Juraj Buzalka

Pápež pokrokárov a právo na slobodu v hlúposti

V polovici septembra zavíta na trojdňovú oficiálnu návštevu Slovenska pápež František. Do Bratislavy príde po krátkej zastávke v Budapešti. Slovenskú návštevu ukončí omšou v národnej bazilike v Šaštíne v deň sviatku Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska. V roku 2021 tento pätnásty septembrový deň pracovného pokoja pripadá na stredu. Podľa vyjadrení ministra zdravotníctva Lengvarského sa stretnutí s pápežom – okrem Šaštína budú v Prešove a Košiciach, vrátane návštevy rómskeho sídliska Luník IX – môžu zúčastniť iba plne zaočkovaní. Argumentuje bezpečnosťou, keďže počty účastníkov prevýšia limit stanovený hygienickými predpismi v čase pandémie. Podmienka zaočkovanosti, ktorá je v čase nástupu tretej vlny pandémie a verejných protestov proti údajnému obmedzovaniu slobody neočkovaných, je však tiež veľavravná.

Zmysel návštevy pápeža možno hodnotiť z viacerých strán. Za diplomatický úspech Slovenska a jej liberálnej prezidentky, ktorá ho osobne pozvala v predpísaných čiernych šatách sicílskej vdovy so závojom, za čo si vyslúžila patričný hejt feministiek aj pipín z obchodných centier, návštevu považujú viacerí komentátori. Môže ísť aj o prejav menej vrúcneho vzťahu k populisticko-cynickému vodcovi etnických Maďarov Viktorovi Orbánovi. Pápež pobudne v peštianskej časti maďarského hlavného mesta len čosi vyše šesť hodín. Stretne sa s vládcami krajiny na neutrálnej pôde, v slávnej budove Múzea výtvarného umenia, a na blízkom Námestí hrdinov odslúži omšu. Potom plánuje odletieť do Bratislavy, aby sa po večerných audienciách predstaviteľov reholí v Apoštolskej nunciatúre stihol vyspať na raňajšiu návštevu u prezidentky v paláci. V prezidentskej záhrade sa tiež uskutoční prijatie pre predstaviteľov štátu, občianskej spoločnosti a diplomatickú komunitu. Vyzdvihnutie slovenskej prezidentky, ktorá sa ako silno veriaca neprejavuje a v kampani napríklad koketovala aj s východnou spiritualitou, sa najmä v porovnaní s vládcom Maďarska, ktorý sa štylizuje ako obranca kresťanskej Európy, zo strany pontifa nezdá náhodné. Ak sa navyše Čaputovej hostiteľská úloha spojí s podmienkou zaočkovanosti a návštevou rómskeho sídliska, o ktorom na internetoch najbelších, čistých Slovákov prebiehajú vášnivé debaty ako o hanbe krajiny, nehodnej návštevy hlavy katolíckej cirkvi, možno vytušiť hlbší ideový zámer návštevy.

Takto by mohli návštevu interpretovať experti na spoločenské postavenie katolicizmu: pápež prichádza podporiť slovenskú cirkev v neveľmi úspešnej snahe potláčať stále patologickejšie a nebezpečnejšie prejavy fundamentalizmu „jediných pravých katolíkov“. Kľúčovou, ba priam jedinou témou tejto sebastrednej sekty v lone tatranskej cirkvi je boj „proti liberalizmu“, ktorý nedávno nahradil nenávisť voči utečencom, Rómom i Maďarom a zakrýva starú antisemitskú nenávisť ľudového katolicizmu ku kozmopolitizmu ako životnému štýlu – nostalgia za vojnovým Slovákštátom už je dnes menej dôležitá – a často oprávnenú nedôveru k finančnému kapitálu, ktorý poškodil povesť liberalizmu, spájajúc ho výlučne s globalizáciou voľného trhu. Takúto paródiu kresťanstva ako kultúrnej výlučnosti a (biologickými rozdielmi zvýrazňovanej) nenávisti pápež vytrvale pranieruje. Môže tak ísť teda o snahu ukázať na príklade Slovenska, že iný ako reakcionársky katolicizmus je možný a žiaduci.

Pokrokárske kresťanstvo

Ak by sme konšpirovali o koncepte katolíckeho cordon sanitaire – pásu stredoeurópskych katolíckych krajín medzi pravoslávím a bezbožným Západom –, možno návštevu pápeža vnímať aj ako snahu o konsolidáciu časti tohto pásu v časoch vlády populistických katolibanov v Poľsku a Maďarsku. Stúpenci týchto hnutí sa rezervovanosťou k viacerým pápežským názorom ani netaja, ba broja za národný svojráz kresťanstva len pre seba a vlastné biologické deti. Objavili sa teda hlasy, že návšteva pontifa síce smeruje do výrazne katolíckej krajiny s vychýleným kresťanským kompasom, v nej ho však veľmi pravdepodobne nebudú vítať procesie nenávistných tiežkatolíkov, manipulovaných vypočítavými a skorumpovanými politikmi, ktorí sa skrývajú za konzervativizmus a ochranu tradície. Centrálnym bodom záujmu týchto katolibancov však nie je láska k blížnym utečencom či chudobným Rómom podľa učenia Ježiša Krista, ale klerikálna pornografia, teda záujem o sledovanie sexu iných, jeho kontrolu a následnú podporu inseminácie biologicky čistých a pravoverných, a to endogamnou podporou pôrodnosti a dôchodkových systémov, teda známy welfare egoizmus skalickej šibenice, ktorá je „enem pro nás a pro naše dzeci!“. Akoby zmena počtu obyvateľov od generácie ku generácii nebola súčasťou dejín ľudstva a snaha po demografickom raste za každú cenu, mladosti a fitness neprišla s moderným kapitalizmom, no najmä s totalitnými režimami fašizmom a komunizmom...

Z hľadiska tohto textu možno teda pápežovu návštevu vidieť aj z uhla nezastupiteľného miesta katolicizmu v systéme európskej liberálnej demokracie. Po prvýkrát totiž príde pápež, ktorý je vzhľadom na krízu autority národných štátov, tradičných (osvietensky vzdelaných) elít v neskoromoderných spoločnostiach a informačné dezinformácie, rozbíjajúce spoločnosť na šovinistické bubliny, nútený reprezentovať univerzálne hodnoty kontinentu ako vec rozumu, empatie a tolerancie. V tomto zmysle sa netreba nechať pomýliť výdatnými návštevami poľského pápeža Jána Pavla II po páde komunizmu, ktorých dozvuky sú na Slovensku dodnes živé. Wojtylova doba predsa len ponúkala zbabelým populistom menej prajné prostredie. Liberálny poriadok a prosperita boli vtedy na vzostupe, snaha o morálnu obrodu spoločnosti zvyšovala kredit pápežstva ako strážcu európskej tradície aj u bývalých komunistov a v spoločnosti panoval konsenzus o význame modernej prírodovedy – hľa, aký nečakaný následok ateizácie –, i keď spoločenskovedného poznania sme mali aj vtedy pomenej.

Netreba tiež zabudnúť, že to bol práve poľský pápež, ktorý napriek hlásaniu slobody od vlády jednej strany, ktorú tak symbolicky rozbil jedným bozkom poľskej zeme na návšteve komunistického Krakova, kultivoval stredovekárske dogmy v otázkach kontroly -reprodukcie, toleroval sexuálnu zhýralosť kléru – ako ukazujú aktuálne škandály s koreňmi v jeho pontifikáte – a pripisuje sa mu tiež autorstvo termínov ako „kultúra života“ a „kultúra smrti“, ktoré dnes zneužívajú fašizoidné odnože fundamentálnych veriacich v jednom šíku s fašistami, antivaxermi bez bazálnych vedomostí z matematiky a konšpirátormi v „pochodoch za život“ či niektorých takzvane kresťanských médiách, ktoré vydávajú napríklad štatistické dôkazy ochrany prostredníctvom očkovania za prejav liberálnej totality a „neľudskej hygienokracie“.

Pápež František ukázal „podporu civilizovanej normálnosti“ relatívne silnými gestami. Ekumenické aktivity, podpora chudobných a utečencov, aj tých, ktorý nepasujú do normatívneho kánonu modernej heterosexuálnej nukleárnej rodiny priemyselnej éry, ktorú tradicionalisti v svojej hlbokej nevedomosti považujú za tradičnú a vtrepali ju u nás aj do Ústavy, predstavujú čriepky do mozaiky aggiornamento katolicizmu 21. storočia, teda otvorenia sa dnešku, ktoré sa začalo pred viac ako polstoročím Druhým vatikánskym koncilom.

Za všetky gestá možno v slovenskom kontexte spomenúť drobnosť, júnovú súkromnú audienciu pre nedôstojne degradovaného arcibiskupa Bezáka, populárnu tvár otvoreného a civilného slovenského katolicizmu, ktorého satisfakcia so symbolickou rehabilitáciou v podobe spoločnej omše a zmrzliny, servírovanej samotným pápežom, bola patrične medializovaná. S akými pocitmi sa teraz s Františkom stretnú Bezákovi neprajníci – mnohí z týchto farizejov a zákonníkov sú dodnes v cirkevných funkciách –, nevedno. V Poľsku, ktoré po vzore Írska čelí bezprecedentnej vlne antiklerikalizmu a odklonu od cirkvi, a to aj kvôli snahe populistickej vlády kontrolovať sexualitu v mene kresťanstva, o im podobných kolegoch koluje trefný bonmot: ich katolicizmus je ozajstný komunizmus! Ani podpora ľudových pudov zo strany politických zbabelcov v mene konzervativizmu v rade od zúfalého Róberta Fica, ktorý novým reakcionarizmom hrá vabank o vlastnú slobodu, cez symbol postsocialistickej sexuálno-konzervatívnej zhýralosti značky Boris Kollár, až po ostentatívne katolíckych fašistov, samozrejme jednou návštevou chápavého pápeža nezmizne.

František teda prichádza do spoločnosti, v ktorej staré stereotypné delenie na antimoderných katolíkov, stúpencov povier, gýčových rozprávkových bytostí v belasomodrých háboch, opásaných ružencom, a dvojitej barokovej morálky na jednej strane a antiklerikálnych stúpencov rozumu, rodovej a sexuálnej rovnosti, osvietenskej vzdelanosti a sekulárnej republiky na strane druhej, zďaleka neplatí. Za dozvukov antivaxerských pochodov, strachu z čipovania a toho najprimitívnejšieho antiwesternizmu v uplynulom tridsaťročí prichádza s Františkom aspoň na pár dní kresťanský rešpekt k rôznosti z pozície strážcu dominantnej tradície kontinentu, súcit s prenasledovanými a dôvera v ľudské poznanie, hoci len v podobe podpory očkovania.

Nie kvôli križiakom, drôtom na múroch pevnosti Európa či kmeňovej výlučnosti snehovočistých pátričkárskych Slovákov, ale vďaka milovaniu nepriateľa, nastaveniu druhého líca a obetovaniu sa pre iných bez rozdielu náboženstva, farby pleti či sexuálnej orientácie môže byť Európa stále kresťanská. Ako však vysvetliť túto zmenenú funkciu a význam kresťanstva nie ako reakcionárskej zloby, ale ako jedného z fundamentov liberálnej civilizácie, ktorej autoritu stelesňuje práve súčasný pápež?

Nenáboženské náboženstvo

Náboženstvo sa vždy prejavuje v rôznych konfiguráciách, nielen ako vzťah k nadprirodzenému, ale aj vo sfére politických sporov, ako historická, spoločenská i morálna sila. Rôzni aktéri, vrátane tých otvorene nenáboženských, viac a viac podporujú náboženské inštitúcie. Východonemeckí ateistickí dedinčania opatrujú kostoly, opustené cirkvami, liberálni politici sa hlásia ku kresťanským tradíciám a stúpenci sekularizmu sa skláňajú pred autoritou pápeža. Kultúrne dedičstvo, európska a národná identita, ale aj podpora prelomového výskumu, eutanázia a ekologická kríza sú oblasti, v ktorých sa náboženskí i nenáboženskí aktéri stále nevedia bez inšpirácie zo sféry náboženskej etiky pohybovať. Na druhej strane je stále viac veriacich, ktorí vnímajú náboženskú povahu rovnosti pohlaví, odmietajú nenávisť a akceptujú práva sexuálnych menšín.

Vrieskanie náboženských fundamentalistov o jedinej katolíckej pravde je teda rovnako neprípustné ako ostentatívny antiklerikalizmus niektorých fundamentálnych osvietencov. Tí síce určite nereprezentujú „kultúru smrti“, ako ich častujú reakcionári, prispievajú však k hecovaniu kultúrnej vojny. Ako však vidieť aj na pápežovi Františkovi, „iný katolicizmus je možný“. Tento je kompatibilný s liberálnym poriadkom, nech si populistickí pseudokonzervatívci myslia, čo chcú. Na rozdiel od čias Jána Pavla II dnes nebúrame ateistický dogmatický poriadok, ale sa bránime totalite alternatívneho výkladu pôvodu a významu ľudských spoločenstiev. Základom tejto alternatívy je presvedčenie, inšpirované európskou romantickou tradíciou, teda popretie ľudského (aj Kristovho) univerzalizmu, rozumu a poznania v mene emócií, kultúrnej výnimočnosti a práva na odlišnosť za každú cenu, v ktorej jedna kultúra je lepšia a bohumilejšia ako iná. Filozof Isaiah Berlin definoval tento európsky integralizmus ako antiosvietenstvo. Uvedomenie si nebezpečenstva tohto antiosvietenského hnutia v čase pandémie, ktorá je súčasťou hlbokej krízy ekosystémov, je ozajstnou obranou slobody.

„Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je nebeské kráľovstvo,“ znie okrídlený výrok z Matúšovho evanjelia, ktorý by aj bolo možné vztiahnuť na antivaxerov, populistických zbabelcov od Kollára po Pellegriniho, Fica a Kotlebu, keby svojou obranou práva na hlúposť neobmedzovali slobodu a neohrozovali zdravie zaočkovaných. Pri nich sa pomaly napĺňa pointa vtipu, prečo sa pápež v septembri chystá na Slovensko. Lebo Boží hrob už videl, Božie telo tiež, ale Božie dopustenie ešte nie!

Juraj Buzalka (1975) je sociálny antropológ, pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.

Obsah Listů 4/2021
Archiv Listů
Autoři Listů

Juraj Buzalka

Pápež pokrokárov a právo na slobodu v hlúposti

Pokrokárske kresťanstvo

Nenáboženské náboženstvo

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu