Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2021 > Číslo 1 > Juraj Buzalka: O papalášoch a ľudovom rozhorčení

Juraj Buzalka

O papalášoch a ľudovom rozhorčení

Počas vianočných sviatkov roka 2020 sa za prítomnosti kamier začalo s očkovaním proti pandémii. Ľudia, unavení z obmedzení pohybu a stretávania, právom vidia vo vakcíne priepustku na slobodu. Na Slovensku to bola nitrianska nemocnica, ktorá hostila najvyšších politických funkcionárov, aby boli svedkami zaočkovania prvého občana krajiny, profesora tropickej medicíny, praktizujúceho katolíka a zakladateľa Vysokej školy svätej Alžbety v Bratislave, obviňovanej z rozdávania titulov vplyvným, Vladimíra Krčméryho.

Začiatok očkovania zároveň znamenal zelenú vakcínam pre zdravotníkov a bližšie nešpecifikovanú skupinu ľudí, skrývajúcich sa pod názvom „kritická infraštruktúra“. Hĺbavejší vydolovali, že kritická infraštruktúra sú mosty, cesty a výroba či rozvod energií. Podľa vyjadrení ministerstva sú kritická infraštruktúra aj nejakí ľudia. Každopádne nikto nikdy nespresnil, ktorí to vlastne sú. Keďže neexistuje verejný zoznam, tak sa podľa najlepšej tradície do tejto kategórie zmestia vplyvní a dobre prepojení občania, papaláši. Tridsaťroční poslanci, veľvyslanci, ktorí mali poruke telefón na správnych ľudí, zástupcovia ministrov. S nimi sa – podľa logiky kritickej infraštruktúry – dozaista zviezli ostatní, menej významní papaláši: vyšší úradníci, nehovoriac o zamestnancoch sekretariátov, šoféroch či ochranke, ich rodinách a známych.

Kto je papaláš?

Žargónové pomenovanie vysokého úradníka alebo funkcionára sa v slovníkoch vysvetľuje ako charakteristika slova papaláš. Žargónom býva označená hovorová reč spoločenskej alebo profesionálnej vrstvy, ktorá sa od celonárodného jazyka odlišuje najmä slovníkom. Toto nespisovné vyjadrovanie má skupinu odlišovať od iných skupín. V prípade papalášizmu – podobnosť s populizmom nie je náhodná – teda ľudová väčšina hanlivo označuje časť politickej elity.

Slovo papaláš má vraj slovenský pôvod. Podľa niektorých vzniklo odvodením od prvorepublikového výrazu „argaláš“, teda hanlivého pomenovania príslušníka vládnucej agrárnej strany. A predpona „papa“ by podľa tohto výkladu mohla vychádzať z papuľovania, teda politického trepania, ktorým papaláši (z populistickej perspektívy všetci politici, okrem „našich“, ktorí reprezentujú „ľud“) oplývajú. Internety tiež spomínajú možný pôvod slova v spojitosti so sovietskou verchuškou, keďže prvá časť slova papaláš môže pripomínať pomenovanie kožušinovej prikrývky hláv súdruhov. Český výraz „hlavoun“ asi najlepšie tlmočí význam slova papaláš, hoci v češtine papalášizmus tiež zdomácnel.

Papaláš je skrátka hanlivý výraz pre jednotlivca s významnou formálnou mocou, ktorý toto výnimočné postavenie nevyužíva v súlade s deklarovanými požiadavkami na výkon funkcie. Ide najmä o kritiku správania hlavouna či pohoršenie nad neadekvátnym privilégiom na úkor obyčajných ľudí, ktoré sú predmetom morálneho rozhorčenia. Kritici teda namietajú nesúlad deklarovanej a reálnej morálky. Práve tento vzťah medzi tým, čo ľud vyžaduje navonok, a tým, čo ľud vyžaduje u seba, stojí za zamyslenie. O čiu morálku sa jedná, keď hovoríme o papalášoch? Kto konkrétne sú tí rozhorčení, kritizujúci papalášov? Stáva sa elita kritikou za papalášstvo diskvalifikovaná?

Oľutovaný poklesok

Začiatkom januára, keď sa pomaly rozbehlo očkovania podľa zverejneného plánu, rozvírila monitory počítačov a tabloidných médií správa o prednostnom očkovaní tridsaťjedenročnej bývalej tenistky Dominiky Cibulkovej a jej partnera v podobnom veku. Finalistka Australian Open 2014 zakúsila naozajstný hnev a frustráciu sociálnych sietí, keď sa ocitla medzi zdravotníkmi a „kritickou infraštruktúrou“ počas údajne náhodnej chôdze nemocničným traktom, v ktorom ju pozvali použiť vakcínu, ktorá by inak vyšla navnivoč.

Aj seriózni politici sa predbiehali v kritike tohto prípadu. Napríklad europoslanec Vladimír Bilčik za menšiu meštiansku stranu SPOLU zverejnil nasledujúci status: „Svojim rodičom sedemdesiatnikom viem vysvetliť mnohé veci, ale to, že štát zaočkuje 31ročnú tenisovú dôchodkyňu predtým, než majú skutoční dôchodcovia vôbec šancu sa uchádzať o svoju vakcínu, neviem ani uchopiť. Potrebujeme podrobný očkovací plán, jasné pravidlá a dátumy, nie ďalšie Cibulkové na tajňáša.“

Objavili sa aj pragmatické hľadania vysvetlení, ktorá ideálne zapadajú do úvahy o papalášizme. Ako napísal Ivan Kuhn, konzervatívny regionálny politik: „A možno presne toto sme potrebovali. V krajine, kde sa veľká časť obyvateľov nechce dať zaočkovať proti COVID-19, lebo sa boja začipovania alebo nedostatočne otestovanej vakcíny, možno zafunguje to, že si ľudia povedia: Takže tá vakcína je iba pre vyvolených? Pre tých, čo si to po protekcii vybavia? A začnú si protekčné zaočkovanie vybavovať pre seba a svojich blízkych. Možno sa Dominike nakoniec ešte poďakujeme...“

Pri hromobití serverov sa rýchlo zobudila aj tenistka. Ospravedlnila sa, vyznala z nevedomosti. Prihlásila sa do prvej línie testovania ako zdravotnícka pomoc a sľúbila propagovať očkovanie počas kampane. Cynikom a frustrovaným moralistom, zavretým doma za počítačmi, sa ospravedlnenie málilo, ba neuverili ani televíznym záberom tenistky v ochrannom odeve, keď pomáhala v nemocnici. Faktom však je, že takto nejako má v spoločnosti, ktorá hlása potrebu súladu deklarovanej a ozajstnej morálky, vyzerať reakcia po previnení. Návrat k stavu pred pochybením síce nie je možný, prejav ľútosti však kajúcnikovi vracia veľkú časť morálneho kreditu.

Dominika Cibulková bola skvelá tenistka, o ktorej teraz možno opäť povedať, že je nielenže dobre vychované dievča v duchu meštianskych pravidiel, ale že sa v kontexte dnes meraných zásluh – daňami a celebritným výkonom s tenisovou raketou – môže naďalej pýšiť zásluhami o štát. Vyžadovalo si to osobitnú dávku schopností, talentu a poctivej driny, teda niečoho, čo je papalášovi z definície cudzie. Kým Cibulková mala len tú smolu, že je pod drobnohľadom – navyše je mladá pekná žena, a takým sa zvlášť neodpúšťa –, pri ozajstných papalášoch – diplomatoch, poslancoch, úradníkoch – ľud na poklesky zabudol.

Papaláši „na hulváta“

Vláda Igora Matoviča, ktorá vzišla z prekvapivého výsledku volieb v marci 2020, sa aj po vstupe do úradu viezla na silnej kritike papalášstva. Od marca však voliči vytriezveli a nepomáha ani usilovné – a podľa indícii vysoko dôvodné – zatýkanie desiatok papalášov dlhej éry Roberta Fica. Prototypom Matovičovho papaláša je predseda parlamentu Boris Kollár, premiérov hlavný spojenec. Kontroverzný podnikateľ a multimilovník žien napríklad počas zákazu vychádzania havaroval na štátnej limuzíne, v ktorej viezol jednu z priateliek údajne do lekárne. V nemocnici si užíval zvláštny režim dámskych návštev, vyžadoval osobitné služby zdravotníkov, pričom bežný smrteľník nemohol z domu ani na rozlúčku s umierajúcim, keďže zúrila pandémia. Podobne sa šéf parlamentu zachoval pri otváraní lyžiarskych vlekov, jednej zo svojich podnikateľských činností, keď skrátka suverénne ignoroval zákazy.

Vicepremiér Matovičovej vlády a blízky človek predsedu parlamentu vo vláde Štefan Holý zas okato a viacnásobne porušil povinnosť karantény. Nedal sa testovať po viacnásobných cestách do Británie a pred Vianocami pravdepodobne nakazil polovicu vlády. Celú anabázu zaklincoval veľmi pravdepodobne dodatočne vyhotoveným povolením, ktoré mu ako alibi poskytol hlavný hygienik.

Iste, nie sme ešte pri rozdrapenej kamarile Roberta Fica a jeho papalášskeho ministra vnútra, policajného prezidenta a spriaznených oligarchov, imidž protipapalášskej vlády – Matovič získal predvolebný kredit vysielaním spred vily Ficovho ministra financií a papaláša par excellence Počiatka v Cannes, ktorú hlásil zabaviť v mene Slovenskej republiky – je už však dnes v troskách. Plagiátový škandál s diplomovkami premiéra, predsedu parlamentu a ministra školstva, ktorý na hulváta odignorovali – „veď vtedy sa to tak nebralo,“ vysvetľovali –, je podľa praktík, známych aj na škole prvého zaočkovaného Slováka profesora Krčméryho, už len malým čriepkom do papalášskej mozaiky.

Ľudia samozrejme nie sú sprostí. Popri malomeštiackom moralizovaní na sieťach bežný volič – podobne ako oligarchia – predpokladá, že tak ako za socializmu aj dnes treba všetko riešiť v duchu hesla: síce tu temer nič nefunguje, ale zato sa tu dá všetko vybaviť. Treba preto rozlíšiť morálne rozhorčenie – meštiakov i bežných ľudí – a každodennú morálku, keď ide o „našich ľudí“, teda synovcov, sesternice, kamarátov z detstva a obchodných partnerov. Veď ktorý dnešný patricij by sa nedal zaočkovať „na tajňáša“, ak by mal tú možnosť? Nejde teda o chybu v systéme, ale o základný postulát fungovania našich ľudí. Kľúčové je, ako sa chovať, keď nás prichytia. Ako pripomína prípad Cibulková, pochybenie privilegovane prepojených vôbec nemusí vyzerať úplne „na hulváta“!

Juraj Buzalka (1975) je sociálny antropológ, pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.

Obsah Listů 1/2021
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Ondřej Vaculík:
Člověk jménem Rour

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová:
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

Jurij Andruchovyč:
Rekreace aneb Slavnosti Vzkříšeného Ducha

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

Ondřej Vaculík

Alena Wagnerová

Jan Novotný

Tomáš horvath

Tomáš Tichák

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.