Juraj Buzalka

Permanencia populizmu?

Bolo to v hlbokých deväťdesiatych rokoch počas pokročilého mečiarizmu. Na uliciach sa medzi sebou vtedy strieľali mafiáni, prezidentovho syna uniesla tajná služba a v parlamente vládla väčšina zložená z bývalých komunistov, ktorí sa cynicky chytili nacionalizmu, aby mohli privatizovať spolu s čistými nacionalistami a zo stranou murárskeho predáka, ktorá vraj zastupovala robotníkov. Na univerzite sme vtedy preberali teórie prechodu z totality na demokraciu. Boli to kľúčové témy profesorky Szomolányi, ktorej praktické pôsobenie v šedej zóne ku koncu komunizmu ako aj počas novembrových udalostí a po nich nebolo pre výučbu zanedbateľné. Mečiarov populizmus, o ktorého existencii nebol spor, bol pravdaže kľúčovou témou.

Debata na jednej z hodín bola, ako Mečiara poraziť. Matne si pamätám, že skupina sa rozdelila na tri nerovnomerné tábory. Zanedbateľná časť boli mečiarovci a nacionalisti – hoci to mali medzi nami ťažké, milovali Mečiara – a druhá menšia skupina na čele s profesorkou argumentovala v prospech toho, čo by sa dalo nazvať ako cesta programového víťazstva nad populizmom. Aspoň podľa politologických teórií to tak vychádzalo. Hodnotovými argumentami podložená politická súťaž a štiepenie cez socioekonomické témy a kultúrne preferencie mali priniesť koniec Mečiarovej anomálie ako akejsi detskej choroby postkomunistickej demokracie. Kým pripomeniem, k akému názoru sa v debate chýlila tretia skupina, treba pripomenúť, kam sme sa odvtedy posunuli.

Maďarsko pod vládou Viktora Orbána sa dnes podobá vtedajšiemu Slovensku najviac, hoci počas slovenského mečiarizmu boli Maďari vzorom prechodu od guláškomunizmu k liberálnej demokracii. Poľsko vtedy budovalo základy toho, čo oveľa neskôr, v roku 2015, populistické vlády Práva a spravodlivosti našli ako regionálnu demokratickú veľmoc – aby túto povesť republiky mohli rýchlo zničiť. Česko po rozdelení zažívalo chvíle elitárskeho šovinizmu pod deklarovaným voľným trhom, ktorý možno z dnešnej perspektívy považovať za predzvesť technokratického populizmu „malého českého člověka“ a „skvělého českého národa“ (copyright Ladislav Holý) v podaní súčasného premiéra Babiša.

Na liečenie populizmu „demokratickým štandardom“ na princípe historického pravo-ľavého štiepenia, početnosti a rozptylu členskej základne či kultúrnych preferencií to nevyzerá ani na Slovensku. V roku 2020 tu vytvorili vládu štyri nedávno vzniknuté strany, z ktorých jedna, Sme rodina, predstavuje mix sociálneho populizmu, fundamentálno-konzervatívnej rétoriky a biznisových záujmov. Sloboda a solidarita, ďalšia strana štvorlístka, má okolo desať rokov a pár desiatok členov. Ideovo sa profiluje ako liberálna podnikateľská strana, ale postojmi má aj ukážkové populistické chvíle (napríklad počas utečeneckej vlny v roku 2015). Jedine strana bývalého prezidenta Kisku, ktorá vznikla pár mesiacov pred voľbami a ledva prekročila päť percent potrebných na vstup do parlamentu, spĺňa parametre „štandardnosti“ z hľadiska členstva, ideologickej (liberálno-konzervatívnej) profilácie i vrelým vzťahom k ústavnej demokracii.

Najväčšie politologické otázky však vzbudzuje premiérska strana Igora Matoviča Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti. Ide vlastne o tombolový lístok, na ktorý Igor Matovič už vyše desaťročie umiestňuje rôznorodých aktivistov, celebrity i neznámych „obyčajných ľudí“ (na čele kandidátky bola napríklad úplne neznáma učiteľka z východu Slovenska). Z hľadiska prevádzky je strana súkromnou firmou s ručením obmedzeným, počet jej členov sa ráta na jednotky a ani nie je verejne známy. Ani srnka netuší, kam programovo zaradiť úderku kresťanských aktivistov-potratistov, antikorupčných aktivistov „čo najpriamejšej demokracie“ (teda referend), trhovo i intelektuálne menej zdatné celebrity a čo si s nimi všetkými počne niekoľko liberálne-konzervatívnych jednotlivcov. Strana stojí a padá na marketingovom úspechu jej predsedu, ktorý sa pár týždňov pred voľbami s podporou fejsbuku dokázal najpresvedčivejšie profilovať ako kritik škandálmi prehnitej „sociálnej demokracie“ Róberta Fica. Pri populizme Igora Matoviča skrátka o vytláčaní populizmu z politického systému ani po štvrťstoročí od Mečiara nechyrovať.

Populizmus je zvyčajne nepresne považovaný za druh podrývania demokracie. Najmä ak sú na čele tohto podrývania demagogickí a xenofóbni lídri. Historicky – v cárskom Rusku, Latinskej Amerike či na americkom Stredozápade – však boli populisti demokratickí revolucionári svojho druhu. Ich cieľom bolo emancipovať ľudí spod jarma feudálneho či kapitalistického útlaku alebo cudzej nadvlády. Vďaka týmto výnimočnostiam sú populisti obdarení silným demokratickým mandátom. A je to zvyčajne tento silný mandát, ktorý populistických lídrov aj pochová.

Ako to súvisí s názorom tretej skupiny na hodine Soni Szomolányi? Okrem veľkej časti nerozhodnutých kolegov a kolegýň sa vtedy sformovala malá skupina stúpencov politiky dobrotivého charizmatického vodcu, populistu z ľudu, ktorý porazí zlého autoritárskeho nacionálneho populistu Mečiara. Táto predstava, že „zlo“ bude porazené „dobrom“ toho istého druhu, avšak odlišného náboja, pasuje na situáciu, v ktorej sa našiel neočakávaný víťaz slovenských volieb z marca 2020 a súčasný premiér Igor Matovič. Treba teda čakať, kým tých dvadsaťpäť percent voličov, ktorí dali v dôsledku Ficovho populizmu hlas „dobrému“ populistovi Matovičovi, precitne. Na základe tridsaťročného správania významnej časti voličstva však ostáva veľmi otázne, či to najbližšie precitnutie bude smerom „k štandardu“.

Juraj Buzalka (1975) je sociálny antropológ, pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.

Obsah Listů 6/2020
Archiv Listů
Autoři Listů

Juraj Buzalka

Permanencia populizmu?

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu