Pavol Ičo

Revolucionár, publicista a mysliteľ

S. D. Štefanovič byl ke slovanské vzájemnosti skeptický

V slovenskej revolúcii z rokov 1848–1849 bojovali po boku Slovákov aj Česi a Poliaci. Členom povstaleckej armády bol i český spisovateľ a politik Josef Václav Frič (1829–1890) a spomedzi mnohých ďalších intelektuálov, ktorí hájili práva slovenského národa, vyniká i publicista a mysliteľ Samuel Dobroslav Štefanovič (1822–1910).

Do povedomia revolucionárov vstúpil Štefanovič už v čase pred zahájením povstania, keď spolu so svojim priateľom Leopoldom Abaffym odmietol prisahať vernosť novovzniknutej Slovenskej národnej rade z dôvodu chabej organizácie a slabej výzbroje dobrovoľníkov. Strelnú zbraň mal totiž podľa Štefanoviča zhruba iba každý piaty povstalec a podľa Pamätí Josefa Václava Friča zasa v čate o počte 300 mužov bolo v priemere len 50 Slovákov, čo zrejme značne narúšalo komunikáciu medzi povstalcami a zároveň vytváralo jazykovú bariéru (iní autori a zároveň účastníci povstania ako Mikuláš Dohnány, Jozef Miloslav Hurban alebo sám Štefanovič ale tento údaj o národnostnom zložení čát odmietajú a tvrdia, že väčšinu dobrovoľníkov tvorili Slováci...).

Avšak hoci sa Štefanovičova kritika nestretla s pochopením, ako opisuje vo svojom diele Slovenské povstanie z roku 1848–49: „... v búrnom lomoze a kriku musel opustiť sieň“, napokon sa aj s Abaffym povstania predsa len zúčastnili. Okrem silného národného cítenia k tomu dopomohlo i presvedčenie, ktoré vyjadril vo vyššie spomenutej knihe: „Všetky boje za slobodu, ktoré v krajine našej vznikli, či to za Bočkaja a Betlena, a či za Tökölyho a Rákocziho, viedli sa povše s prajným výsledkom len na Slovensku.“

Revolúcia 1848–1849

Už krátko po príchode povstalcov na územie Slovenska Štefanovič prejavil nesmiernu odvahu. Rozhodol sa konať na vlastnú päsť a s podporou dvanástich strelcov zajal celú stotinu cisársko-kráľovských talianskych Ceccopieriovciov o sile 230 vojakov. Podarilo sa mu to pomocou vojenskej ľsti, keď po zneškodnení nepriateľských stráží prinútil zvyšok posádky pod hrozbou zapálenia sudov s pušným prachom, aby sa vzdala.

Vďaka tomuto víťazstvu si získal rešpekt a uznanie svojich spolubojovníkov a ako prvý dobrovoľnícky povstalec bol povýšený do hodnosti kapitána.

Vyznamenal sa však i počas ďalších bojov prvej dobrovoľníckej výpravy proti uhorským gardistom a cisárskym jednotkám, obzvlášť v Kopaničiarskom regióne. A zapojil sa aj do nasledujúcich dvoch výprav, ktoré vypukli v decembri 1848 a júni 1849, keď už Viedenská vláda, počas prvej výpravy k dobrovoľníkom – i napriek ich oddanosti trónu – nepriateľská, začlenila slovenské stotiny do svojej armády.

Podľa Štefanoviča počet dobrovoľníkov „... dozaista, ak nie vyše, dosiahol výšku 50 000 mužov“ a k skutočnému víťazstvu povstalcov nechýbalo veľa.

Slováci síce po bitke pri Világoši stáli na strane víťazov, čiže Habsburskej monarchie a ich spojenca Ruského impéria, avšak vydobité práva, ako napríklad slobodu tlače a spolčovania či možnosť používania slovenčiny ako vyučovacieho jazyka na ľudových školách, odvážny kapitán nepovažoval za primeranú odmenu. Cisár František Jozef I. (v úrade od 2. decembra 1848 do 21. novembra 1916) totiž Slovákom za ich vernosť sľuboval svojbytnosť a ochranu, no v skutočnosti už necelé tri roky po skončení povstania, v čase obnovenia absolutistickej monarchie, zo získaných práv ostal iba zlomok a o posledné vymoženosti prišli Slováci v roku 1867 následkom rakúsko-uhorského vyrovnania.

Na paradoxnosť situácie, keď dobrovoľníci museli v rámci prvej, tzv. septembrovej výpravy bojovať s vojakmi rakúskej armády (vrátane českých cisárskych jednotiek) napriek svojej lojálnosti k viedenskému dvoru, navyše poukazujú viacerí autori, vrátane Mikuláša Dohnányho, autora knihy Historia povstaňja slovenskjeho z roku 1848: „Nadovšetko ale, viac ako čokoľvek inšie, zrážala myseľ ľudu tá skúsenosť, že všade s cisárskym vojskom sa potýkať musí. Ako že je to, že my verní trónu s vojskom bojovať musíme, ktoré sa tiež chvastá byť podporou trónu? – Čiže Košut je podpora vlády cisárskej? – Také otázky prebehávali radami slovenských povstalcov.“

Štefanovič ako mysliteľ a publicista

Ani sklamanie z porevolučného vývinu udalostí neprinútilo Štefanoviča ustať v boji za národnú slobodu. V tomto období sa spočiatku zviditeľnil ako iniciátor Memoranda národa slovenského, ktoré bolo prijaté v júni 1861 na slovenskom národnom zhromaždení v Martine.

Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní z roku 1867 sa rozhodol hájiť práva Slovákov ešŹte intenzívnejšie. Vzdal sa pohodlného úradŹníckeho miesta a začal pôsobiť ako pubŹlicista.

Poučený z chýb povstania taktiež napísal vyššie spomenutú knihu Slovenské povstanie z roku 1848/49 (1886), kde označil za hlavné príčiny konečného neúspechu revolúcie zradu viedenskej vlády a neskúsenosť vodcov povstania. Ale venuje sa tu aj iným témam – prísnej kritike podrobuje odrodilosť slovenskej inteligencie, šľachty a duchovenstva; vysmieva sa z náboženských šarvátok, ktoré zatieňujú pravý zmysel Kristovho učenia; vyzdvihuje prínos osobnosti Ľudovíta Štúra, ktorý „... zavrhol pohodlie a podriadil ho službám národa“ a poukazuje na dôležitosť konania skutkov lásky, naplňujúcich pravú kresťanskú vieru.

Popritom nezabúda ani na práva iných, najmä však slovanských národov. V Slovenskom povstaní taktiež vyjadruje presvedčenie, že nie je žiadúce spoliehať sa len na koncepciu „slovanskej vzájomnosti“, ale je potrebné „... stavať sa na nohy sám, podporovať blaho ľudu skutkami“, čím naráža napríklad aj na ideu jednotného českého národa Čechov, Moravanov a Slovákov, rozvíjanou predovšetkým Jozefom Kajetánom Tylom, ktorá bola v rozpore s predstavami Štúrovcov, propaguŹjúcich skôr priateľské spolužitie a spoluprácu Čechov a Slovákov ako dvoch rovnocenných národov.

Ešte jasnejšie vyjadril Štefanovič svoj postoj k Čechom a presvedčenie o rozvíjaní jednotlivých samostatných slovanských národov slovami: „Dopustím, ak by Slovák i so svojím krajom a všetkým hnuteľným i nehnuteľným majetkom mohol sa vpratať do jednej truhly a odovzdať Čechom, taktiež keby Srbi Chorvátom a Rusi Poliakom tým istým spôsobom sa vrhli do lona, tak áno; verím, že by bola možná vzájomnosť medzi Slovákmi a Čechmi, medzi Srbmi a Chorvátmi a medzi Rusmi a Poliakmi, no neverím, že by sa tým dosiahlo cieľa a že by z toho aj medzi Čechmi, Chorvátmi a Poliakmi vzájomnosť vyrástla!“

V roku 1887 založil Štefanovič mesačník Svetlo s podtitulom Časopis pre politiku, spoločenský život a blahobyt ľudu. Periodikum síce nezožalo komerčný úspech (vyšlo iba 5 čísel), no prinieslo množstvo hodnotných myšlienok. Svetlo sa tiež stalo významným nástrojom v opozícii k predstave o pomoci cudzích mocností voči maďarizácii, ktorú šírili proruské Národnie noviny (vydávané v rokoch 1870–1947), a poukazovalo na potrebu vydobiť si „... právo slobody svojimi vlastnými rukami“.

Štefanovič bol totiž presvedčený o tom, že akákoľvek intervencia zo strany cudzincov, či už Rusov alebo Rakúšanov, Slovákom (a rovnako i iným utláčaným národom) prinesie iba otroctvo a utrpenie. Svojim krajanom preto odkázal, aby diskutovali, vzdelávali sa, začali vo väčšej miere prejavovať záujem o veci veŹrejné a vytvorili „... jeden organický celok“.

Pavol Ičo (1987) je publicista. Žije v Košiciach.

Obsah Listů 5/2020
Archiv Listů
Autoři Listů

Pavol Ičo

Revolucionár, publicista a mysliteľ

Revolúcia 1848–1849

Štefanovič ako mysliteľ a publicista

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu