Pavol Ičo

Tyran s dobrým srdcom

Aténsky vládca Peisistratos (cca. 600 p. n. l.–527 p. n. l.) dodnes ostáva vďaka svojmu altruizmu inšpiratívnou osobnosťou a vzorom politika, ktorému bola služba ľudu prednejšia než vlastný prospech.

Atény založili Achájci, ktorí vytvorili prvú vyspelú grécku kultúru – tzv. mykénsku civilizáciu, a zvíťazili v boji proti Tróji. Avšak neskôr mykénske Atény zanikli a následne boli znovu zveľadené Iónmi, o ktorých sa síce niekedy tvrdí, že sú potomkami Achájcov, no podľa iných teórií tvorili samostatný starogrécky kmeň. Väčšina Aténčanov si ale svoj pôvod dodnes odvodzuje výhradne od Iónov, ktorí z Atén vytvorili okolo roku 800 p. n. l. svojbytný mestský štát.

V meste spočiatku vládli králi, neskôr aristokrati a napokon úradníci z aristokratických rodov volení slobodnými občanmi Atén nazývaní archóni alebo archonti. Jeden z archontov, Drakón, spísal v roku 621 p. n. l. aténske obyčajové právo, známe ako drakonické zákony, ktoré takmer každý závažnejší zločin trestali smrťou a obzvlášť kládli dôraz na nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva. Preto dodnes slovo „drakonický“ znamená veľmi prísny, krutý.

Drakónove zákony taktiež predstavujú najstaršiu známu európsku zbierku zákonov.

No Drakón sa preslávil aj ako tvorca novej ústavy, ktorou získali právo voliť svojich politických zástupcov všetci dospelí muži, ktorí si mohli dovoliť zaobstarať vlastnú výzbroj.

Moc ale i naďalej v podstate ostala v rukách aténskych aristokratov, pretože 9 volených archontov, ktorí stáli na čele Atén, muselo pochádzať z aristokratických rodín.

Nakoľko však Drakón neriešil problém spoločenského postavenia chudobných občanov, ktorých bolo v Aténach stále viac, upravil jeho zákony archont Solón – tvorca tzv. Timokratickej ústavy. Ten, podľa starogréckeho filozofa Aristotela, zmiernil sociálne napätie hlavne pomocou toho, že vykúpil zhruba 4000 aténskych občanov z otroctva a do budúcna zakázal dlžné otroctvo.

Väčšina pozemkov v Aténach totiž patrila aristokratom, ktorí ich prenajímali alebo predávali na dlh. Mnohí občania ale často neboli schopní zaplatiť včas, a tak sa dostávali do otroctva. Solón taktiež rozdelil obyvateľstvo na štyri triedy podľa veľkosti majetku, vďaka čomu sa bohatí nearistokrati, zväčša remeselníci a obchodníci, zrovnoprávnili s aristokraciou. Prvé dve najmajetnejšie triedy mohli voliť a uchádzať sa o hlasy voličov, príslušníci posledných dvoch tried síce mohli voliť, ale v úradoch pôsobiť nesmeli. Mohli sa len zúčastňovať na ľudových zhromaždeniach a byť členmi porotných súdov.

Dalo by sa povedať, že pomocou Solónovej ústavy vznikla v Aténach akási oklieštená forma demokratického zriadenia.

Ľud však Solónove reformy neuspokojili a napätie medzi aristokratmi, chudobou a vzmáhajúcimi sa vrstvami remeselníkov a obchodníkov rástlo. Aristokracia žiadala prinavrátenie svojich privilégií, odmietala priznať volebné práva nearistokratom a túžila po opätovnom nadobudnutí absolútnej moci v štáte.

Vláda Peisistrata

V tejto situácii sa na aténskej politickej scéne objavuje Peisistratos.

Keďže stál na čele aténskeho vojska, ktoré porazilo armádu susedného mestského štátu Megara, získal si popularitu drvivej väčšiny Aténčanov i napriek tomu, že sám pochádzal z aristokratického prostredia.

Peisistrata trápilo, aké úbohé postavenie mali v krajine nearistokrati. Tí nemohli byť ani archontmi, a dokonca ani členmi aeropágu, teda inštitúcie dohliadajúcej na dodržiavanie zákonov.

Preto sa rozhodol, že svojmu ľudu najviac pomôže, ak sa stane dobrým a milujúcim vládcom – tyranom. Pojem tyran totiž pôvodne neoznačoval despotického a násilníckeho vládcu. Slovo ???????? (tyrannos), z ktorého tento výraz vznikol, sa v starej gréčtine vzťahovalo na „samovládcu“, a ten vôbec nemusel byť zlý...

Napriek námietkam svojho známeho Solóna, ktorý nepovažoval tyraniu za správny spôsob štátneho zriadenia, teda začal zápasiť o moc.

Neodradila ho pritom ani skutočnosť, že o prevzatie moci v Aténach sa už jeden muž pokúsil. Bol ním Kylón, víťaz olympijských hier v behu v roku 640 p. n. l., ktorý bol rovnako ako Peisistratos veľmi populárny.

Jeho úsilie však skončilo katastrofou. Kylón bol zavraždený a jeho prívržencov pochytal a nechal zneškodniť archont Megaklés zo starého aténskeho rodu Alkmeónovcov prostredníctvom ľsti. Ako sa dozvedáme z Plutarchovho diela o Solónovi, Megaklés presvedčil Kylónových sprisahancov ... aby zišli dole z Akropoly a podrobili sa súdu. Kylónovci priviazali o podstavec sochy lano a držali sa ho, no keď sa dostali k svätyni Eumeníd čiže Velebných bohýň, lano sa z ničoho nič pretrhlo. V tej chvíli sa na nich vrhol Megaklés so svojimi spoluarchontmi a pochytali ich, lebo vraj bohyňa odmietla ich prosbu. Tých, čo boli mimo svätyne, ukameňovali, tých, čo hľadali útočisko pri oltároch, dorúbali. Vyviazli jedine tí, ktorí uprosili manželky archontov.

Ako vyplýva z uvedeného, starí grécki aristokrati sa podobne ako dnešní politici neštítili ani tých najpodlejších praktík. A aj to prispela k Peisistratovmu konečnému víťazstvu, pretože nenávisť ľudu voči aristokracii kvôli Megaklovmu skutku stúpala.

Peisistratos sa o štátny prevrat pokúsil dokopy trikrát. Prvý raz v roku 561 p. n. l. a druhý pokus dodnes nie je presne datovaný, no v oboch prípadoch bol neúspešný, lebo nedokázal čeliť protiútokom aristokratov a svojich politických oponentov – strane pediakov (obyvateľov roviny, teda veľkých statkárov a prívržencov aristokracie) a paraliov (obyvateľov pobrežného pásma, čiže obchodníkov a remeselníkov, ktorí túžili najmä po mieri, keďže ich častými zákazníkmi boli práve príslušníci aristokratických rodov).

Moc napokon získal až na tretí raz, v roku 547 p. n. l., po nočnej bitke s aténskym vojskom ovládaným jeho politickými rivalmi pri dedinke Pallena, vzdialenej asi 15 kilometrov od Atén, a to najmä vďaka masívnej podpore politickej strany diakriov (obyvateľov hôr), čiže drobných a stredných poľnohospodárov a prívržencov demokracie, ako i s pomocou vlastnej žoldnierskej armády.

Demokrati si tak, paradoxne, vyvolili vládu tyrana, a ako ukázala história, spravili dobre. Veď aj slávny grécky historik Herodotos o ňom napísal, že nezrušil ani doterajšie úrady, ani nezmenil zákony, ale podľa platnej ústavy spravoval mesto, okrášľoval ho a udržiaval v dobrom poriadku.

Peisistratos začal plniť svoje sľuby smerom k zlepšeniu sociálnej situácie chudobných ihneď po nástupe k moci.

Vplyv aristokratov oklieštil tým, že uviedol nových archontov z radov svojich prívržencov, konfiškoval majetky svojim odporcom a daroval ich chudobným (a najmä tým najchudobnejším slobodným občanom – bezzemkom). Taktiež zaviedol vysoké dane pre bohatých, pričom získané prostriedky nepoužíval vo svoj vlastných prospech, ale na riešenie chudoby. V časoch, keď bol prinútený opustiť Atény po neúspešných pokusoch o získanie moci, sa totiž venoval ťažbe striebra, značne zbohatol a po ďalšom majetku už netúžil. Práve naopak, aténsku štátnu pokladnicu dokonca sčasti dotoval z vlastných zdrojov.

Medzi ďalšie tyranove kroky patrilo zrušenie „statkárskych súdov“, ktoré využívali najmä aristokrati na zbavenie sa nepohodlných osôb, a namiesto nich zaviedol oveľa spravodlivejšie „krajinské súdy“. Okrem toho podporoval sedliakov v núdzi lacnými úvermi, remeselníkov a robotníkov oslobodil od priamych daní, vytvoril štátnu mincovňu a určil jednotnú váhu mincí, začal budovať kolónie, pričom vysťahovalcom zdarma prideľoval pôdu, vybudoval cesty a vodovody, ktoré slúžili Aténčanom až do 19. storočia, zaviedol sociálny dôchodok a ekonomika krajiny sa počas jeho vlády zamerala na vývoz tovaru (najmä olív, vína a keramiky), vďaka čomu Atény neustále bohatli.

Problém chudoby sa pokúsil vyriešiť aj prostredníctvom zákona o zaobstarávaní práce, ktorým sa mu podarilo minimalizovať nezamestnanosť, a preslávil sa tiež tým, že nechal po prvý raz písomne zaznamenať Homérove eposy Ilias a Odysea, dovtedy tradované iba ústnym podaním.

Takýmto spôsobom si Peisistratos získal ešte väčšie sympatie u tých, ktorí stáli na jeho strane už predtým, ako sa stal tyranom, a postupne ho začali uznávať aj obchodníci a remeselníci, ktorí mu predtým neboli naklonení. S Peisistratovou politikou taktiež súhlasilo niekoľko miestnych aristokratov.

Ako však už bolo spomenuté, v podstate nadviazal na Solónove zákony, a tie do značnej miery upierali dvom menej majetným vrstvám obyvateľstva účasť na politickom živote (mohli iba voliť, nie byť volení), čo v konečnom dôsledku zapríčinilo, že v Aténach i naďalej ostávala skupina nespokojných občanov.

Keď Peisistratos v roku 527 p. n. l. umrel, prenechal vládu synovi Hipparchosovi.

Hipparchos a nové vnímanie tyranie

Hipparchos spočiatku pokračoval v práci svojho otca. Zveľaďoval Atény, podporoval remeselníkov a miloval umenie. Osudným sa mu stalo až jeho vášnivé vzplanutie voči miestnemu mládencovi Harmodiovi, ktorý ho odmietol a o celej záležitosti povedal svojmu milencovi Aristogeitonovi.

Urazený panovník sa preto rozhodol pomstiť Harmodiovi aspoň takým spôsobom, že zakázal jeho sestre účasť na prípravách osláv k pocte bohyne Atény s odôvodnením, že nie je panna.

Hipparchove rozhodnutie však rozzúrilo Harmodia natoľko, že spolu s Aristogeitonom tyrana zavraždili.

Hipparchov brat a nástupca Hippias nechal Harmodia a Aristogeitona popraviť, spolu s nimi sa zbavil aj ďalších nepohodlných občanov a zaviedol neúmerne vysoké dane.

Nespokojnosť Aténčanov rástla a Hippias bol napokon vyhnaný. Až vtedy teda došlo k zmene významu slova „tyran“, z milovaného panovníka sa stal despotický vládca.

Harmodius a Aristogeiton však boli vyhlásení za národných hrdinov a ich skutok po celé stáročia pripomínalo súsošie tyranobijcov.

Kleistenova cesta k demokracii

Po skončení tyranie Peisistratovcov si Aténčania zvolili za archonta Kleistena, ktorý býva súčasnými historikmi označovaný ako tvorca demokratickej ústavy.

Kleistenes rozdelil obyvateľstvo podľa miesta bydliska a všetkým mužom nad 20 rokov priznal rovnaké práva, avšak ženy, deti a otroci neboli považovaní za plnoprávnych občanov. Občianske práva dokonca mohli získať aj cudzinci, ak s tým súhlasilo aspoň 6000 plnoprávnych občanov. Plnoprávni občania Atén sa stretávali na ľudových zhromaždeniach, kde schvaľovali zákony, rozhodovali o mieri a o vojne, diskutovali o štátnom rozpočte a pomocou črepinového súdu, tzv. ostrakizmu, označovali Aténčanov schopných ohroziť demokratické zriadenie, a tých na 10 rokov vyhnali. Niektorí bádatelia preto považujú ostrakizmus za formu šikany a spôsob, ktorým sa prívrženci demokracie zbavovali nepohodlných osôb.

Plnoprávni občania taktiež losovali členov 500člennej rady, ktorí prijímali poslov z cudzích štátov, pripravovali návrhy na ľudové zhromaždenia a rokovali o medzinárodných zmluvách. Fungovanie aténskeho štátu, v ktorom v tých časoch žilo približne 300 000 obyvateľov, pritom zabezpečovalo 700 až 750 úradníkov a 10 stratégov poverených riadením vojska.

Ďalším medzníkom na ceste k demokracii bol rok 487 p. n. l., keď sa stali funkcie na úradoch prístupné všetkým občanom bez ohľadu na pôvod, a najmä roky 462–461 p. n. l., keď aténsky politik Efialtes obmedzil moc aeropágu a kontrolu úradníkov presunul na plnoprávnych občanov.

Bez Peisistratovho zásahu by sme však o aténskej demokracii mohli hovoriť len ťažko.

Peisistratova tyrania, ktorá otvorila cestu ďalšiemu vývoju demokracie, totiž prišla práve v čase, keď hrozilo, že demokratické prvky aténskej ústavy budú musieť ustúpiť požiadavkám aristokratov. A práve preto si už dnes takmer zabudnutý aténsky politik právom zaslúži svoje miesto v dejinách.

Pavol Ičo (1987) je publicista. Žije v Košiciach.

Obsah Listů 4/2021
Archiv Listů
Autoři Listů

Pavol Ičo

Tyran s dobrým srdcom

Vláda Peisistrata

Hipparchos a nové vnímanie tyranie

Kleistenova cesta k demokracii

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu