Juraj Buzalka

O pandémii a zmenách živobytia

Kým sa zaoberáme bezprostredným ohrozením životov a zdravia počas druhej vlny pandémie, nezvratné zmeny nášho každodenného správania nestíhame do dôsledkov sledovať. Dochádza však k významným zmenám v spôsoboch našej obživy. Medzi také patrí napríklad zmena významu lokálnej a geograficky blízkej produkcie a cirkulácie. Začalo to dodávkami sanitárneho materiálu v prvej vlne pandémie, ale ani taký automobilový priemysel nezostáva globálny tak ako doteraz.

O vplyve rastúcej automatizácie sa písalo aj pred pandémiou. Technologické zmeny, a v nich najmä tie zelené, sú tiež na vzostupe dlhšie, hoci ich pandémia urýchlila. Rast významu pôdy a potravinovej bezpečnosti je už akoby automatický. Bezprostredné výkyvy vidieť v službách a turistika je prvá na rane. Zmeny však stíhajú aj realitný biznis (napríklad znížením záujmu o kancelárie a nákupné centrá), finančné služby (v neistých časoch môže špekulovať len hŕstka boháčov), kreatívny priemysel (kiná, divadlá a šoubiznis sa presúvajú onlajn). Hoci rast populistických hnutí a ekonomický protekcionizmus naberali trend aj pred rozšírením vírusu, imigrácia, hlavná téma populistov, a doterajšia ekonomická globalizácia zatiaľ vyzerajú aj ako hlavné obete pandémie.

Na úrovni spoločností zažívame návrat významu národného štátu, a to napriek snahám Európskej únie silnejšie koordinovať rozvojové programy. Reakciou na pandémiu vo vnútri štátov je väčší dohľad nad hospodárstvom, sociálnou a zdravotnou sférou. Rastie dôraz na kontrolu hraníc a cudzincov. Nižšie a stredné vrstvy sa domáhajú väčších zásahov do každodenného života, sociálnych programov, podpory pracovných miest. Verejné peniaze – teda ich pumpovanie do ekonomiky – boli najdiskutovanejším riešením nedávnej ekonomickej krízy. Najviac sa skloňovala ich etická spornosť – je morálne zospoločenšťovať materiálne straty jednotlivcov? Dnes sú helikoptérové peniaze bežným liekom na hospodárstvo a morálna otázka sa presunula k otázke zdravia a prežitia na zemi. Niektorí ortodoxní ekonómovia naďalej varujú pred zadlžovaním, iní pripomínajú, že dlh je hlavne otázka sociálnych vzťahov, etických noriem a spoločenskej dohody. A dodajme, že hlavne dôvery vo fungovanie systému obnovy.

Už o ekonomickej kríze v rokoch 2008 a 2009 sa hovorilo ako o bode zlomu, najmä vzhľadom na jej rozsah a vplyv na finančnú časť ekonomiky. Kritici vtedy zdôrazňovali negatívne efekty ako rast nerovností a závislosti periférií na centrách moci a globálnych financiách. Miliarda manuálnych pracovníkov je odhad, ktorým obohatila svetový pracovný trh za tridsať rokov len taká Čína, keď sa zapojila do globálnej ekonomiky. Tlak na náklady práce sa stali celosvetovo enormné. Napriek tomu došlo podľa viacerých prepočtov k zníženiu chudoby vo svete. Dostupnosť konzumu sa vďaka fabrikám v Číne a juhovýchodnej Ázii rozšírila na najširšie skupiny obyvateľov v dejinách. Planéta trpí, no na akom morálnom základe chceme brániť v univerzálnej spotrebe, ktorú si donedávna užívala len časť sveta a najmä jej vyššie vrstvy?

Postkomunistické krajiny Európskej únie tiež zažívajú pandémiu ako novú skúsenosť. Pocity neistoty spolu s nedostatočnými kapacitami poznávania seba samých, oslabovanie významu vedeckého poznania a pôsobenie modernej propagandy na sociálnych sieťach majú za následok nárast apokalyptického myslenia, šarlatánstva – odpor k noseniu rúšok je hádam jeho najnevinnejší prejav – a v konečnom dôsledku fašizmu našej doby. Romanticizmus, ľudový katolicizmus či nacionalizmus, ktoré sú tiež podhubím tohto fašizmu, už takto pár rokov silnejú.

Na druhej strane nemožno podceňovať silu emancipačných hnutí, ktoré nový rozvoj prináša. Z hľadiska živobytia môže byť zaujímavá aj taká alternatívna cirkulácia hodnoty v komunitách, družstevníctvo, potravinové a vzdelávacie spolky... Kľúčová pri zmenách preto bude kvalita líderstva. A schopnosť naučiť sa využívať nové poznanie, ktoré bude zo symbiózy miestnych a nadlokálnych modelov rozvoja čerpať. Možno konečne zažijeme „skultúrnenie“ dominantného modelu ekonómie ako neosobnej kalkulatívnosti na osy náklady a výnosy. Inými slovami, uvedomíme si, že dnes dominantný model ekonómie nie je univerzálny, ale vyplýva z konkrétneho druhu kultúry, ako sa vyvinula na okrajovom západnom výbežku Eurázie a východnom pobreží Severnej Ameriky v kratučkom období holocénu. Tento druh kultúry priniesol bezprecendentný rast slobody a dôstojnosti jednotlivca, ale potrebuje opraviť prejavy „posesívneho individualizmu“ (ako egoizmus v trhovej spoločnosti nazval kanadský politický teoretik Crawford Brough Macpherson), ktoré dôstojnosti a slobode škodia.

Prednedávnom platilo, že výchovou profesionálnych expertov na konkrétny druh ekonómie – tej, založenej na myšlienkach voľného trhu a ochrane posesívneho individualizmu – dosiahneme automaticky blahobyt. Dnes sme v úvahách skromnejší. Pandémia v antropocéne – ako nazývame fundamentálne zmeny na planéte pod vplyvom ľudskej činnosti – síce čiastočne vyplýva z bezprecedentného drancovania prírodných zdrojov, za ktorými je fetiš rastu a zisku bez ohľadu na Źsociálne a ekologické dôsledky, pandémia však pripomína, že teraz sa už „kazia“ tie externé podmienky, nie malá kultúra bankárov vo finančnom segmente ekonomiky. Nová etika ekonómie ako etika trhového individualizmu preto stojí za úvahu. V našich zemepisných šírkach, kde si pamätáme aj extrém komunistickej byrokratickej despocie, máme čo robiť, aby sme našli jej vhodný kultúrne senzitívny spôsob výkladu a aplikácie. Na túto domácu úlohu manuál z Bruselu či z príručky burzových operácií neexistuje.

Juraj Buzalka (1975) je sociálny antropológ, pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.

Obsah Listů 5/2020
Archiv Listů
Autoři Listů

Juraj Buzalka

O pandémii a zmenách živobytia

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu