Dôverne to pozná kadý učiteľ aj rodič. Napomeniete dieťa za očividné porušenie pravidiel alebo za čin, ktorým ublíilo druhým, prípadne sebe. Vo chvíli, keď mu zrkadlíte jeho správanie, príde reakcia, ktorú u podvedome očakávate: Prečo ja? Čo vy? A čo tí druhí?
Bene sa s touto reakciou stretávam u iakov, ktorých napomeniem počas hodiny, napríklad aby sa nerozprávali a počúvali toho, kto má slovo. Sotva dopoviem, okamite kontrujú: a čo tí druhí, sediaci vo vedľajšom rade, tí sa môu baviť? Alebo v online realite posledného roka: na hodine slovenčiny sme nemuseli mať zapnutú kameru, prečo ju musíme mať na matematike? Hľadať ospravedlnenie svojho konania poukazovaním na druhých je mono benou súčasťou dospievania, ale čo ak sa takéto správanie stane štandardom ivota spoločnosti?
Keď sa s vrcholiacou druhou vlnou pandémie začali na Slovensku zatvárať prevádzky, vrátane lyiarskych stredísk, predseda parlamentu zdôvodňoval zapnuté vleky a plné svahy vo svojom stredisku na Donovaloch tým, e veď aj v Jasnej majú otvorené. Podobne, keď sa ukázalo, e vicepremiér (zhodou okolností z rovnakej strany) nevie preukázať negatívny test po tom, ako lietal za rodinou do Británie, odpoveďou bolo: a čo kamionisti či lodní prepravcovia? Premiér sa vykrúca, e sa nevzdá titulu za svoju pochybnú diplomovku, dokým tak nespraví minister školstva. A tak klesáme v špirále výhovoriek stále hlbšie.
Vinenie predchádzajúcich vlád za vlastné zlyhania štandardizoval ešte bývalý premiér Fico. Ešte dodnes počuť ozvenu toho, za čo všetko môe Radičovej vláda. Ak nefunguje súčasný chod štátu, nemôe byť výhovorkou to, e nefungoval aj predtým.
Táto navonok detská, pri dospelých ľuďoch priam detinská reakcia sa však postupne stáva hlavným princípom našej dnešnej nielen politickej, ale aj spoločenskej reality. Je charakteristickou črtou rozdelenej spoločnosti, ktorá sa najviac zo všetkého vyíva v hľadaní brvna v oku tých druhých, a súčasne sa vyhýba akejkoľvek zodpovednosti za svoje slová a činy.
V Amerike, hlboko rozdelenej vládnutím prezidenta Trumpa a jeho pozitívnym vzťahom k li a vykrúcaniu sa (počas svojho pôsobenia v úrade vyslovil a zverejnil viac ako 20 000 livých či zavádzajúcich tvrdení), pouívajú pojem whataboutism. Voľne by sme ho mohli preloiť ako a čo vy- izmus. Je prítomný tak napravo ako aj naľavo a deje sa prevane v morálne sterilnom prostredí sociálnych sietí.
Ako upozornil ekonóm Tomáš Sedláček, v uplynulom roku pandémie sme zaili veľké sťahovanie, priam masovú migráciu. Tá spočíva v tom, e sme sa hromadne presunuli do digitálneho sveta, ktorý nám ponúka efektivitu vo vedení schôdzok na diaľku, monosť objednať si tovar, ktorý v zatvorených obchodoch nenakúpime, no najmä je to svet, v ktorom nemôeme chytiť biologický vírus, ktorý na nás číha vo svete tam vonku. Skrátka, masovo sme sa presunuli do digitálneho sveta, v ktorom nám nehrozí zdravotné riziko.
Avšak o čo viac chránime naše telá tým, e sa uzavrieme v izbách pred monitormi počítačov, o to viac vystavujeme naše duše riziku morálneho otupievania. A čo vy- izmus na nás striehne z vládnych aj opozičných tlačoviek, z facebookových statusov vrcholných aj vrcholne vulgárnych politikov, ale rovnako aj z našich (ne)priateľov na sociálnych sieťach. Napíšte a zverejnite čokoľvek, na všetko sa nájdu priehrštia príkladov, kedy tak konal aj niekto, s kým hlboko nesúhlasíte a koho morálne zlyhanie a pokrytectvo môe slúiť ako ospravedlnenie toho vášho.
Keď dieťa alebo iak vidí, e tým druhým to prešlo, pokúša sa s vami vybabrať, neuvedomujúc si, e aj tí druhí konali nesprávne. Potrebuje upozornenie učiteľa alebo rodiča, aby rozoznalo pokrytectvo druhých a dokázalo sa ho vyvarovať. A čoskoro ho budeme potrebovať aj my, siroty digitálneho sveta.
Ondřej Vaculík:
Člověk jménem Rour
Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem
Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát
Anna Militzová:
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse
Jurij Andruchovyč:
Rekreace aneb Slavnosti Vzkříeného Ducha
Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze enevy
Jiří Weil:
trasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?
Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.
Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!
Mapa webu - přehled článků a struktury webu.
Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.
Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu
Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.