Medzi hlavné príznaky koronavírusu patrí strata čuchu, chuti a celkové oslabenie zmyslov. Sledujeme, ako denne pribúdajú na Slovensku (zatiaľ) stovky a v Česku tisíce ľudí s týmito príznakmi. S obavami sledujeme rastúce čísla a nádejame sa, e sa krivka v istom bode zastaví a začne klesať podobne, ako tomu bolo na jar. Rozsah individuálnej nákazy, či koeficient šírenia vírusu, dokáeme celkom dobre zmerať a vyjadriť v číslach. Problém nastane, ak zároveň začne slabnúť imunitný systém a rozlišovacie schopnosti celej spoločnosti, ktoré len tak neodmeriame. Za to však neviňme vírus.
Richard G. Tedeschi, profesor psychológie na University of North Carolina, sa zamýšľa nad aktuálnou situáciou ako nad traumou, ktorá má na úrovni jednotlivcov potenciál viesť k postŹtraumatickému rastu. Ten, aby bol zmysluplný, musí podľa Tedeschiho obsahovať dôraz na vzdelávanie, reguláciu emócií, odhalenie vnútorného preívania druhým, autentický naratív a slubu. Tedeschi tvrdí, e takto sa môu negatívne skúsenosti jednotlivca pretaviť do pozitívnej zmeny v jeho ďalšom ivote. Podstatná je však prítomnosť lídra, ktorý bude tento rast iniciovať a viesť. Majú naše spoločnosti šancu na posttraumatický rast? A privedú nás k rastu naši lídri, alebo ho skôr znemonia?
Ak by naše vzdelávacie systémy fungovali, boli by sme lepšie pripravení porozumieť reaŹlite a viac by sme dôverovali odborníkom. Náš rast bude moný vtedy, ak dokáeme rozlišovať medzi odborníkmi vychádzajúcimi z faktov pred tými, ktorí utekajú do sociálnych sietí, kde nie sú podstatné fakty, ale emócie. Nastane vtedy, keď prestaneme, slovami Tomáša Janovica, nazývať lo právom na vlastný názor.
Ako sa máme naučiť ovládnuť kolektívne emócie hnevu a úzkosti, keď to nedokáu ani ľudia, ktorí by nás mali z krízy vyviesť? Nepotrebujeme počúvať výčitky, ako sme si to pokazili, alebo predvolebnú kampaň namiesto prehľadného informovania verejnosti o situáciei a plánovaných opatreniach. Ak emócie doteraz slúili najmä na vytĺkanie politického kapitálu smerom od občanov, tak teraz sú tie isté emócie prekákou k prekonaniu krízy a zotaveniu sa z traumy. Potrebujeme regulovať emócie vo verejnom ivote tak, aby dodali nádej a spoločnosť povzbudili.
V terapii je odkrývanie a pomenovávanie aktuálneho preívania dôleitým prvkom smerom k uzdraveniu. My zaívame skôr opak. Postrehy a odporúčania pandemickej komisie sa musia skryť pred lídrami, ktorí radšej ne pomenovanie situácie, ktoré by viedlo k jej lepšiemu porozumeniu, odkrývajú svoje u tak neprehliadnuteľné ego. Netušíme, na čom sme. No za to sme svedkami hrdého odhaľovania, napríklad nezriadeného ivotného štýlu predsedu parlamentu.
Potrebujeme príbeh, ktorý nebude chlácholivou rozprávkou o tom, ako sme nákazu na jar porazili, či hororom o prepade všetkých ukazovateľov blahobytu a do najhlbších pekiel. Potrebujeme predovšetkým uistenie, e v tomto príbehu sme všetci spoločne a e vzájomnou zodpovednosťou a solidaritou sa dopracujeme k záverečnej kapitole, v ktorej trauma pominie. Zatiaľ sa však k slovu dostávajú skôr rozprávkari a samozvaní proroci, ako románopisci.
Sluba druhým nám okrem iného pomáha budovať si lepší obraz o sebe samom a napomáha nadobudnúť väčšiu sebaúctu. NenechajŹme sa zmiasť pretvárkou konšpirátorov, ktorá sa vydáva za slubu spoločnosti, keď odhaľujú pravdu blúzniac o neexistencii hrozby či samotného vírusu. Príkladom by mohli ísť aj naši lídri, ak by si aspoň nachvíľu vypli svoje facebooky a instagramy. Takáto sluba spoločnosti im neuberie na vlastnom imidi, spoločnosti to však dodá aspoň trochu sebaúcty.
Ak platí, e prechádzame procesom kolektívnej traumy, je zrejmé, e koronavírus nie je jej hlavnou príčinou. Naše zmysly sú oslabené pre nedostatok imunity voči hlúposti, vypočítavosti a povrchnosti. Na rozdiel od covidu nám vakcínu nikto nedonesie. Aby sme sa z traumy dostali, musíme si protilátky vytvoriť sami.
Ondřej Vaculík:
Člověk jménem Rour
Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem
Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát
Anna Militzová:
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse
Jurij Andruchovyč:
Rekreace aneb Slavnosti Vzkříeného Ducha
Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze enevy
Jiří Weil:
trasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?
Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.
Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!
Mapa webu - přehled článků a struktury webu.
Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.
Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu
Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.