Juraj Buzalka

Na koniec Matovičizmu si treba počkať

Histrónska porucha osobnosti je podľa príručiek charakteristická opakujúcou sa sebadramatizáciou a teatrálnosťou. Vnútorné prežívanie hysterických nálad je u histróna údajne plytké a často sa mení. Podľa odhadov sa porucha vyskytuje u dvoch až troch percent dospelej populácie. Igor Matovič, ktorému médiá prisudzujú správanie podobné tejto poruche, bol premiérom presne jeden rok od marca 2020. Odchádzal vskutku histrónskym spôsobom: v tichom týždni, predchádzajúcom výročiu umučenia Krista, sa Matovič podľa vlastnej štylizácie obetoval pre nás všetkých. Tým, že podal demisiu...

Faktom je, že vláde, na čele ktorej stál, hrozila strata väčšiny v parlamente, nehovoriac o väčšine ústavnej, o ktorú sa vláda po debakli ficizmu na Slovensku od volieb opierala. Tiež platí, že histrónsky predseda najsilnejšej strany – resp. zjednotiteľ zhluku päťdesiatich troch obyčajných ľudí, ktorí mu vďačia za pohodlný život – nikam neodchádza. Dohoda na novej vláde Eduarda Hegera, technokratického a podľa viacerých tak akurát správne nudného pobočníka Igora Matoviča, totiž vyniesla Matovičovi druhú najdôležitejšiu funkciu podpredsedu vlády a ministra financií. Nová vláda je považovaná za víťazstvo Richarda Sulíka, predsedu malej vládnej strany a ministra hospodárstva, ktorý položil hlavu na klát ako protihodnotu za odchod Matoviča z funkcie. Či to je naozaj víťazstvo, nie je jasné. Nateraz si však krajina vydýchla.

Igor Matovič je tretím lídrom po roku 1989, ktorý dokázal vyhrať voľby. Porazil dlhoročného hegemóna Róberta Fica, čo by sa politikovi typu Hegera pravdepodobne nikdy nepodarilo, a to ani keby prepol z pokojného a vecného štýlu na najvyššie obrátky charizmatického katolíka, ktorého v sebe vymenovaný ministerský predseda objavil znovuzrodením v rodine člena bývalej štátostrany, inak organizátora socialistického šoubiznisu. Matovič dokázal zopakovať aj úspech Vladimíra Mečiara, ktorý víťazil vyše desaťročie po roku 1989. Hoci zaznamenal rekordný prepad popularity široko-ďaleko už krátko po voľbách – prispel k nemu určite aj neúspešný boj s pandémiou, neschopný minister zdravotníctva, no najmä vlastná povaha –, víťazstvo nad mafiánskym štátom Matovičovi nikto nevezme. Zopakovať ho sa dnes zdá nemožné, avšak objednávka na histrónsku kampaň zostáva na Slovensku veľká. A Matovič predsa nikam neodchádza!

V prípade vládnej rošády síce u naivnejších voličov ide o opätovné „sklamanie z politiky“, ktorá po mobilizácii Matovičom opäť získala nejaký kredit, demisia však nakoniec prebehla ústavne konformným spôsobom. V novej vláde pokračujú ministri kľúčoví pre dôveryhodnosť štátu. Ministerka spravodlivosti Kolíková plánuje pokračovať v ozajstnej reforme súdnictva. Odpor sudcovského stavu je v tomto prípade znakom, že to robí dobre. Minister Korčok, ktorý vymazáva zlú povesť v Moskve školených diplomatov vo funkcii – najmä žehliča Miroslava Lajčáka či eurokomisára za odmenu a znemožneného prezidentského kandidáta Maroša Šefčoviča –, sa začal prejavovať ako ozajstný politik. Doteraz podobným prerodom prešiel iba jediný diplomat vo funkcii, minister zahraničia Dzurindovej vlády Eduard Kukan (okrem Dzurindu Slovensko doteraz na čistokrvných ministrov zahraničia z politickej triedy nedorástlo). Podstatné však je, že do populistickej „renesancie Európy“ pod taktovkou populistického tria Orbán – Morawiecki – Salvini sa Slovensko pod Hegerom určite nepridá, ba vyzerá to, že krajina má opäť jasnejší názor a ambíciu využiť ho aj poza svoje možnosti.

Márna nie je ani snaha posunúť reformy školstva a vedy, ktoré na Slovensku nikdy neboli na programe dňa. Napriek plačkaniu akademikov o ohrození akademických slobôd, ktoré staronové zmeny znamenajú, sa konečne hovorí o konci falošnej solidarity univerzitných klík, svätenia profesorov a korupčníckeho dohadovania grantov. Dobrý kurz si udržuje aj téma životného prostredia, ktoré stelesňuje novembrový tribún, minister Ján Budaj. Ak sa teda podarí čo len niečo z týchto plánovaných zmien, bude to paradoxne aj vďaka Matovičovi. Slabých miest tohto plánu je však viac ako dosť.

Ako sa o Matovičovom premiérovaní vyjadril bývalý vicepremiér a minister financií Ivan Mikloš, prejavilo sa chaotickým, egocentrickým a pomstychtivým mikro-mismanažmentom. Predseda najsilnejšej vládnej strany bude teraz ako minister financií vstupovať do rokovaní so všetkými rezortmi, čaká ho kľúčová úloha v príprave plánu obnovy, a teda koordinácia hlbokých zmien. Otázni sú aj ďalší ministri strany obyčajných ľudí. Pôdohospodárstvo pod vedením starého lesníka Mičovského má žalostné výsledky, kontrastujúce so sľubmi o potlačení komunisticko-kapitalistickej loby veľkoprivatizérov. Vnútro navonok nikto nevedie, kultúra akoby neexistovala (veď je pandémia) a za top politického hujera sa kvalifikoval minister obrany Naď, ktorý si po kríze nemusí písať za funkciu názov republiky, ale rovno „minister obrany Igora Matoviča“. Za ministra zdravotníctva najnovšie vybrali vojaka, čo len svedčí o veľkej kádrovej núdzi Matovičovej eseročky.

Žalostný stav ukazuje aj strana predsedu parlamentu Sme rodina, ktorej známy predstaviteľ stredoeurópskeho križiactva Krajniak (známym sa stal napríklad angažovaním českého doktora medicíny Romana Jocha za šéfa analytického oddelenia) odmietol návrat do funkcie ministra práce. Povráva sa, že kvôli zatknutiu priateľa a šéfa tajnej služby, no môže byť aj taký scenár, že konsoliduje konzervatívne sily v parlamente pre budúce voľby. Podpredseda vlády pre legislatívu a minister dopravy vyzerajú, že presne vedia, na čo sú vo funkciách – na prestavovanie peňazotokov. Pohyby sú aj v dvoch menších štandardných stranách, protrhovej Richarda Sulíka i liberálno-konzervatívnej bývalého prezidenta, ktorý nemotorne vedie vicepremiérka Remišová. Pri oboch sa ukazuje hlavná diagnóza dnešnej politiky, že stranícke štruktúry, kompetentnosť a odborný potenciál na podporu voličov nestačia.

Autor tohto textu na začiatku vládnej krízy predpovedal väčší politický cirkus, napríklad vyslovenie nedôvery premiérovi. Nakoniec to dopadlo lepšie a krajina potvrdila svojstojnosť populizmu v porovnaní so susedmi ako Poľsko a Maďarsko. Možno pri pohľade na rast novej politiky v Česku, ktorá poráža populistické technológie podobným nadšením˝, pre „obyčajných ľudí“ sa žiada zdôrazniť dedičstvo novembra i parametre multistraníckej demokracie. Slovenským problémom však zostávajú najmä kádre! Na sociálnych sieťach kolujú rozhovory s úchvatne prostými predstaviteľmi Matovičovej strany. Voliči OĽANO sa majú kochať, akých gigantov ducha si zvolili, a premyslieť, čo od takýchto vlastne chcú. Zážitková lekcia však veľmi nepomáha, keďže slovenský Trump aj po demisii bez problémov knihuje desať – pätnásť percent podpory. Za rohom pritom číha antisystém – fašisti, či jeho odlamy, svojich chce urvať predseda parlamentu, do nepríčetnosti prskajúci Smer, a všetkým kraľuje pragmatický Hlas pod vedením bezobsažného náhradného premiéra Pellegriniho. Od volieb je viac ako jasné, že prípadný koniec matovičizmu nebude víťazstvom ústavného liberalizmu, ale skôr potvrdením populistickej alternatívy. Na tento koniec si však ešte treba počkať.

Juraj Buzalka (1975) je sociálny antropológ, pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.

Obsah Listů 2/2021
Archiv Listů
Autoři Listů

Juraj Buzalka

Na koniec Matovičizmu si treba počkať

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu