Tomáš Horváth

Siroty digitálneho sveta

Dôverne to pozná každý učiteľ aj rodič. Napomeniete dieťa za očividné porušenie pravidiel alebo za čin, ktorým ublížilo druhým, prípadne sebe. Vo chvíli, keď mu zrkadlíte jeho správanie, príde reakcia, ktorú už podvedome očakávate: Prečo ja? Čo vy? A čo tí druhí?

Bežne sa s touto reakciou stretávam u žiakov, ktorých napomeniem počas hodiny, napríklad aby sa nerozprávali a počúvali toho, kto má slovo. Sotva dopoviem, okamžite kontrujú: a čo tí druhí, sediaci vo vedľajšom rade, tí sa môžu baviť? Alebo v online realite posledného roka: na hodine slovenčiny sme nemuseli mať zapnutú kameru, prečo ju musíme mať na matematike? Hľadať ospravedlnenie svojho konania poukazovaním na druhých je možno bežnou súčasťou dospievania, ale čo ak sa takéto správanie stane štandardom života spoločnosti?

Keď sa s vrcholiacou druhou vlnou pandémie začali na Slovensku zatvárať prevádzky, vrátane lyžiarskych stredísk, predseda parlamentu zdôvodňoval zapnuté vleky a plné svahy vo svojom stredisku na Donovaloch tým, že veď aj v Jasnej majú otvorené. Podobne, keď sa ukázalo, že vicepremiér (zhodou okolností z rovnakej strany) nevie preukázať negatívny test po tom, ako lietal za rodinou do Británie, odpoveďou bolo: a čo kamionisti či lodní prepravcovia? Premiér sa vykrúca, že sa nevzdá titulu za svoju pochybnú diplomovku, dokým tak nespraví minister školstva. A tak klesáme v špirále výhovoriek stále hlbšie.

Vinenie predchádzajúcich vlád za vlastné zlyhania štandardizoval ešte bývalý premiér Fico. Ešte dodnes počuť ozvenu toho, za čo všetko môže Radičovej vláda. Ak nefunguje súčasný chod štátu, nemôže byť výhovorkou to, že nefungoval aj predtým.

Táto navonok detská, pri dospelých ľuďoch priam detinská reakcia sa však postupne stáva hlavným princípom našej dnešnej nielen politickej, ale aj spoločenskej reality. Je charakteristickou črtou rozdelenej spoločnosti, ktorá sa najviac zo všetkého vyžíva v hľadaní brvna v oku tých druhých, a súčasne sa vyhýba akejkoľvek zodpovednosti za svoje slová a činy.

V Amerike, hlboko rozdelenej vládnutím prezidenta Trumpa a jeho pozitívnym vzťahom k lži a vykrúcaniu sa (počas svojho pôsobenia v úrade vyslovil a zverejnil viac ako 20 000 lživých či zavádzajúcich tvrdení), používajú pojem „whataboutism“. Voľne by sme ho mohli preložiť ako „a čo vy- izmus“. Je prítomný tak napravo ako aj naľavo a deje sa prevažne v morálne sterilnom prostredí sociálnych sietí.

Ako upozornil ekonóm Tomáš Sedláček, v uplynulom roku pandémie sme zažili veľké sťahovanie, priam „masovú migráciu“. Tá spočíva v tom, že sme sa hromadne presunuli do digitálneho sveta, ktorý nám ponúka efektivitu vo vedení schôdzok na diaľku, možnosť objednať si tovar, ktorý v zatvorených obchodoch nenakúpime, no najmä je to svet, v ktorom nemôžeme chytiť biologický vírus, ktorý na nás číha vo svete tam vonku. Skrátka, masovo sme sa presunuli do digitálneho sveta, v ktorom nám nehrozí zdravotné riziko.

Avšak o čo viac chránime naše telá tým, že sa uzavrieme v izbách pred monitormi počítačov, o to viac vystavujeme naše duše riziku morálneho otupievania. „A čo vy- izmus“ na nás striehne z vládnych aj opozičných tlačoviek, z facebookových statusov vrcholných aj vrcholne vulgárnych politikov, ale rovnako aj z našich (ne)priateľov na sociálnych sieťach. Napíšte a zverejnite čokoľvek, na všetko sa nájdu priehrštia príkladov, kedy tak konal aj niekto, s kým hlboko nesúhlasíte a koho morálne zlyhanie a pokrytectvo môže slúžiť ako ospravedlnenie toho vášho.

Keď dieťa alebo žiak vidí, že tým druhým to prešlo, pokúša sa s vami vybabrať, neuvedomujúc si, že aj tí druhí konali nesprávne. Potrebuje upozornenie učiteľa alebo rodiča, aby rozoznalo pokrytectvo druhých a dokázalo sa ho vyvarovať. A čoskoro ho budeme potrebovať aj my, siroty digitálneho sveta.

Tomáš Horváth

Obsah Listů 1/2021
Archiv Listů
Autoři Listů

Tomáš Horváth

Siroty digitálneho sveta

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu