Pavol Ičo

Vladimír Macura a slovenské národné obrodenie

Problematika národného cítenia, respektíve nacionalizmu, rodiaceho sa v Čechách a na Slovensku najmä od obrodenských čias, predstavuje zložitú otázku, pri ktorej sa stretávame s rôznorodými postojmi. To odzrkadľujú aj rozdielne stanoviská českého literárneho historika Vladimíra Macuru (1945–1999), ktorý sa obrodenstvom i nacionalizmom podrobne zaoberal, a slovenských literárnych historikov.

Zrodenie národa

Rozdiel medzi pojmom národ a ľud poznali už starí Rimania. V ich mnohonárodnostnej ríši označovalo slovo natio príslušníkov zväzu kmeňov, teda útvaru združujúceho ľudí na základe územnej blízkosti a podobností kultúry medzi jednotlivými národnostne príbuznými spoločenstvami. Naproti tomu výraz populus označoval ľud, čiže obyvateľstvo krajiny.

Ľudia sa spájali so svojimi krajanmi v prospech posilnenia celého spoločenstva a za rovnakým účelom tiež začali používať jednotný jazyk, ktorý povýšili nad všetky nárečové zvláštnosti. Tak postupne vznikali všetky moderné národy.

V Uhorsku sa historické povedomie jednotlivých národov spočiatku vytláčalo pomocou latinčiny, ktorá sa neraz štylizovala do roly hrobárky národnej identity. Často sa stávalo, že po dlhom odlúčení od domoviny mladí študenti na svoju rodnú reč – a s ňou i na vlastné korene – zanevreli, alebo dokonca úplne zabudli. Tento univerzálny „super jazyk“ tak prispieval k myšlienke silného uhorského národa, čím sa vlastne podieľal na formovaní konštruktu, ktorý bol už vo svojej podstate chybný, lebo nerešpektoval osobitosti jednotlivých národov. Takisto nesprávny sa ukázal pokus prevrátiť všetkých obyvateľov Uhorska na Maďarov, avšak nebyť maďarizácie, nedošlo by ani k rozkvetu nacionalistickej politiky, ktorá pod patronátom Ľudovíta Štúra (1815–1856) prispela k najväčšiemu kultúrnemu rozmachu Slovákov. Uzákonenie štúrovskej slovenčiny, založenie prvých slovenských politických novín (Slovenských národných novín), zakladanie vlasteneckých spolkov i vojenské vystúpenie voči národnostnému útlaku počas slovenskej revolúcie z rokov 1848–49 predstavujú dostatočné argumenty v prospech uvedeného tvrdenia... Dejiny nám takýmto spôsobom ukazujú, že zdravý nacionalizmus dokázal zachrániť slovenský národ pred hroziacim zánikom a prispel k zachovaniu slovenskej kultúry, vrátane folklóru, ktorý najdlhšie a najvernejšie odráža charakter Slovákov. A rovnako to bolo aj v prípade Čechov – nebyť českého nacionalizmu, tak by nepochybne i český národ podľahol silnému tlaku germanizácie...

Napriek tomu sa dnes pri pojmoch ako vlastenectvo či národné povedomie stretávame skôr s negatívnymi reakciami, čo má viacero dôvodov. Jedným je sklamanie z politickej a ekonomickej situácie v krajine, keď politikom chýba čo i len štipka národnej spolupatričnosti a celé ich snaženie sa mnohokrát upína iba k dosiahnutiu vlastného prospechu. Ďalším je mylné zamieňanie spomenutého zdravého nacionalizmu s patologickou predstavou o nadradenosti jedného národa nad druhým, čiže s nacizmom. Národné uvedomenie a s ním spätá národná hrdosť však v konečnom dôsledku súvisí so sebavedomím, odvahou k protestu a odmietnutím slepej poslušnosti. Veď ako povedal Ľudovít Štúr: Národ bez vedomosti historickej o sebe a predkoch svojich je hromádka koží otrockých.

Pohľady Vladimíra Macuru

Macura bol k problematike národného obrodenia mimoriadne kritický. V knihe Znamení zrodu prezentuje názor, že smyslem obrozenského procesu je v konečných důsledcích rozchod s obrozenectvím, a zároveň upozorňuje, že v istom zmysle bude jeho dielo demystifikační. Taktiež odmieta názory viacerých slovenských literárnych vedcov (napr. Jozefa Minárika, Jozefa Hvišča, Cyrila Krausa a i.) o osobitosti a starobylosti kultúry predkov Slovákov, ktorej pečať sa zachovala v ústnej slovesnosti a folklóre. Slovenský národ ako dejinný subjekt i slovenskú literatúru a kultúru považuje za novú, ešte len formujúcu sa, rovnako ako Štúrov spisovný jazyk, ktorý napríklad Milan Pišút (1908–1984) hodnotil ako nevyhnutnosť. Zároveň však v Znamení zrodu hovorí o štúrovčine ako o reakcii na umělost jungmannovské „vysoké češtiny“. Pritom však nepribližuje mimoliterárnu situáciu, ktorá vplývala na formovanie slovenského národa.

Slováci, ako národ začlenený do multietnického Uhorska, kde bola ako úradný jazyk používaná latinčina, nemohli rozvíjať svoj jazyk (respektíve nárečia) v takej miere, ako Česi, ktorí svoj jazyk kodifikovali už v roku 1533 prostredníctvom gramatickej príručky známej ako Mluvnice náměšťská, a navyše mali aj vlastné kráľovstvo (hoci neustále ohrozované germanizáciou). Naproti tomu Anton Bernolák kodifikoval spisovnú slovenčinu až v roku 1787 – aj keď už pred r. 1756 existovala kamaldulská slovenčina, založená na jazyku vzdelancov zo Západného Slovenska, a spolu s ňou jestvovalo prinajmenšom od 14. storočia i viacero nárečových variantov slovenského jazyka, o ktorých píše napríklad politik a publicista Milan Hodža v knihe Československý rozkol, kde spomína spis v holíčskom nárečí z roku 1385 či prepis písomnej pamiatky z Turca, pôvodne datovanej do roku 1346.

Slovenskej strane preto v podstate v mnohonárodnostnom prostredí Uhorska neostávalo iné než poukazovať na folklór, ktorým dokazovala starobylosť národa, ako aj prízvukovať jazykové rozdiely oproti češtine a pripomínať staré texty písané v slovenských nárečiach.

Macura v uvedenom diele venuje značnú pozornosť aj štúrovcom, avšak k ich práci pristupuje kriticky: napríklad používa termín štúrovský řez – pričom naráža na preťatie československej kultúry a upozorňuje, že Štúr formuluje svou filozofii národa a jazyka v protikladu k sjednocující československé koncepci jungmannovské. Pri jazykových otázkach zdôrazňuje aj zdánlivě ostré výpady proti hodnotám češtiny ze strany štúrovců ve čtyřicátých letech, zejména jejím přirovnáváním k němčině.

Okrem toho poukazuje i na problémy periodizácie obrodenskej literatúry, ktoré podľa neho vyplývajú zo skutočnosti, že pre malé národy jednoducho neplatia bežné slohovotypologické charakteristiky (t. j. baroko, rokoko atď.). Pravdepodobne je to naozaj tak, pretože periodizácia obrodenskej literatúry spôsobuje problémy aj viacerým slovenským literárnym vedcom...

V kapitole Paradoxy diela Znamení zrodu vymenúva niektoré z protikladov obrodenstva. Započítava medzi ne skutočnosť, že niektorí českí romantickí spisovatelia zdôrazňovali stabilitu řádu národní (lidové) pospolitosti a jeho nezvratné normy, pričom hlavní proud evropského romantismu položil důraz na právo individua na čin. Stavali sa tak proti chápaniu romantizmu v západoeurópskych krajinách, pretože znížili význam jednotlivca v boji proti národnostnému a sociálnemu útlaku. Macura taktiež upozorňuje na značný vplyv nemeckej kultúry na české časopisy a na podobnosť sylabotonickej verzifikácie s nemeckým veršovaním – teda na javy, ktoré sú de facto v priamom rozpore s odporom ku germanizácii, ktorý bol jedným z hlavných podnetov ku vzniku národno-obrodenského hnutia v Čechách. Kriticky sa vyjadruje i k zakladaniu vlasteneckých spolkov (napr. spolok Budeč považuje za mýtus budovaný vo svete skutočnosti).

Názory literárnych historikov

V dielach slovenských literárnych vedcov možno pozorovať skôr oslavné tendencie viažuce sa k obdobiu národného obrodenia. Býva označované za výraz emancipačných snáh slovenského národa, ktoré podľa Ladislava Čúzyho (*1950) začali už v období baroka, alebo za vzburu voči feudálnemu útlaku (napr. Milanom Pišútom). V školách sa o ňom často hovorí ako o nástroji voči maďarizácii, vďaka ktorému si Slováci uchránili vlastnú kultúru.

Nekritické postoje slovenských literárnych vedcov sa viažu hlavne k dobovej literatúre. Ladislav Čúzy označuje slovenský literárny romantizmus za svojrázny variant európskeho romantizmu, a v knihách niektorých literárnych vedcov a historikov sa dokonca vyskytujú aj ospravedlňujúce tendencie viažuce sa k menej kvalitnej tvorbe slovenských spisovateľov, o čom svedčí napríklad tento výrok Milana Pišúta, ktorý nájdeme v Dejinách slovenskej literatúry (Bratislava: Osveta, 1960): I keď pripustíme, že posledné dva spevy oslabujú umelecký účin predchádzajúcich spevov, jednako Smrť Jánošíkova ako celok zostáva ideove i básnicky jedným z vrcholných diel slovenského romantizmu, dielom klasickým a ľudu vždy blízkym a drahým.

Je pravdepodobné, že tendencie oslavovať a ospravedlňovať menej kvalitnú tvorbu slovenských obrodenských spisovateľov existujú u slovenských literárnych vedcov preto, lebo chápu literatúru tohto obdobia ako národnoobrannú zbraň, a tak sa v popredí ich záujmu nenachádza jej estetická funkcia. Podobne je v dielach slovenských literárnych vedcov glorifikovaný i Ľudovít Štúr (napr. v knihe Karla Rosenbauma Na váhach času). Len zriedkakedy sa v nich hovorí o jeho chabých organizačných schopnostiach, ktoré sa naplno prejavili počas slovenských dobrovoľníckych výprav z r. 1848–49, či o jeho slepom obdive k ruskému cárovi...

Predsa však môžeme i v dielach slovenských literárnych vedcov natrafiť na kritické názory. Ladislav Čúzy v prvom diely Panorámy slovenskej literatúry upozorňuje na nejednotný postup národných buditeľov pri formovaní slovenského národného obrodenia a problematizuje predstavu o štúrovcoch ako o jednotnom národnom hnutí. Milan Pišút v knihe Romantizmus v slovenskej literatúre poukazuje na rôznosť názorov osobností národného obrodenia. A Cyril Kraus (1928–2012) píše v diele Čas literatúry o oneskorenosti slovenskej literatúry romantizmu oproti romantizmu v iných európskych spoločenstvách.

Hlavný rozdiel medzi názormi slovenských literárnych vedcov a Vladimíra Macuru na problematiku národného obrodenia teda spočíva v menej kritickom nazeraní slovenských vedcov, ktorí na rozdiel od Macuru nepochybujú o uskutočnení národného obrodenia v Čechách a na Slovensku a zmysel obrodenia nenachádzajú v konečnom dôsledku v rozchode s obrodenstvom.

Macurova skepsa však rozhodne nie je neodôvodnená – vlastenectvo mnohým Čechom i Slovákom chýba a mylné chápanie zdravého nacionalizmu často vedie k opovrhovaniu vlastnou kultúrou.

Pavol Ičo (1987) je publicista. Žije v Košicích.

Obsah Listů 2/2021
Archiv Listů
Autoři Listů

Pavol Ičo

Vladimír Macura a slovenské národné obrodenie

Zrodenie národa

Pohľady Vladimíra Macuru

Názory literárnych historikov

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu