Juraj Buzalka

O akademickej dôstojnosti

Slovenských akademikov v jarných mesiacoch roka 2021 vzrušila debata o novom vysokoškolskom zákone. Najviac v nej rezonovala otázka „akademickej slobody“, z ktorej má vraj zákon ukrojiť napríklad zvýšením vplyvu ministerstva na menovanie rektora. Zákon má byť nástrojom ako donútiť akademické pracoviská k produkcii vyššej kvality. Tou sa myslí najmä medzinárodne akceptovaná veda a väčšia internacionalizácia vzdelávania. Obe strany – ministerskí reformátori i akademická samosprávna – argumentujú rovnako. Ide o udržanie dôstojnosti akadémie a slobody bádania a vzdelávania.

Argument slobodou univerzít má v slovenských pomeroch od novembra 1989 štatút nespochybniteľného totemu. Najviac sa prejavil pri pokuse Vladimíra Mečiara o oklieštenie nezávislosti univerzít v deväťdesiatich rokoch, proti ktorému sa akademická obec vehementne postavila. Sloboda akadémie bola obhájená, aby bola zachovaná dôstojnosť stavu – taký bol vtedajší naratív – a Mečiar založil vidiecke „vzdorškoly“. Tie doteraz nik nezrušil. Nasledoval boom súkromných učilíšť, ktoré rozdávali diplomy policajtom, zdravotným sestrám a iným záujemcom „proti podpisu“. Vznikla tiež katolícka univerzita a slovenskí Maďari dostali tlačiareň na diplomy v Komárne. Demografia medzitým výrazne zredukovala počty študentov. Hoci sa tento trend už zastavil, potreby malej krajiny, z ktorej vysoké percento mladých odchádza najmä do Čiech, ponuka vzdelávacích ustanovizní prevyšuje.

Aktuálny zákon teda prispôsobuje pomery „slobody“ univerzít potrebám súčasného sveta o. i. tým, že konečne rozdeľuje školy podľa kapacity produkovať regionálnu, národnú a medzinárodnú kvalitu. Čokoľvek si o evaluáciách, akademickom výkone či kvalite myslíme, návrh zmeniť voľbu rektora senátnou oligarchiou na akýsi kombinovaný model, ktorým sa posilní riadenie a priama zodpovednosť podielnikom, teda občanom, môže priniesť zmenu k lepšiemu. Reakcie vedení univerzít sú však nekompromisné. Zákon zasahuje do slobody a dôstojnosti akademickej sféry.

Tento boj univerzitnej oligarchie za slobodu je v slovenských podmienkach komplikovanejší, ako sa na prvý pohľad zdá. Nejde totiž o to, že stratou malej časti autonómie prídu akademici o dôstojnosť, keďže ich reputácia je bezpochyby nízka. Vidieť to na tom, že na rozdiel od 90. rokov ich volanie po zachovaní autonómie nenachádza širšiu spoločenskú podporu. Pravdu teda majú aj podporovatelia zmien, že nedôstojné je, ako samospráva doteraz praktizuje vlastnú slobodu.

Škola života

Nasledujúce tri príklady sú osobné, keďže iné vzhľadom na povahu samosprávnosti slovenských akademikov ani nemôžu byť. Predtým však pár viet o pôvode týchto skúseností. V roku 2006 som dostal možnosť obsadiť akademické miesto na Slovensku, na ktoré by som na Západe musel čakať desať, pätnásť rokov. Ak by sa môj život uberal „európskou“ cestou, v roku 2021 by som po viacerých postdoktorandských pobytoch na rôznych pracoviskách pravdepodobne získal stále miesto na niektorej z menších európskych univerzít. Ako autor dvoch monografií v solídnych vydavateľstvách a spoluriešiteľ medzinárodných projektov by som si trúfol na riadenie väčšieho medzinárodného projektu. Ak by som bol úspešný, moje angažmá na univerzite kdekoľvek v Európe by bolo potvrdené. Takáto cesta na Slovensku zatiaľ nie je bežná, ale teoreticky sa k nej blížime. Aj preto je dôležité pozrieť sa na uholný kameň samosprávneho rozhodovania vedcov o sebe – projektové financovanie.

Pred pár rokmi som bol riešiteľom grantu erbovej slovenskej agentúry podpory výskumu. Nejdem sa vyhovárať na zlé plánovanie, neschopných kolegov či na množstvo paralelných povinností, projekt som podľa hodnotiteľov v stanovenom čase nevyriešil na dostatočnej úrovni. Moju žiadosť o prehodnotenie po významnom doplnení výstupov zamietli s argumentom, že by to znevýhodnilo iné projekty. Neviem, aký vplyv na iné projekty môžu mať dodatočné publikácie, ale akceptujem logiku, ktorá nepotrebuje riešiť obsah, ale potrebuje odfajknúť položku. Nie vo formálnej rovine je totiž hlavný problém. A s tým súvisí môj druhý príbeh.

Ako čerstvý vedúci katedry som sa s kolegami dohodol na vypísaní štandardného medzinárodného konkurzu na miesto výskumného pracovníka, ktorý by bol následne schopný získať grant a pomohol tak rozvoju pracoviska. Na financovanie takéhoto miesta sme sa museli dlhšie uskromňovať. Hoci väčšina uchádzačov napriek ubezpečeniu, že majú budúci príjem vo vlastných rukách, nebola ochotná nastúpiť za tabuľkovú mzdu, objavila sa výnimka. Kolega s nadštandardnými publikáciami, vrátane monografií v špičkových vydavateľstvách, a parížskou habilitáciou na spadnutie, bol okrem iných ochotný podať aj výskumný grant v slovenskej agentúre. Jeho projekt bol hodnotiteľmi cenený vysoko – k bodovaniu v slovenských samosprávnych pomeroch sa ešte vrátim –, no projekt nebol úspešný.

Kolega bol výsledkom zdrvený. Nedalo sa mu vysvetliť, že nešlo o hodnotenie kvality projektu či nebodaj riešiteľa. Najviac nedôstojné mu prišlo, že agentúra znížila vysoké skóre hodnotiteľov. Kolega spísal odvolanie okrem iného aj preto, že som mu ukázal (jednoduchým klikaním v internete), že väčšina úspešných riešiteľov, ktorých zoznam agentúra zverejňuje, nedisponuje porovnateľnou akademickou reputáciou. Odvolanie bolo samozrejme zamietnuté, veď bolo treba umiestniť granty, dohodnuté podľa iného kľúča ako pre tých, „ktorí zveľaďujú svet“, aby som pripomenul slogan agentúry na stránke. Prišli však ďalšie prekvapenia.

Po viacerých rokoch ma opäť pozvali ako hodnotiteľa projektov. Súhlasil som okrem iného aj preto, lebo podľa kolegov, ktorí sa usilujú o zmeny, systém ma potrebuje. Verili, že hodnotím objektívne a mám adekvátne skúsenosti s hodnotením v zahraničí. Na posúdenie som dostal viac projektov. Iba jeden dosahoval štandard, ktorý by aj v európskom kontexte mohol zaujať. Riešiteľkou bola mladšia cudzinka z významnej akademickej ustanovizne, so špičkovým vzdelaním, prestížnymi juniorskými grantmi a na slovenské pomery výrazne nadštandardnými publikáciami, vrátane monografie v medzinárodnom vydavateľstve, ktorá má v sociálnych a humanitných vedách osobitný význam. Projekt som hodnotil relatívne vysoko, avšak ako sa neskôr ukázalo, neobodoval som ho dostatočne blízko maximálnej, stobodovej hranice.

Spomenul som si, ako mi pred časom volal vyplašený kolega, že musí dostať blízko sto bodov, pretože inak nemá šancu projekt dostať. „Skúsení“ slovenskí hodnotitelia vedia, že takmer sto bodmi oslabia význam podstatného problému, a to že komisia nemôže tak ľahko prispôsobiť hodnotenie podľa vlastných dohôd. Napríklad miernym znížením bodov tak, aby spadli pod financovanú hranicu. Pri sto bodoch totiž prílišné znižovanie nemožno robiť donekonečna, pri znížení z deväťdesiatdva je však financovanie významne ohrozené. Z hľadiska systému logické riešenie, že treba dať takmer sto bodov, inak vyraďujete projekt, je začiatkom kľúčového „samosprávneho“ princípu, teda zákulisných negociácií rady, ktorej členmi môžu byť zo zákona len akademici, navrhovaní akademickou „samosprávnou“ oligarchiou. Čo z týchto skúseností vyplýva pre akademickú slobodu a dôstojnosť?

Dôstojnosť samosprávy

Tri príklady predstavujú skúsenosť s rozhodovaním v časti samosprávnej inštitúcie, ktorá sa v porovnaní s inými autonómnymi akademickými inštitúciami ako celok teší na Slovensku relatívne dobrej reputácii. Možno pokračovať, ako samospráva vyberá „najlepšieho“ kandidáta na rektora, ako dekan nadbieha predsedovi senátu, lebo ten má v rukách jeho voľbu. Priam sa núka spomenúť praktiky, ktoré samospráva nevie adekvátne vyriešiť, ako sú vyrábanie plagiátov, kupovanie diplomov a eticky škandalózne rozhodovanie akademikov o vlastných grantoch tzv. „odídením z miestnosti“.

Aj bez týchto extrémnych príkladov je teda jasné, že nestačí kritizovať netransparentnosť, apelovať na boj s korupciou či hovoriť o zlyhaní jednotlivcov. Problém určite nie je vo väčšej či menšej autonómii akadémie, ale v chápaní a praxi dôstojnosti. Otázka stojí, čia dôstojnosť je v hre, najmä keď akademici zdôrazňujú, že dôstojnosť ich stavu je definovaná hľadaním pravdy a hlásaním slobody pre všetkých.

Ide teda o akademickú kultúru, ktorej kľúčovým znakom nie je dôstojnosť výlučne z hľadiska univerzálnych princípov, ale spolužitie s inými v dôstojnosti. Inými slovami, ide o akúsi dialektickú formu fungovania akademickej samosprávy, ktorá sa síce opája ideálom konsenzuálneho demokratického vládnutia, humanizmom, osvietenským univerzalizmom, lenže stojí aj na morálke každodennej blízkosti. Akademici nemajú odlišné potreby po uznaní a bezpečnosti svojho postavenia ako bušmeni v Kalahari, príslušníci malomestskej kaviarne či obyvatelia detvianskych lazov.

Dôstojnosť je právo osoby byť hodnotená a rešpektovaná sama osebe a pri zohľadnení etických parametrov. Dôstojnosť vyžaduje námahu, porozumenie a spoluúčasť, ktoré nikdy nedosiahneme iba prostredníctvom použitia moci. Model „našich ľudí“ preto zostáva pre dôstojnosť dôležitý. Tá najpresnejšia otázka preto nestojí, či viac akademickej slobody, alebo viac mocenských tlakov na odstránenie patológie, ale prečo nevieme dospieť k vyššej kvalite dôstojným spôsobom, a zároveň bez oklieštenia slobody. Alebo vieme?

Juraj Buzalka (1975) je sociálny antropológ, pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.

Obsah Listů 3/2021
Archiv Listů
Autoři Listů

Juraj Buzalka

O akademickej dôstojnosti

Škola života

Dôstojnosť samosprávy

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu