Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2021 > Číslo 5 > Tomáš Horváth: O grafoch, ktoré sa nezmestili

Tomáš Horváth

O grafoch, ktoré sa nezmestili

Jednou z obľúbených dejepisných tém na zaŹčiatku školského roka, mojou, ako aj žiackou, je kapitola venovaná ideológiám. S deviatakmi rozoberáme, ako sa v inom historickom kontexte, rozdielnych politických režimoch a v odlišných životných situáciách mení ochota ľudí prijímať rôzne predstavy o tom, ako by mal fungovať svet. Inak uvažoval robotník začiatkom 20. storočia, inak slovenský gardista a inak disident v čase normalizácie. V súčasnosti sa zas rozdielne prejavuje svetonázor demokratického konzervatívca či liberála v porovnaní s protisystémovým konšpirátorom. Premýšľame nad tým, kde sa berú ideológie a zároveň ako odpovedajú na politické preferencie skupín a jednotlivcov. No najlepšia diskusia sa začne, keď si uvedomíme, že nejakú predstavu o tom, ako by mal fungovať svet, má každý z nás.

Vytvoril som preto žiakom jednoduchý kvíz, ktorého cieľom bolo ilustrovať rozdielnosť politických názorov na dvoch zvyčajných hodnotových osiach: ľavica–pravica a konzervatívny–liberálny. Obsah, ktorý obvykle býva súčasťou sofistikovaných politických kompasov so sadou desiatok otázok, som sa pokúsil zjednodušiť do situácií, pri ktorých som predpokladal, že sa s nimi mohol stretnúť čerstvý držiteľ občianskeho preukazu. Teoreticky sme názormi v triede pokryli celé demokratické spektrum. Prakticky, pri pohľade von, sa okamžite ukázal nesúlad medzi teoretickými kategóriami a realitou.

Ako máme rozumieť tomu, keď konferenciu s Konzervatívny summit otvára príhovorom predseda slovenského parlamentu, ktorý má jedenásť detí s desiatimi ženami, slovami: „konzervativizmus nezabúda na dôležitosť pocitov lásky a lojality k žene, rodine, spoločenstvu, národu a vlasti.“ Hodnotová os v našom grafe na tabuli akosi nestačí poňať túto bizarnosť.

Český premiér nahradí volebný program svojej strany vlastnou publikáciou nazvanou „Sdílejte, než to zakážou!“ a pasuje sa do role vlastenca, pre ktorého sú tou najvyššou hodnotou budúce generácie. A akosi neprekáža, že popritom nechá zavliecť vlastného syna do cudziny zo strachu, aby neohrozil otcov biznis. Ako tomu rozumieť? Máme to chápať ako príklad ambicióznej sociálnej politiky, alebo nebodaj slobody podnikania, ktorej nesmie stáť v ceste ani vlastná rodina?

Ako je možné, že popularita deklaratórne ľavicovej strany bývalého slovenského premiéra opäť rastie priamo úmerne jeho nacionalistickým a rasistickým vyjadreniam, a zároveň zostáva súčasťou frakcie sociálnych demokratov v Európskom parlamente?

Prečo je pre niektorých aktivistov obmedzenie liberálnych médií v Maďarsku prejavom autoritarizmu, ale obmedzenie slobody slova v západných krajinách, aby sa ktokoľvek necítil dotknutý, ich vízii liberálnej demokracie neprekáža? Dvojaký meter by si vyžadoval aj dvojaké grafy, no už sa nám nezmestia na tabuľu.

A ako sa postaviť k otázke o regulácii technologických gigantov, keď už len samotnú odpoveď hľadáme prostredníctvom Googlu, aby sme ju následne mohli zdieľať na Facebooku?

Bezradne zisťujeme, že dnešná realita sa celkom vymyká pojmom, ktoré používame na jej označovanie. Odpoveď, že žiaden model sa stopercentne nezhoduje s realitou, je nepostačujúca. Ak nemáme pojmy, ktoré by ju dokázali vierohodne popísať, na realitu zanevrieme, pretože sa stane neuchopiteľnou. Uzatvoríme sa radšej do zákopov kultúrnych vojen, kde aspoň konflikt dáva realite aký-taký zmysel. Lenže tam, kde ľudia prestávajú veriť v realitu svojej vlastnej skúsenosti, ako nás učí Hannah Arendtová, tam sa otvárajú dvere totalite.

Možno potrebujeme nanovo zadefinovať strelky politického kompasu a začať uvažovať v celkom nových kategóriách ako čestnosť–pokrytectvo, slušnosť–vulgárnosť či poctivosť–zákernosť. Bude to však stačiť, keď je, zdá sa, pokrivená samotná realita? V tomto prípade sme sa celá trieda poľahky ocitli na jednej strane spektra. K ideológii čestnosti, slušnosti a poctivosti sme sa bez námietok prihlásili všetci. Už len zostáva obhájiť si ju aj v realite.

Tomáš Horváth

Obsah Listů 5/2021
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Ondřej Vaculík:
Člověk jménem Rour

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová:
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

Jurij Andruchovyč:
Rekreace aneb Slavnosti Vzkříšeného Ducha

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

Ondřej Vaculík

Alena Wagnerová

Jan Novotný

Tomáš horvath

Tomáš Tichák

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.