

Aj zabúdanie je súčasť pamäte a mnohí len ľudsky zabudli. V čase pandémie je to možná vec. Otázka však stojí, prečo zabúdame práve na tých a nie na iných? Kým sa teda k tejto otázke vrátim, pár slov o sociálnom tlaku a politickom naratíve Slovenska v roku 2021. Donedávna prevládal taký pocit, že politickým prijatím výkladu historickej udalosti – napríklad Novembra 1989 – je spor o tento výklad v spoločnosti ukončený. Keď sme teda zvíťazili nad nacionalisticko-populistickým krivením pádu komunizmu pod režimom Vladimíra Mečiara, ani taký Róbert Fico s pokusmi „nepamätať si november 1989“, ktorými oslovoval voličov, nemohol váhu faktov spochybniť! Fico to samozrejme myslel tak ako vždy, teda že to vyznelo ako popretie Novembra, ale fakticky to zároveň bola pravda, teda že sa venoval budovaniu kariéry a osobnému životu.

Kľúčový slovenský populista sa však dnes volá Igor Matovič. V maďarskej otázke preukázal výnimočnú necitlivosť, ale zahral ju tak, že menej zdatní pozorovatelia – medzi nimi mnohí Maďari – jeho spomínanie na storočnicu Trianonu na Bratislavskom hrade v júni 2020 videli ako majsterštik. Existuje vari väčší cynizmus ako oslavovať pád agrárneho stavovského štátu, oplakávaného naivnými vlastnými spoluobčanmi, z pozície vládcu demokratickej republiky, ktorej samotné základy sú položené na negácii tohto štátu? Matovičovi pravdaže nešlo o historickú vernosť. Oveľa viac sa chcel pomstiť tým, ktorí mu nezobali z ruky. Jeho napäté vzťahy s lídrom Mosta-Híd Bélom Bugárom, ktorý vždy jedným okom na občianske dedičstvo prihliadal a dnes po zásluhách brázdi traktorom šamorínsku záhradku, svedčia o tejto verzii. V novembri 2021 však nešlo o pomstychtivého Matoviča ani slovenských nacionalistov, akoby sa po skúsenostiach z deväťdesiatych rokov mohlo zdať.

Počet obyvateľov, hlásiacich sa k maďarskej národnosti od roku 1989 klesá o desiatky tisíc. Množstvo aktívnych mladších ročníkov z južného Slovenska – strednostavovsky zdatných, aby kultivovali občiansku pamäť intenzívnejšie – žije v emigrácii. Na maďarsko-slovenskom fronte je aj preto nebývalý pokoj. Až sa žiada povedať, že zabúdanie na občianske dedičstvo Novembra je úmerné tomuto upokojeniu slovensko-maďarskej relácie.

V roku 2021 tak pokračuje prebúdzanie etnogeta u menšej časti maďarskej inteligencie. V ňom samozrejme nie je miesto pre progresívny demokratický príbeh, ktorým maďarská občianska politika – aj vďaka napojeniu na občianske pohyby v Budapešti v osemdesiatych rokoch – kultivovala základy budúceho slovenského ústavného konštitucionalizmu. Vytesnenie liberálov z pamäte však vzhľadom na slabý politický výtlak etnickej strany Maďarov zatiaľ ani nevidno ako problém. Táto „maličkosť“ dvojitého vytesnenia – z etnoslepeckej menšiny i ľahostajnej väčšiny – však ukazuje, že budúcnosť liberálnej ústavnosti na Slovensku nemusí byť najsvetlejšia.

Dekréty nie sú Trianon

Pred pár týždňami som si písal s jedným významným európskym historikom práva maďarského pôvodu. Na pôde jeho inštitútu v Taliansku sa práve chystal vystúpiť slovenský minister zahraničia Ivan Korčok, asi najkompetentnejší minister vlády Eduarda Hegera. Pán profesor oceňoval jeho principiálny postoj k režimu Viktora Orbána, ale spýtal sa tiež, či z hľadiska ústavného konštitucionalizmu bude rovnako principiálne vystupovať v otázke tzv. Benešových dekrétov.

Moja odpoveď profesorovi bola úprimná. Ani v prípade osvietených liberálov zatiaľ k zmene postoja nedôjde. Otázka dekrétov je pre slovenských demokratov vyriešená tak ako pre nacionalistov, a to tým, že sa stráca z obehu, keďže „maďarská otázka“ stratila na výbušnosti. Ani politici Korčokovho formátu, dôvodil som, teda problém z hľadiska demokratického poriadku nevidia.

My zasvätenejší vieme, že na rozdiel od Trianonu v prípade dekrétov nejde o nostalgiu za rozprávkovým kráľovstvom, ale o pamäť na neprávosť žijúcich ľudí a ich detí, často občanov SR. Keď otázku dekrétov náhodou nastolia rôzne hortyátka – ako profesionálneho Maďara v službách Igora Matoviča Juraja Gyimesiho nazval publicista Michal Havran – a stúpenci agrárneho etnoštátu, prikrmovaní peniazmi z Budapešti, ukradnutými maďarským daňovníkom, potom zistíme, aká nenahraditeľná pre slovenskú demokraciu je občianska reprezentácia Maďarov.

Nejde ani tak o morálne rozhorčenie, že sme zabudli na tých, ktorí majú zásluhy a navyše rozumejú komplexnej povahe slovenskej i maďarskej politiky. Väčší problém je, že povolil sociálny tlak. Ak ho necíti demokratická moc, nevie, čo si má pamätať a prečo. O rok snáď pominie pandémia a účasť bývalých predstaviteľov MNI – inak mnohých z nich vyznamenaných prezidentom Kiskom i prezidentkou Čaputovou – bude viditeľnejšia.

Väčšina si totiž musí pamätať aj za menšinu, keďže väčšina určuje pravidlá spomínania. Systémové zlyhanie takejto pamäte, hoci z ľahostajnosti, je preto nebezpečnejšie, ako sa zdá. Pri ľahostajných demokratoch totiž možno mať oprávnený strach, že nedôslednosť, neschopnosť či zbabelosť nás vyjde draho. Veď už dnes nás vychádza – ako vidno z beztrestnosti propagandy, nízkej zaočkovanosti i upadajúcej dôvery vo vládu „demokratov“.

Juraj Buzalka (1975) je sociálny antropológ, pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.

Obsah Listů 6/2021
Archiv Listů
Autoři Listů

Juraj Buzalka

Výročie Novembra, maďarská otázka a slovenská ľahostajnosť

Kto si pamätá?

Dekréty nie sú Trianon

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu