Tomáš Horváth

Ešte jednu karenténu

Ak platí, že život sa po pandémii pomaly vracia do normálu, potom by sme si mali pripomenúť pravidlá, ktorými sa predtým riadil.

Úprimne priznávam, chýba mi karanténa. Vedenie porád s košeľou prehodenou cez pyžamo nahradilo skoré ranné vstávanie a dlhá cesta do školy naprieč celou Bratislavou. Rozvrh hodín a schôdzky majú svoj jasný harmonogram tak naživo, ako aj online, avšak v tom druhom prípade stačilo po skončení stretnutia kliknúť na červené tlačidlo a ihneď ste mali pre seba niekoľko minút blahodarného ticha, dokým ste sa neposunuli na ďalšie políčko s udalosťou v kalendári. V dištančnom vyučovaní mi stačilo po skončení poslednej schôdzky s kolegami alebo hodiny so žiakmi len zavrieť počítač, prezliecť sa do cyklistického oblečenia (niekedy som bol nachystaný už vopred) a vyraziť do lesa v Karpatoch. Teraz, aj napriek najdlhším dňom v roku, sa sotva stíham vrátiť zo školy domov tak, aby som si mohol zabicyklovať ešte pred zotmením. No najmä chodím z práce domov unavený neustálym nastavovaním pravidiel.

Hoci sme sa na nich veľmi tešili, návrat žiakov do škôl bol jedna veľká neznáma. Čo s nimi urobí stretnutie s kolektívom, ktorý nevideli po väčšinu školského roka? Aké náročné situácie, vrátane úmrtí blízkych ľudí, zažili deti vo svojich rodinách? Dokážu sa vôbec sústrediť či spolupracovať? S týmito a mnohými ďalšími otázkami sme sa snažili vysporiadať, aby sme v žiakoch čo najcitlivejšie obnovili stratené návyky a pomohli im opätovne si privyknúť na realitu vyučovania mimo displejov.

Skrátené hodiny, školské výlety, neznámkované aktivity a mnohé ďalšie opatrenia nám pomáhali zvládať prvé dni po návrate. Až dokým sme nezačali vnímať, že to, čo najviac potrebujeme, sú pravidlá. Je tu hluk a nedá sa tu pracovať, začali sa postupne sťažovať samotní žiaci. Správali sa divoko, no pôsobili pri tom zmätene a bezradne. Podobné pocity zažívali aj učitelia pripravení reagovať na potreby žiakov, avšak v chaose a huriavku im nebolo možné načúvať.

Pandémia nechala spúšť v mnohých dušiach, najmä izolovaných detí a mladých ľudí, ale karanténa, tá najúčinnejšia reakcia na hrozbu vírusu, ktorá v konečnom dôsledku priniesla vytúžený pokles krivky hospitalizácií a úmrtí na covid, spočívala v (často nie dostatočne) zadefinovaných pravidlách a mantineloch, ktoré musíme ako spoločnosť rešpektovať, aby sme dosiahli vytúžený návrat k slobode. Je to zdanlivý paradox. Po dodržiavaní pravidiel, ktoré nám kolektívne pomohli prekonať vrchol pandémie, máme problém dodržiavať pravidlá, ktoré nám pomáhajú rásť a napredovať. Ak si uplynulý rok vyžiadal veľkú mieru odriekania a poľavenia z nárokov na rôzne pôžitky, v čase, ktorý nasleduje, budeme musieť vynaložiť nemenej úsilia na to, aby sme sa dokázali zorientovať v priestore postupne sa vracajúcej slobody.

V škole máme tú výhodu, že nás v mantineloch drží školský poriadok. Pomáha nám napĺňať víziu o kvalitnom vzdelávaní každého žiaka. Aký poriadok nás však udrží pohromade ako spoločnosť, keď pominú aj posledné protipandemické opatrenia? Čakáreň na očkovanie sa onedlho vyprázdni a otvorí sa otázka, aké pravidlá budú platiť pre menšinu zaočkovaných a aké pre väčšinu, ktorá s očkovaním otáľa, či ho priam odmieta. V parlamente sa už naplno „hlasuje srdcom“ za pravidlá kolúznej väzby vyhovujúcej „našim ľuďom“. A napokon, na námestia sa zo svojich facebookových bublín vracajú protestujúci konšpirátori volajúci po absencii akýchkoľvek pravidiel. Vskutku, život sa vracia do normálu a ukazuje nám, že v ňom chýbal a naďalej chýba poriadok. Potrebovali by sme ešte jednu karanténu a v nej čas premyslieť si, ako chceme ďalej fungovať.

Tomáš Horváth

Obsah Listů 3/2021
Archiv Listů
Autoři Listů

Tomáš Horváth

Ešte jednu karenténu

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu