Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2020 > Číslo 5 > Tomáš Horváth: Naša trauma

Tomáš Horváth

Naša trauma

Medzi hlavné príznaky koronavírusu patrí strata čuchu, chuti a celkové oslabenie zmyslov. Sledujeme, ako denne pribúdajú na Slovensku (zatiaľ) stovky a v Česku tisíce ľudí s týmito príznakmi. S obavami sledujeme rastúce čísla a nádejame sa, že sa krivka v istom bode zastaví a začne klesať podobne, ako tomu bolo na jar. Rozsah individuálnej nákazy, či koeficient šírenia vírusu, dokážeme celkom dobre zmerať a vyjadriť v číslach. Problém nastane, ak zároveň začne slabnúť imunitný systém a rozlišovacie schopnosti celej spoločnosti, ktoré len tak neodmeriame. Za to však neviňme vírus.

Richard G. Tedeschi, profesor psychológie na University of North Carolina, sa zamýšľa nad aktuálnou situáciou ako nad traumou, ktorá má na úrovni jednotlivcov potenciál viesť k postŹtraumatickému rastu. Ten, aby bol zmysluplný, musí podľa Tedeschiho obsahovať dôraz na vzdelávanie, reguláciu emócií, odhalenie vnútorného prežívania druhým, autentický naratív a službu. Tedeschi tvrdí, že takto sa môžu negatívne skúsenosti jednotlivca pretaviť do pozitívnej zmeny v jeho ďalšom živote. Podstatná je však prítomnosť lídra, ktorý bude tento rast iniciovať a viesť. Majú naše spoločnosti šancu na posttraumatický rast? A privedú nás k rastu naši lídri, alebo ho skôr znemožnia?

Ak by naše vzdelávacie systémy fungovali, boli by sme lepšie pripravení porozumieť reaŹlite a viac by sme dôverovali odborníkom. Náš rast bude možný vtedy, ak dokážeme rozlišovať medzi odborníkmi vychádzajúcimi z faktov pred tými, ktorí utekajú do sociálnych sietí, kde nie sú podstatné fakty, ale emócie. Nastane vtedy, keď prestaneme, slovami Tomáša Janovica, nazývať lož právom na vlastný názor.

Ako sa máme naučiť ovládnuť kolektívne emócie hnevu a úzkosti, keď to nedokážu ani ľudia, ktorí by nás mali z krízy vyviesť? Nepotrebujeme počúvať výčitky, ako sme si to pokazili, alebo predvolebnú kampaň namiesto prehľadného informovania verejnosti o situáciei a plánovaných opatreniach. Ak emócie doteraz slúžili najmä na vytĺkanie politického kapitálu smerom od občanov, tak teraz sú tie isté emócie prekážkou k prekonaniu krízy a zotaveniu sa z traumy. Potrebujeme regulovať emócie vo verejnom živote tak, aby dodali nádej a spoločnosť povzbudili.

V terapii je odkrývanie a pomenovávanie aktuálneho prežívania dôležitým prvkom smerom k uzdraveniu. My zažívame skôr opak. Postrehy a odporúčania pandemickej komisie sa musia skryť pred lídrami, ktorí radšej než pomenovanie situácie, ktoré by viedlo k jej lepšiemu porozumeniu, odkrývajú svoje už tak neprehliadnuteľné ego. Netušíme, na čom sme. No za to sme svedkami hrdého odhaľovania, napríklad nezriadeného životného štýlu predsedu parlamentu.

Potrebujeme príbeh, ktorý nebude chlácholivou rozprávkou o tom, ako sme nákazu na jar porazili, či hororom o prepade všetkých ukazovateľov blahobytu až do najhlbších pekiel. Potrebujeme predovšetkým uistenie, že v tomto príbehu sme všetci spoločne a že vzájomnou zodpovednosťou a solidaritou sa dopracujeme k záverečnej kapitole, v ktorej trauma pominie. Zatiaľ sa však k slovu dostávajú skôr rozprávkari a samozvaní proroci, ako románopisci.

Služba druhým nám okrem iného pomáha budovať si lepší obraz o sebe samom a napomáha nadobudnúť väčšiu sebaúctu. NenechajŹme sa zmiasť pretvárkou konšpirátorov, ktorá sa vydáva za službu spoločnosti, keď „odhaľujú pravdu“ blúzniac o neexistencii hrozby či samotného vírusu. Príkladom by mohli ísť aj naši lídri, ak by si aspoň nachvíľu vypli svoje facebooky a instagramy. Takáto služba spoločnosti im neuberie na vlastnom imidži, spoločnosti to však dodá aspoň trochu sebaúcty.

Ak platí, že prechádzame procesom kolektívnej traumy, je zrejmé, že koronavírus nie je jej hlavnou príčinou. Naše zmysly sú oslabené pre nedostatok imunity voči hlúposti, vypočítavosti a povrchnosti. Na rozdiel od covidu nám vakcínu nikto nedonesie. Aby sme sa z traumy dostali, musíme si protilátky vytvoriť sami.

Tomáš Horváth

Obsah Listů 5/2020
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Ondřej Vaculík:
Člověk jménem Rour

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová:
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

Jurij Andruchovyč:
Rekreace aneb Slavnosti Vzkříšeného Ducha

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

Ondřej Vaculík

Alena Wagnerová

Jan Novotný

Tomáš horvath

Tomáš Tichák

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.