Juraj Buzalka

O reálnom liberalizme

Na Slovensku vybuchujú nové a nové kauzy – najnovšie prepustili spravodlivých vyšetrovateľov vysokej korupcie, ktorých predtým zatkla policajná inšpekcia v službách mafie, píšu niektorí –, koalícia kopí pred sebou sporné otázky a médiá skočia na každú senzáciu, napríklad o zatknutí influencerky zo sociálnych sietí za obchodovanie s drogami. Jedno však zostáva konštantné: od čias reforiem spred dvadsiatich rokov chýba kľúčová spoločenská debata o hodnotovom ukotvení zmien.

Rok a pol od volieb, ktoré poslali do opozície zbabelého populistu Fica, ktorý nebol schopný za pätnásť rokov ponúknuť ani náznak rozvojového plánu, vládne formálne ústavná väčšina jeho oponentov. Je otázne, či túto ideologickú prázdnotu osvieži tlak Bruselu pri zavádzaní Plánu obnovy. Aj preto poteší náznak hodnotového sporu, ktorý sa rozvinul vo verejnej debate o základoch štátu a miesta liberalizmus v ňom.

Fašizmus ako nevedomosť

Prvá debata, ktorej téma sa ešte nedávno zdala prekonaná, sa týka významného spisovateľa Jozefa Cígera-Hronského, populácii známeho knižkami pre deti. Bol čelným predstaviteľom intelektuálnej elity vojnového Slovenského štátu – zastával funkciu správcu Matice Slovenskej – a vplyvným reprezentantom ľudáckej emigrácie. V románe Dom na trasovisku (vyšiel v emigrácii v roku 1960) ponúkol alternatívny pohľad na kľúčovú udalosť moderných slovenských dejín, Slovenské národné povstanie, ktoré v duchu ľudáckej ideológie považuje za útok na vlastnú štátnosť.

Debata sa začala lokálne, v stredoslovenskom meste Kremnica, keď v máji 2021 v lokálnych novinách odmietli uverejniť kritický článok historika Karola Hollého na adresu umiestnenia druhej pamätnej tabule J. C. Hronskému na škole, mieste jeho učiteľského pôsobenia, ktorú iniciovali predstavitelia fašistickej Ľudovej strany Naše Slovensko. Túto udalosť si všimli mienkotvorné denníky Sme a Denník N a chopil sa jej aj historik-samouk z konzervatívneho denníka Postoj Jozef Hajko. Ten 3. septembra 2021 napísal z jeho pohľadu vysvetľujúci článok, rezonujúci v kontexte „cancel culture“ – teda údajného ostrakizovania alternatívnych názorov vo verejnej sfére, ak sa priečia tomu, čo Hajko a jemu podobní vnímajú ako „liberálny mainstream“ –, v ktorom kritizuje, že na Slovensku nie je akceptovaný iný ako kanonický pohľad na SNP.

Ako Hajko píše, „snahy o zabetónovanie účelového pohľadu na túto etapu slovenských dejín, ako ho poznáme dlhé desaťročia, sú vytrvalé a neochvejné“ a takéto zaobchádzanie sa ušlo aj spomínaniu na J. C. Hronského. Časť autorovej apologetiky Hronského sa zaštiťuje aj názormi normalizačných historikov osemdesiatych rokov, ktorí v duchu ideového porozumenia s ľudákmi tvrdili, že sa Matica v čase ľudáckeho režimu „v podstate nespreneverila progresívnym a slovanským tradíciám.“

Karol Hollý v Postoji reagoval a jeho odpoveď možno zosumarizovať ako fundované vysvetlenie princípov, na ktorých stojí dnešný slovenský demokratický systém. Režim Slovenského štátu Hollý považuje za morálne zlý, pretože otvorene potláčal základné práva a slobody svojich občanov, ktorí mu nevyhovovali buď z rasových alebo ideologických dôvodov. Ako píše, „voči týmto skupinám sa mohlo, resp. malo vystupovať nenávistne a atakujúco“. Hollého základný argument je, že Hronský ako významná spoločenská osobnosť túto ideológiu a prax nenávisti legitimizoval. Ak štátnosť stojí nad morálkou, ako to je v prípade Hronského a apologétov alternatív k demokratickému kánonu, ide podľa Hollého o principiálne nesprávny postoj.

Aj Hollý pripomína, že nie je potrebné SNP vnímať nekriticky v konkrétnych prejavoch a situáciách. Povstanie však reprezentuje konsenzus o hodnotách demokratického režimu na Slovensku, najmä jeho demokratickú a pluralitnú povahu, ostro kontrastujúcu s autokratickými režimami Slovenskej republiky 1939–1945 a komunistického Československa. V prípade snáh o alternatívny pohľad – teda ideologicky iný ako demokraticko-občiansky – ide v lepšom prípade o nevedomé ignorovanie významu symboliky a hodnôt pre dnešnú demokraciu a v horšom o zámer kultivovať skryté formy nacionalizmu a fašizmu tým, že štát v mene jedného národa a jedného Boha je posvätný bez ohľadu na to, aký je.

Popularita alternatívnej „pravdy“ v médiách i tej zamorujúcej sociálne siete aj takmer štvrťstoročie po páde mečiarizmu, v ktorom sa Źzdalo, že neoľudácke ideológie odišli do minulosti, svedčí o dvoch veciach. Že intelektuálna debata na Slovensku o podstate demokratického štátu, ktorého režim nazývame liberálna demokracia, nebola dostatočná. A že za to nie sú zodpovední len vedomí či nevedomí fašisti, ale samotní stúpenci liberálnej demokracie, medzi nimi tí, ktorí sa na Slovensku hlásia k liberalizmu. Kým sa vrátim k limitom slovenského liberalizmu, čo je hlavná téma tejto eseje, pár slov o slovenských liberáloch.

Liberalizmus, s. r. o.

Ivan Mikloš je jeden z mála porevolučných politikov, ktorí dodnes ovplyvňujú verejný diskurz. Mienkotvorné médiá mu dávajú priestor a Mikloš väčšinou otvorí tému alebo pomenuje problémy, ktoré majú z hľadiska krajiny i regiónu systémový význam. Tento Miklošov názor na spoločensko-ekonomickú transformáciu – možno ho medzi bývalými politikmi významom prirovnať k postojom Rudolfa Chmela v slovenskej otázke – rezonuje hádam ešte viac, ako keď bol Mikloš ministrom financií či podpredsedom pre reformy, de facto myšlienkovým strojcom európskej transformácie Slovenska po páde mečiarizmu.

Mikloša v texte v Denníku N z 8. septembra 2021 upútala téma liberálneho týždenníka The Economist o hrozbe neliberálnej ľavice. V súlade s názorom The Economist rozlišuje klasický liberalizmus od liberalizmu ľavicového, ktorý dnes dominuje v anglosaskom svete a prejavuje sa najmä ako netolerantná „cancel culture“. Zásadný spor podľa Mikloša je v tom, že klasickí liberáli veria, že presné smerovanie pokroku je nepoznané a nepoznateľné, preto k nemu musí dochádzať spontánne zdola nahor v prostredí deľby moci. Na druhej strane neliberálna ľavica si podľa neho myslí, že práve ona má mať moc na presadzovanie vyššie uvedených hodnôt, pretože inak je skutočný pokrok v dosahovaní rasovej, sexuálnej a inej slobody nedosiahnuteľný. Mikloš vyznáva, že dochádza k radikalizácii ľavice a pravice a oslabovaný je podľa neho umiernený klasický liberálny priestor, kde sa rôzne názory môžu vymieňať v racionálnej diskusii a kde tiež možno uzatvárať politické kompromisy. Potiaľto je Miklošov liberálny konzervativizmus, ktorý on nazýva klasický, zrozumiteľný. Problém nastáva, keď do témy vtiahne to, čo The Economist nedokázal, nechcel či nestihol, teda príklad Slovenska.

Mikloš obviňuje údajne neliberálnu ľavicu z ideologického nátlaku a netolerancie, ktorá je stelesnená v prílišnej politickej korektnosti a presadzovaní „cancel culture“. Príčiny tejto radikalizácie sú pre neho výsostne kultúrne a nesúvisia napríklad s rastom nerovností, limitmi trhovej redistribúcie a celkovo s dopadmi neoliberálnej globalizácie. Tie v štatistikách síce ukazujú celkový globálny rast, pokles chudoby či technologický pokrok (naďalej za cenu prehlbujúcej sa ekologickej krízy najmä z dôvodu spotreby bohatých), polarizujú však na úrovni konkrétnej materiálnej ekonómie, ktorá sa potom prejavuje aj v jazyku.

Mikloš správne poznamenáva, že na Slovensku neexistuje liberálna ľavica, avšak mimoparlamentné Progresívne Slovensko (PS), ktorému pre sedempercentný prah v roku 2020 v koalícii s občianskou stranou SPOLU unikol vstup do parlamentu o menej ako tisíc hlasov a podpora v prieskumoch osciluje dlhodobo okolo 8 %, charakterizuje podozrievavo: „Do akej miery podľahne táto strana zvodom neliberálnej ľavice, sa ešte len uvidí.“

Autor tohto textu má kritický pohľad na to, ako Progresívne Slovensko lavíruje medzi figovým listom progresívneho jazyka, najmä vo vzťahu k menšinám a marihuane, no zároveň neponúka nič iné ako stredový programový fundament. PS zatiaľ skrátka pôsobí ako typická mestská progresívno-elitárska strana. Netušíme, aký majú jej predstavitelia názor na rolu monopolov, daň z majetku, systémovú redistribúciu, vrátane progresívneho zdaňovania, podpory bývania, zvýhodňovania sociálne vylúčených a regiónov či univerzálne zdravotné a sociálne poistenie.

Platí teda Miklošovo varovanie, že „neschopnosť súčasnej vlády spravovať krajinu efektívne a racionálne môže ešte viac posilniť dopyt po silnej ruke a obmedzení slobody podobne, ako to vidíme už vyše desať rokov v Maďarsku alebo trochu kratšie v Poľsku.“ A teda hrozba zľava nehrozí, najmä nie z favorizovania korektného jazyka vo verejnej debate. Brániť vývoju k populizmu, ako autor pripisuje slovenským susedom, aktuálne dokáže iba tá meštianska politika, akú svojho času reprezentovala Miklošova SDKÚ a dnes strany ako Progresívne Slovensko. Pri hrozivom onanovaní populistických zbabelcov – nech sa aj volajú smery, hlasy, sme rodiny a iné „sociálne demokracie“ – tu totiž nevidno žiadnu serióznu ľavicu, tobôž nie liberálnu! Meštiacki reformátori – konzervatívni ako Mikloš, kresťansko-demokratickí odporcovia ľudáckych „alternatív“ i jazykovo korektné, stredové PS – je skrátka to najliberálnodemokratickejšie, čo postsocializmus Slovensku zatiaľ dokázal dať. Sociálna báza slovenskej politiky totiž nepustí.

Najväčšia kríza liberalizmu je dnes v tom, že sa popri rastúcej nerovnosti a aj vďaka nej strácajú kľúčové zručnosti, ktoré robia liberalizmus zrozumiteľným, a to tak v sociálnej politike, zničenej populistami, ale aj tlaku pri využívaní korektného jazyka, ktorý ľudia vidia ako nástroj ovládania v rukách elít. Sú to v princípe meštiacke cnosti a maniere, ktoré však nemá kto kultivovať. Deje sa to paradoxne v dobe, keď sa najširšia časť populácie v dejinách môže venovať kaviarenskej debate o politike. Napríklad produkcia inteligentov na slovenských univerzitách je najvyššia v dejinách! Nie sú to teda nízke, nevzdelané vrstvy, ale stredná trieda a nominálni inteligenti, ktorí sa uchyľujú k radikálnejším prejavom, aby sa dostali k privilégiám, ktoré im meštiacky ideál rovnosti sľubuje. Ponuka na strane liberálneho establišmentu, v ktorej má najväčší kohút v každej kaviarni svoju jedinú pravú občiansku stranu, však zostáva len pre vyvolených.

Post scriptum

Nemyslel som si, že raz budem napĺňať definíciu ľavicového nepriateľa liberalizmu, ak si myslím, že liberálna spoločnosť vzniká okrem popretia alternatívnej demokracie populistov aj reguláciou síl, ktoré sa vymkli spod jej kontroly. A že náprava sa nekoná ďalším uvoľňovaním neosobných síl, ale návratom k praxi a hodnotám politickej komunity pre všetkých.

Že neliberálni stúpenci alternatívnej demokracie populisticky bránia status quo – napríklad v otázkach klimatickej krízy, ale aj menšín, v reprodukčných právach – a problém majú najmä s tlakom na korektný jazyk, keďže privilégiá ako bieli a formálne kresťanskí muži naďalej majú, ma neprekvapuje. Neviem však, prečo majú konzervatívni liberáli ako Ivan Mikloš pocit, že problémom dnešnej spoločnosti na Slovensku – a najmä uholným kameňom debaty o slobode – je okrem nebezpečia pravicového populizmu druhotný problém s politickým jazykom a s anglosaským „cancel culture“, ktorú – ako vidno aj na vitalite apologétov alternatívnej demokracie, fašistov večne na slobode a antivaxerov bez náznaku sankcie – naozaj nikto nepraktizuje.

Juraj Buzalka (1975) je sociálny antropológ, pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.

Obsah Listů 5/2021
Archiv Listů
Autoři Listů

Juraj Buzalka

O reálnom liberalizme

Fašizmus ako nevedomosť

Liberalizmus, s. r. o.

Post scriptum

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu