Pavol Ičo

Protifašistický odboj slovenských evanjelikov

Aj keď dnes vzostup neonacizmu na Slovensku zdanlivo dosahuje nové maximá, o čom svedčí účasť politickej strany s extrémistickou minulosťou v NR SR, v čase druhej svetovej vojny bola situácia iná. Proti vazalskej politike slovenského štátu voči Nemeckej ríši sa búrili tisíce ľudí a v čele tohto odboja stáli z veľkej časti členovia slovenskej evanjelickej cirkvi.

Evanjelická cirkev sa od počiatkov vzniku prvej Slovenskej republiky stavala skôr do opozície voči novovzniknutému štátu. Táto skutočnosť je pochopiteľná, najmä ak uvážime, koľko evanjelikov sa podieľalo na chode Československej republiky (ďalej len ČSR).

Z najznámejších zástancov ČSR spomeňme aspoň ministra vojny Milana Rastislava Štefánika, básnika a senátora za agrárnu Republikánsku stranu Ivana Kraska, komisára československých légií a vrchného radcu najvyššieho súdu Igora Daxnera či doktora Milana Hodžu, ktorý v prvom spoločnom štáte Čechov a Slovákov zastával viacero ministerských funkcií, ako i post predsedu vlády (1935–1938) a v roku 1935 tiež krátko pôsobil vo funkcii úradujúceho prezidenta ČSR.

Podobne sa o podiele slovenských evanjelikov na chode ČSR vyjadruje evanjelický biskup Fedor Fridrich Ruppeldt v zborníku Slovakia then and now (1931), kde uvádza, že 90 % ľudí, ktorí sa po ukončení prvej svetovej vojny ujali vodcovstva v ČSR, boli evanjelici.

V opozícii k ľudákom

Evanjelická cirkev striktne vystúpila proti štvavým antisemitským heslám prívržencov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS), ktorá sa v čase existencie prvej Slovenskej republiky (1939–1945) stala vládnou „štátostranou“, už v pastierskom liste z 30. októbra 1938.

Neskôr, dňa 9. februára 1939, generálny konvent evanjelickej cirkvi v predtuche vznikajúceho Slovenského štátu a v reakcii na články v časopisoch Slovák a Gardista o údajnom negatívnom vzťahu evanjelikov k autonómii Slovenska vyniesol uznesenie, že evanjelická cirkev síce je za autonómne samosprávne Slovensko, avšak v rámci ČSR.

Neochotu evanjelikov podieľať sa na správe novovzniknutého Slovenského štátu dokumentuje aj skutočnosť, že zo šesťdesiatich troch poslancov slovenského snemu bolo iba päť evanjelikov (Peter Zaťko, Ján Líška, Emil Boleslav Lukáč, Miloš Vančo a Martin Morháč). Rovnako ani v slovenskej vláde nepôsobilo veľa evanjelikov – jediným bol Ferdinand Čatloš, minister národnej obrany, ktorý sa však v čase národného povstania pridal k povstalcom.

Významný podiel na chode Slovenského štátu mal ako ministerský poradca ešte evanjelik Peter Zaťko. Ten ale už koncom roku 1943 pôsobil v ilegálnej Slovenskej národnej rade (SNR) a pripravoval hospodárske zabezpečenie Slovenského národného povstania (SNP).

Proti smerovaniu prvej Slovenskej republiky vystúpili aj členovia Sväzu evanjelickej mládeže (SEM) na svojich zjazdoch v rokoch 1939 a 1940, na čo reagovala vláda zákazom ďalších zjazdov SEMu.

V dôsledku negatívneho vzťahu evanjelikov k slovenskému štátu boli evanjelické periodiká prísne cenzurované, vydávanie časopisu Cirkevné listy bolo dokonca viackrát prerušené (od 30. 10. 1939 do 15. 12. 1939, od 15. 1. 1940 do 5. 2. 1942 a od 29. 8. 1944 až po znovuobnovenie ČSR). Ale ani tieto odvetné opatrenia slovenskej vlády nezabránili evanjelickej cirkvi v boji proti ľudáckemu režimu.

Necelý rok po vzniku Slovenského štátu, 21. novembra 1939, už adresoval Spolok evanjelických kňazov na Slovensku prezidentovi Tisovi list, v ňom odsúdil vládne nariadenie č. 220/1939 Slovenského zákonníka, ktoré prikazovalo povinný vstup maloletých chlapcov do oddielov Hlinkovej mládeže a Hlinkových gárd.

V neskoršom memorande z 26. novembra 1942 zasa zástupcovia evanjelickej cirkvi vyzvali prezidenta k zastaveniu vojny a krviprelievania.

Podobne sa stavali do opozície voči režimu aj mnohí evanjelickí duchovní v Nemecku. Tí sa od 30. rokov 20. storočia spolčovali v protivládnom hnutí Vyznávajúca cirkev. K významným propagátorom tohto hnutia patril napríklad luteránsky teológ Dietrich Bonhoeffer, ktorý bol za svoje antinacistické názory uväznený v koncentračnom tábore.

Vráťme sa ale k odboju slovenských evanjelických kňazov, ktorý bol azda ešte zreteľnejší.

Proti politike prvej Slovenskej republiky ostro vystupovali najmä biskupi Vladimír Pavol Čobrda a Samuel Štefan Osuský, za čo boli, navzdory svojmu postaveniu, na čas uväznení. Evanjelickí veriaci z Demokratickej strany (Vavro Šrobár, Jozef Lettrich, Ján Ursíny) taktiež tvorili až polovicu zo šesťčlennej ilegálnej SNR. O veľkosti podielu slovenských evanjelikov na boji proti nacizmu ešte svedčí skutočnosť, že SNP sa od mája 1944 pripravovalo na evanjelickej fare Pavla Hronca z Hronseku, kde boli sformulované tézy protifašistického odboja. A v roku 1944 veľvyslanec Slovenského štátu v Berlíne Matúš Černák upozornil na to, že SNP podporujú najmä evanjelici.

Ku kňazom, ktorí za svoju činnosť v prospech záchrany osôb prenasledovaných fašizmom priniesli najvyššiu obeť, patria Ján Bakoss, ktorého pozostatky sa našli v masovom hrobe, a Ladislav Remete, umučený obzvlášť krutým spôsobom – vhodením do vápennej pece.

Taktiež vieme o pôsobení Jána Harmana, evanjelického kňaza vo výslužbe, ktorého životný príbeh bol sfilmovaný v rámci minisérie Moje povstanie (filmová poviedka Ján, réžia Jonáš Karásek a Marika Beňadik Majorová, RTVS, 2014). Harman pomáhal partizánom na Gemeri od roku 1942, keď sa tu začali vytvárať prvé bojové oddiely. Poskytoval im najmä potravinovú pomoc, ošatenie, a ak bolo treba, i strechu nad hlavou. V období od septembra 1944 do januára 1945 ukrýval hľadaného partizána Juraja Spišiaka, na ktorého bola vypísaná odmena 60 000 korún, a zachránil ešte ďalšie desiatky osôb – najmä komunistov, ktorým hrozila poprava. Stal sa tiež členom tzv. podzemného hnutia a tajomníkom povstaleckého Revolučného výboru vo Vyšnej Slanej. Podľa výpovede Juraja Spišiaka doplatil na tieto aktivity vlastným životom, keď: „... nemocný a vyčerpaný svojou činnosťou o záchranu ohrozených zomrel krátko po oslobodení v prvej polovici roku 1946.“

No v snahe zachrániť životy svojich spoluobčanov prenasledovaných skrývali trebárs aj títo kňazi: Ján Lichner v Brezovej pod Bradlom, Gustáv Predanócy v Kobeliarove, Ondrej Pecka v obci Súľov-Hradná a Ján Bakoss v Banskej Bystrici.

Ďalšou formou pomoci bolo krstenie židov, vďaka ktorému sa podarilo odvrátiť hrozbu nútenej deportácie pre mnohých potomkov vyznavačov judaizmu.

V bojoch sa osvedčili evanjelickí kňazi Ladislav Kyseľ, Ondrej Žilak, Július Gábul, Július Murgaš, Pavel Machala, Štefan Ďuriš a Vojtech Hruška, ako i evanjelickí učitelia Ján Gierec z Čiernej Lehoty, Štefan Havlík z Betliara, Viliam Raab z Revúcej, Ján Štefánik z Klenova a azda najznámejší z nich – Ján Ľudovít Noska z Tisovca, veliteľ povstaleckého 17. pešieho práporu Prvosienka.

K významným veliteľom evanjelického vierovyznania, ktorí sa zapojili do odboja, patria generál Rudolf Viest – veliteľ povstaleckej armády, generál Augustín Malár – veliteľ východoslovenského armádneho zboru, dôstojník Milan Naď – veliteľ 16. práporu Chryzantéma, a partizánsky veliteľ Viliam Žingor.

Pavol Ičo (1987) je publicista. Žije v Košiciach.

Obsah Listů 1/2021
Archiv Listů
Autoři Listů

Pavol Ičo

Protifašistický odboj slovenských evanjelikov

V opozícii k ľudákom

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu