Tomáš Horváth

Ticho ako stratégia prežitia

Uplynul presne rok, odkedy sa hlavným priestorom pre vyučovanie stali naše izby a obývačky. Po väčšinu tohto času, s výnimkou necelých dvoch mesiacov, som vídal svojich žiakov len cez monitor počítača. Hoci naše online vyučovanie naďalej pokračuje, teraz ich už vidím a počujem čím ďalej tým menej. Ponorili sa do ticha.

Minulú jar to vyzeralo nádejne. Väčšine žiakov vlastniacich mobil či počítač prechod do online prostredia nerobil problém, koniec koncov, tam sa mnohí cítia ako doma. Šili rúška, nakupovali potraviny svojim starým rodičom a susedom a každý týždeň tlieskali na balkónoch zdravotníkom. Viacerým žiakom sa dokonca v týchto podmienkach pracovalo lepšie, sami si rozvrhli svoj čas. Pre iných, a najmä ich rodičov a učiteľov, to zas bola výzva, ako sa udržať napojení na virtuálny tok vzdelávania. Všetkých nás však držala vidina toho, že naše dočasné odlúčenie bude vynahradené bezpečnejšou budúcnosťou.

To celé sa dialo súbežne s nástupom novej politickej garnitúry, relatívne nízkymi číslami infikovaných a pomerne veľkou obozretnosťou ľudí pred rizikami neznámeho vírusu. Generačný zážitok, kolektívna skúsenosť, ktorá má potenciál posunúť nás vpred. Nádej spred roka však vystriedalo ticho dneška.

Pondelok, osem hodín ráno. Ako obvykle som sa pripojil na triednickú hodinu s mojimi ôsmakmi. Pozdravil som dvadsaťštyri malých ikoniek s iniciálami. Žiadna odozva. Kontrolujem si teda, či mám správne nastavený mikrofón, reproduktory a webkameru, aby som sa uistil, že chyba nie je v mojom počítači. Všetko v poriadku, zamávam teda do kamery a pozdravím ešte raz. Ticho. Celý zneistený navrhnem, že si zájdem do kuchyne pre čaj, a keď sa vrátim, budem sa tešiť na zapnuté kamery a tváre skutočných mladých ľudí namiesto ich iniciál. Po návrate do pracovného kresla však vidím jedinú zapnutú kameru u práve sa prebúdzajúceho žiaka. Ostatní aj naďalej mlčia. Zúfalo sa snažím domôcť aspoň nejakých odpovedí na otázky typu „čo nového?“ alebo „aký bol víkend?“ a priamo oslovujem žiakov vyvolávaním. V lepšom prípade sa mi dostáva jednoslovnej odpovede „nič“ a „neviem“. Som vďačný aspoň za to, je to dôkaz, že na druhej strane sa nespí. Pred rokom nám čas triednickej hodiny sotva stačil, aby sa každý dostal ku slovu. Dnes toto žiacke odhodlanie vystriedalo ticho ako stratégia prežitia vyučovacej hodiny. Už majú toho dosť. Sú unavení, ich potreby socializácie, priateľstiev a osobného kontaktu zostali nenaplnené.

Ticho zavládlo aj v spoločnosti. Po úvodných očakávaniach, že štát sa o nás v čase krízy postará a podporí zodpovedné správanie sa obyvateľstva vlastnou zodpovednosťou, nasledovalo hlasné rozhorčenie z nezvládnutého manažovania pandémie až po súčasné ticho spôsobené únavou z nekonečných doťahovaní vládnej koalície. Ticho je však aj overenou stratégiou tých, ktorí vyčkávajú na svoju príležitosť. Opozícii stačí so založenými rukami a cynickým úsmevom čakať, kým sa vládna koalícia zdiskredituje, a v správnom okamihu si len zapnúť kameru a ukázať na nich prstom.

Na monitoroch denne vidíme stagnujúce krivky vo vývoji pandémie a hašteriacu sa vládu. Zatiaľ čo ich mikrofóny a kamery zostali zapnuté, väčšina spoločnosti si tie svoje už vypla. Čoraz viac ľudí prestáva sledovať a počúvať, vytráca sa dôvera, že štát nám pomôže preniesť sa krízou. Zavládla všeobecná únava, ticho nám pomáha prežiť. S nástupom očkovania a pomalým ústupom pandémie sa však bude čoraz častejšie vynárať otázka, ako ďalej. Teším sa na moment, kedy opäť uvidím a začujem svojich žiakov. Ôsmakov mutujúci hlas milo prekvapí, je znakom dospievania. Aký hlas ale vystrieda dnešné ticho v spoločnosti?

Tomáš Horváth

Obsah Listů 2/2021
Archiv Listů
Autoři Listů

Tomáš Horváth

Ticho ako stratégia prežitia

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu