Pavlo Ičo

Keď sa Luther mýlil

Reformátor Martin Luther je v očiach evanjelikov predovšetkým symbolom pravého nasledovníka Krista, ktorý sa usiloval o očistu cirkvi spod nánosov ziskuchtivosti a dogmatizmu vtedajšieho duchovenstva. Luther však nebol len kazateľom snažiacim sa prinavrátiť kresťanských veriacich opantaných prísľubmi spásy kúpenej prostredníctvom odpustkov späť ku Kristovej náuke. Počas svojho života tiež publikoval desiatky spisov a článkov, pričom niektoré z nich vyznievajú prinajmenšom kontroverzne.

Jedným z takýchto diel je jeho pamflet s názvom O židoch a ich klamstvách (Von den Juden und ihren Lügen) z roku 1543, kde odporúča napríklad vypaľovať synagógy, prinútiť židov manuálne pracovať a konfiškovať im majetok. Text obsahuje aj mnoho ďalších nápadov zameraných na znepríjemňovanie života údajným nepriateľom ľudstva židom, ktoré neskôr Adolf Hitler previedol do štátnej politiky. Luther však, na rozdiel od Hitlera, ktorý videl v židoch príčinu zlej ekonomickej situácie Nemecka, odsudzoval vyznavačov judaizmu kvôli ich odmietaniu kresťanstva. Práve preto, že nechcú prijať dar spasenia skrze vieru v Ježiša Krista, vraj spôsobujú problémy celému svetu. Reformátor pritom dve desaťročia pred vydaním spomínaného nenávistného pamfletu publikoval spis Ježiš Kristus bol rodeným židom (Daß Jesus Christus ein geborner Jüde sei), kde odporúča nepohŕdať Židmi a obracať ich na pravú, kresťanskú vieru. Ako teda vyplýva z kontextu doby, pamflet O židoch a ich klamstvách bol hlavne reakciou na stroskotanie Lutherových rokovaní so zástupcami židovskej náboženskej obce po tom, čo napriek jeho dlhoročnému úsiliu nemeckí židia odmietli prijať kresťanstvo.

Ako omyl sa javí i vydanie publikácie Proti lúpežným a vražedným hordám sedliakov (Wider die räuberischen und mörderischen Rotten der Bauern), najmä, ak uvážime, aký podiel mal Luther na rozpútaní nemeckého sedliackeho povstania v rokoch 1524–1525. V uvedenom texte nielenže vyjadruje nesúhlas s konaním vzbúrencov, ale žiada nemecké kniežatá aj o rázny zásah voči rebelom. Ozbrojené vystúpenie ľudu pritom do značnej miery podnietil práve jeho preklad Biblie, vďaka ktorému si široké vrstvy obyvateľstva uvedomili obrovskú vzdialenosť medzi vtedajšími predstaviteľmi duchovenstva a princípmi Kristovho učenia. Dovtedy totiž bolo čítanie Biblie skôr len výsadou šľachticov a vzdelancov ovládajúcich latinčinu.

Luther taktiež zanechal zriaŹdené usporiadanie cirkvi, keď nielenže odmietal predaj odpustkov a úrad pápežstva, ale do kňazských funkcií navrhoval ženy. Navyše sa dostal do konfliktu so svetskou mocou – bol nepriateľom posledného cisára Svätej ríše rímskej, Karola V., ktorý nad ním vyslovil ríšsku kliatbu, a navzdory hrozbe smrti na Wormskom sneme povedal, že žiadnu zo svojich 95 téz neodvolá, čím sa stal pre mnohých Nemcov zosobneným symbolom vzdoru. Spolu s rozhorčením nad nespravodlivosťou a útlakom to teda nepochybne boli i Lutherove odvážne činy, ktoré vyburcovali sedliakov k rozpútaniu povstania. Avšak napriek tomu, že reformátora mnohí povstalci považovali za hrdinu, on voči revolúcii rázne protestoval. Násilné prejavy nepovažoval za dôkaz pochopenia jeho myšlienok; sprístupnenie Písma malo viesť predovšetkým k realizácii vzájomnej lásky, k radosti z Božieho prísľubu spasenia.

Kontroverzne pôsobí tiež použitie vulgarizmov v Lutherových spisoch Proti rímskemu pápežstvu, založenému diablom (Wider das Papsttum zu Rom, vom Teufel gestiftet), Zobrazenie pápežstva (Abbildung des Papsttums), Proti Hanswurstovi (Wider Hanswurst) a inde. Ide o slová ako „hlupák“, „somár“, „diablov náustok“, „darebák“ a podobne. V kontexte doby však sú tieto nadávky vcelku pochopiteľné. Po rozpútaní reformácie musel Luther takmer dennodenne čeliť vulgárnym slovným útokom svojich odporcov. Okrem toho žil v krutom období neustálych vojen a epidémií, pod hrozbou smrteľného trestu za kacírstvo. Jazyk svojich diel teda v podstate iba prispôsobil okolnostiam, namiesto toho, aby ako znalec Písma uplatnil princíp odpustenia. Avšak podobne prudko ako Luther voči svojim oponentom, zneucťujúcim kresťanské učenie, sa zachoval aj samotný Kristus, keď reagoval na znäsvetenie jeruzalemského chrámu prevracaním stolov a šľahaním bičom.

Luther taktiež nikdy netvrdil, že všetko, čo vykonal a napísal, bolo dobré. Dokonca povedal „Nijaký omyl nie je taký veľký, aby si nenašiel svojho poslucháča.“ Človeka považoval za stvorenie chybujúce a na smrteľnej posteli prirovnal ľudí k žobrákom, ktorých sláva spočíva len a len v Kristovi.

V súčasnosti už Lutherovu túžbu po pretvorení cirkvi uznáva dokonca aj pápež František, ako vyhlásil na tlačovej konferencii počas spiatočnej cesty z Arménska v júni 2016. Zároveň však v rozhoroch s novinármi podoŹtkol, že nie všetky reformátorove metódy boli správne.

Pavlo Ičo

Obsah Listů 5/2020
Archiv Listů
Autoři Listů

Pavlo Ičo

Keď sa Luther mýlil

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu