Martin Bútora

Človek, ktorý vyčnieva

Za Janem Sokolem (18. 4. 1936–16. 2. 2021)

Ak by pred našimi očami defilovali ľudia, akých by sme radi videli v čase krízy, vo vypätom období, v zlomových okamihoch, určite by medzi nich patril Jan Sokol. Seniori medzi nami si ho pamätajú ako filozofa, kresťanského intelektuála, vysokoškolského pedagóga, tvorcu desiatok kníh a stoviek článkov, prekladateľa tridsiatich filozofických diel, spoluúčastníka ekumenického prekladu Biblie. Ako encyklopedického humanistu s neobyčajne rozsiahlou odbornou kompetenciou a obľúbeného prednášateľa tak pre odborníkov z rôznych oblastí, ako aj pre širokú laickú verejnosť. Ako zakladateľa a budovateľa vzdelávacích inštitúcií, akou je Fakulta humanitných štúdií Karlovej univerzity. Ako jedného z prvých signatárov Charty 77 i ponovembrového politika, ktorý bol poslancom Federálneho zhromaždenia, v roku 2003 kandidoval za prezidenta Českej republiky a takmer sa ním stal, až v treťom kole ho hlasmi komunistov porazil Václav Klaus, ktorý v druhom kole vyhral nad Milošom Zemanom.

Anděl míru/Anjel mieru

Jeho vstup do politiky ho spájal aj so Slovenskom, s ľuďmi ako Milan Šútovec, Ernest Valko, František Šebej či Ján Langoš. Spoločne sedávali v parlamente, spoločne sa vložili do neuveriteľne náročného a ešte krátko pred revolúciou nepredstaviteľného budovania základných pilierov liberálnej demokracie. „Vedeli sme, že je dôležité niečo urobiť, že na to nemáme veľa času; tí rozumnejší vedeli, že reformy sa musia urobiť rýchlo, inak sa neurobia vôbec.“ Na Deň ľudských práv 10. decembra 2016 mu v Bratislave udelili Medzinárodnú cenu Jána Langoša za jeho príspevok k zápasu za ľudskú dôstojnosť a slobodu. Vďaka Ladislavovi Snopkovi mu tam ešte zahral krátko pred svojím odchodom Marián Varga. Na Slovensku si ho pamätáme aj vďaka tomu, že ako minister školstva v roku 1998 pripravil dohodu medzi oboma republikami, ktorá zvýhodňovala našich študentov pri štúdiu v Českej republike.

Tento výpočet nezachytáva jednu z jeho kľúčových vlastností. Jan Sokol bol neobyčajne láskavý človek, ktorý vynikal schopnosťou spájať ľudí rôznych názorov, avšak rovnakého charakteru. Prejavilo sa to v pestrej zostave signatárov Charty 77, ale aj po Novembri vo federálnom parlamente, kde, ako naňho teraz spomínajú u susedov, „tlmil vášnivé spory – či už pravo-ľavé, pravicovo-ľavicové, alebo česko-slovenské“. Bol čestný a zásadový a súčasne schopný načúvať každému a každého pochopiť – akýsi „anjel mieru“.

Pravda, cesta do všetkých týchto životných dráh nebola jednoduchá. Keď ho v roku 1951 neodporučili na gymnázium, vyučil sa za zlatníka. „Bolo to krásne remeslo,“ hovorieval. Malo taký cechový duch, takú cechovú úroveň, zlatník si všetko robil sám, „mali ste pred sebou pol kila zlata, takže tam musela byť absolútna dôvera. Vydržal som tam päť rokov“. Potom robil osem rokov mechanika a už ako otec troch detí sa dostal do Výskumného ústavu matematických strojov k počítačom; to vtedy bola veľká sála plná skríň. Stal sa vedúcim oddelenia na vývoj softvéru. „Na programovaní bolo vzrušujúce vynachádzať niečo nové, algoritmy, triky. Dostupná literatúra k tomu žiadna nebola, boli sme odkázaní na americké časopisy, na okukovanie dovezených počítačov a potom už sami na seba. Pripravil som k tomu jednoduchú učebnicu, opakovane ju vydali, dokonca ju preložili do nemčiny i maďarčiny,“ vravel. Pracoval tam štvrť storočia, až do roku 1990. A zároveň pracoval na sebe: študoval, diskutoval, písal, bol súčasťou neformálnej „invisible college“ spriaznených vzdelancov.

Nielen príbuzenský vzťah

„Co jsou Česi?“ opýtal sa začiatkom sedemdesiatych rokov filozof Jan Patočka. A svoj „pokus o vysvetlenie“ začína v tomto súkromnom liste priateľke z Nemecka takto: „Česi sú malý stredoeurópsky národ. Sú obdobia, keď si ich ostatná Európa buď vôbec, alebo takmer nevšíma, potom okolo nich vzniknú dramatické napätia, ktoré sa však zase upokoja a opäť je ticho.“ Česi, pokračoval Patočka vo svojom ojedinele depresívnom tóne, mali svoje veľké i malé dejiny. Vo svojich „malých českých dejinách“ si Česi „chceli ušetriť námahu principiálneho myslenia, kritickej revízie svojich článkov viery, ale aj trpkú biedu rozhodovania na život a na smrť a v skutočnosti sa stali čírym objektom politickej hry iných“. Prijatím mníchovského diktátu bez boja, napriek odhodlaniu obyvateľstva podstúpiť obete, Česi podľa neho prepásli poslednú veľkú šancu zápasiť samostatným rozhodnutím o svoju slobodu a získať si tak historickú rolu v Európe – konštatoval niekedy v roku 1972 muž, ktorý o päť rokov ako jeden z duchovných otcov a prvých hovorcov Charty 77 osobne ručil za to, že sa o Čechoch začalo hovoriť s úctou, inak než ako o malom nezaujímavom národe. A ktorý za to po sérii výsluchov na ŠtB zaplatil životom.

Jan Sokol z týchto patočkovských „malých českých dejín“ vysoko vyčnieva.

Súvislosť s Janom Patočkom nie je iba v tom, že obaja boli filozofmi alebo že Jan Sokol bol jedným z prvých signatárov Charty 77. Ich príbuzenstvo sa nevyčerpáva ani intímnym rodinným príbuzenským vzťahom svokra a zaťa.

Spájalo ich aj hľadanie odpovedí na to, ako máme žiť. Jan Sokol hovoril o tom, že východiskom a trvalým základom Patočkovho myslenia bol niekde v hĺbke vždy Platón a v nadväznosti naňho aj Masaryk a Husserl. Ide o bytostné presvedčenie, že človek musí žiť v obci a pre obec, že na usporiadaní obce nesmierne záleží, pričom toto usporiadanie si nutne vyžaduje určité spoločné zásady. Odtiaľ viedla cesta k „péči o duši“, k starostlivosti o dušu, a to nielen o svoju vlastnú, ale aj o „dušu obce“. Pravda, ako písal Sokol, táto starostlivosť o dušu „není Hegelova krásná duše‘, není to žádný soul-building‘ podle vzoru současného body-building‘, žádná duševní fitness‘, nýbrž péče o to, aby se duše nenechala vést svými sklony a podřídila se pravému poznání, čili dobru“. Je to práve táto starostlivosť, ktorá človeka vyvádza z jeho vlastného prirodzeného egoizmu a smeruje podľa Patočku k „výchove k slobode“. Starostlivosť o dušu sa teda prejavuje v starostlivosti o obec, o verejný priestor, o tých druhých.

Nežiť iba pre seba

Nie náhodou Jan Sokol písal a prednášal o naliehavej potrebe „nežiť iba pre seba“. Svet a všetko v ňom – prírodu, spoločnosť, druhých ľudí, inštitúcie – sme dostali do vienka ako dar. Nežijeme iba sami pre seba: človek má poslanie, aby sa o svoje okolie staral a usiloval sa odovzdať ho ďalším generáciám pokiaľ možno v čo najlepšej podobe. A nie náhodou sa jedna z jeho prác – hrubá, takmer 700stranová kniha – volá Dlh života.

Podobne uvažoval aj o koncepte „etiky dediča“ – život sme prebrali, dostali, je na nás, aby sme to darované spracúvali, „prečisťovali“ a odovzdávali ďalej. Pritom toto dedičstvo sa nespláca spätne – niet komu ho splácať dodatočne, darcovia už medzi nami nie sú –, ale spláca sa dopredu, smerom do budúcnosti, potomkom, tým mladším, čo už tu sú, i tým, čo ešte len prídu. Je to prastarý, hlboko zakorenený vzťah, ktorý sa v ľudských dejinách považoval za úplnú samozrejmosť.

Sem patrí aj ďalší rozmer jeho života, kde Jan Sokol zanechal stopu – jeho „malé výlety do politiky“. On sám nikdy nemal pocit, že slušný človek by to nemal robiť, naopak, vnímal to ako prirodzenú povinnosť, ako možnosť prispievať k zmierovaniu rôznych pohľadov, k hľadaniu dohody. „Veľa som sa naučil,“ spomína, „získal som aj väčšiu zhovievavosť voči politikom – na nich i na politiku sa dnes zväčša nadáva, ale pokiaľ sa to robí svedomito, je to činnosť hodná úcty.“ Človek musí pracovať s vedomím, že ak chce niečo dokázať, pohnúť veci, potrebuje spojencov a musí robiť kompromisy, keďže názory na jednotlivé témy sa líšia.

V knihe Etika, život, inštitúcie písal aj o tom, ako ukázal, že moderná evolučná biológia naznačuje, že mravnosť v ľudských spoločnostiach nie je iba nejakou konvenčnou „nadstavbou“, ale nadväzuje na podstatné rysy všetkého živého: človek nezodpovedá iba za svoje vlastné činy, ale aj za to, čo vo svojej kultúre a spoločnosti preberá.

V širšom kontexte pritom nie je vhodné ani možné uzavrieť sa pred inými. Všetky vážne problémy súčasného sveta – od klimatických zmien cez terorizmus a drogy až po epidémie a lokálne násilie – neuznávajú nijaké politické hranice a dá sa s nimi niečo robiť iba v tesnej spolupráci všetkých vlád.

To, že sme tu už toľko desaťročí „sami“, že tu máme „Čechy Čechom“, nie je podľa neho nijaké šťastie, ako si niektorí holohlaví hlupáci myslia. Je to, naopak, hrozba úpadku, lenivosti, spohodlnenia. Tento nedostatok treba kompenzovať rozhliadaním sa smerom von, do „cudziny“. Ináč, dodal v jadrnej češtine, „tu shnijeme a zcepeníme“.

Pandémiu koronavírusu považoval za významnú hrozbu pre slobodný svet. „Niekedy ani nevieme zistiť, ktoré rozhodnutie bude stáť viac ľudských životov, a predsa sa musíme rozhodnúť. Preto je parlamentná demokracia nastavená tak, aby o závažných veciach podľa možnosti nerozhodoval jeden človek.“

Mal aj svoje predstavy o úlohe hlavy štátu. Podľa neho by sa prezident nemal vnucovať, robiť schválnosti, ale keď je naozaj zle, mal by s tým niečo urobiť: „Tento hlas má pre spoločnosť ohromnú cenu.“

Pomáhať mladým na ceste k občianskej samostatnosti

Napokon, výrazný rozmer pôsobenia Jana Sokola, jemu samému možno najvlastnejší, najbližší, najprirodzenejší a zároveň osobitne dôležitý práve v zápase o liberálnu demokraciu, o slušné pomery, predstavovala jeho rola mimoriadne obľúbeného pedagóga, ktorú si definoval ako „pomoc mladým ľuďom na ceste k občianskej samostatnosti“ – pretože vzdelaná mládež ako prvotný záujem národa i štátu je dôležitejším predpokladom úspechov než suroviny a kapitál. Na vzdelávaní je založená reprodukcia celej spoločnosti. Spoločnosti, ktoré sa o túto reprodukciu nestarali, zanikli, preto je to prvoradá úloha štátu. Pritom potrebujeme nielen nejakých odborníkov, ale ešte viac vzdelaných občanov.

Sem patrila aj jeho ďalšia neobyčajne užitočná činnosť. Raz ako pedagóg zistil, že jeho študenti vo svojich prácach opakovane píšu rôzne nezmysly, ktoré čerpali z Wikipédie, a tak sa pustil do dlhodobej, roky trvajúcej práce: písal články, heslá do Wikipédie – bolo ich niekoľko tisíc –, aby ľudia, najmä mladšie generácie, mali k dispozícii solídne podklady jednak pre svoje študentské povinnosti, jednak širšie aj na utváranie si obrazu o svete, o dobe i o svojej úlohe pri jeho ďalšom formovaní. Aby lži, ktoré sa ako vírus šíria džungľou internetu, narazili na oázy solídnych overených znalostí.

Keď raz rozmýšľal nad tým, ako by pre dnešok preložil výrok Václava Havla o tom, že pravda a láska musia zvíťaziť nad lžou a nenávisťou, rozdelil svoju odpoveď na dve časti. Prvú polovicu výroku chápal ako výraz nadšenia, priazne a radosti na veľkých zhromaždeniach, ako poctu sviatku. Keď však sviatočné dni pominuli a prišli spory, hádky, ako aj viaceré podvody, korupcia, závisť, rôzne nepriateľstvá, keď sa politické strany priveľmi rozpínajú a upadá dôvera v štát, stáva sa druhá polovica akousi „výstrahou pre všedný deň“. Takže v prozaickej reči by to podľa neho mohlo znieť takto: Poctivosť a dôvera musia zvíťaziť nad podvodom a nepriateľstvom – aj keď to dá zabrať.

Vložil sa do toho naplno – ako pevná kotva pre vieru, pravdu, pre ľudskú dôstojnosť. A čerpať z jeho odkazu budeme môcť, našťastie, dlho.

Vyšlo v Denníku N 19. 2. 2021.

Fotografie: Jan Sokol (vpravo) se zúčastnil společně s Miroslavem Kusým (zcela vlevo) debaty po udílení ceny Listů Pelikán v prosinci 2004 Tadeuszi Mazowieckému (druhý zleva – vedle něj Leszek Engelking v roli tlumočníka a stojící redaktor Listů Václav Burian).

Martin Bútura (1944) je sociológ, diplomat a vysokoškolský pedagóg, spoluzakladateľ Verejnosti proti násiliu v roku 1989, zakladateľ slovenského think-tanku Inštitút pre verejné otázky, bývalý veľvyslanec v USA.

Martin Bútura

Obsah Listů 2/2021
Archiv Listů
Autoři Listů

Martin Bútora

Človek, ktorý vyčnieva

Anděl míru/Anjel mieru

Nielen príbuzenský vzťah

Nežiť iba pre seba

Pomáhať mladým na ceste k občianskej samostatnosti

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu