Dalimír Hajko

Být knihou

Priznám sa, že neveľmi rád čítam slovenskú poéziu v preklade. Podvedome sa obávam, že jazykové pretlmočenie ublíži autorskému zámeru, zmení ho, deformuje, stane sa nositeľom inej, celkom alebo čiastočne odlišnej informácie. Avšak v prípade básnického výberu Být knihou sa musím priznať, že preklad do českého jazyka nielenže väčšine básní neuškodil, ale niektorým dokonca aj pomohol.

Ale, pýtam sa, je preklad zo slovenčiny do češtiny a naopak skutočne prekladom v plnom význame tohto slova? Veď niekedy sa aj hovorí: „poslovenčiť“, „počeštiť“, teda nie „preložiť“. Biblická čeština bola ešte za čias môjho detstva liturgickým jazykom slovenských evanjelikov. Je veľa Slovákov najmä strednej a staršej generácie, ktorí bežne čítajú české a slovenské knihy ako rovnocenné, ktorí nielen dokonale rozumejú, ale dokonca aj hovoria obidvoma jazykmi. V Českej republike sú takíto jedinci pomerne vzácni, o to viac by sme si ich preto mali vážiť. Jedným z nich je poetka a miestoprededkyňa českej Obce spisovatelů Lydie Romanská, ktorá nielenže preložila a editovala výber básní z kníh piatich súčasných slovenských básnikov, ale aj sama tvorí okrem rodnej češtiny aj v slovenskom jazyku.

Bilingválnosť je obrovskou výhodou pri vnímaní inej kultúry (a osobitne literatúry), ktorá tak prestáva byť absolútne inou, ale obsahuje výraznú prienikovú množinu kultúrnych hodnôt. Sú to často hodnoty, ktoré obohacujú pozíciu vnímateľa, vnášajú nové pohľady napríklad na verš, na jeho obsah i formu. Je to zvláštne: človek odrazu cíti, že báseň v inom jazyku – síce blízkom, ale predsa odlišnom – má iný zvuk, inú melódiu a nové slová pátrajú po nových odtieňoch významu.

Azda najfascinujúcejšie na preklade veršov z jedného jazyka do druhého je hľadanie spoločného prežívania krásy, spoločnej možnosti urobiť život lepším a krajším prostredníctvom básne. Preklad je vždy aj vkladom – vkladom do inej kultúry. Takmer každý obraz, každá metafora, každé slovo vyjadrujúce v básni istý pocit, postreh, zážitok, sa dá uviesť do nejakej novej, neočakávanej spojitosti s inými slovami vyjadrujúcimi iné, doteraz nepoznané pocity, postrehy, zážitky. Práve tak sa dajú vyvolávať nové a zvláštne vnemy, práve tieto vlastnosti dávajú slovám básne ich jedinečnú moc, práve ony umožňujú akceptovať nemerateľný, ale pôsobivý, presvedčivý a účinný význam básnického slova, básnického jazyka.

Preklad niekedy zvyšuje závažnosť, ale môže ju aj oslabovať, posilňuje a modifikuje zmysel slov a sémantických celkov. Dáva im občas, väčšinou nenápadne a akoby nechtiac, nový význam, ktorý umožňuje (predovšetkým v preklade, hoci aj do blízkeho jazyka!), zachytiť nuansy odlišného pochopenia slova, možné pôsobenie odlišnej jazykovej štruktúry a ktorý až v konečnom dôsledku objavuje slovne adekvátny ekvivalent. Kvalitný preklad umocňuje vyznenie básne. Teda samozrejme, iba dobrý preklad; no v tomto prípade o dobrý preklad naozaj ide.

Významný slovenský básnik a skvelý prekladateľ z konca minulého storočia Ján Šimonovič (1939–1994) napísal v súvislosti s prekladaním poézie tri pravdivé vety: „Tak ako jestvuje pôvodná báseň v objektívnej platnosti ako niečo v sebe uzavreté a pre seba ideálne, je každý variant jej prekladu subjektívny. Subjektívnosť je v tom, že prekladateľ svojím aktom tvorí skutočnosť v dimenziách, ktorými obsiahol originál, a ešte možnosťami, ktoré mu poskytuje národný tvarujúci materiál. To je tiež subjektívny činiteľ, lebo nie všetky národné kultúry rovnako vyjadrujú a prijímajú tú istú cudziu báseň ako typ vyjadrujúci niečo určité.“ Vzhľadom na to, že slovenčina a čeština sú jazyky príbuzné a blízke, ako aj vzhľadom na podobnosť príbuzného a rovnako blízkeho (niekedy dokonca až totožného) kultúrneho zázemia takmer sa blížiaceho rovnocennosti či v mnohých svojich prvkoch priamo totožnosti, je moment „cudzosti“ výrazne menší ako pri prekladoch zo vzdialenejších jazykov. Ale podobnosť môže byť aj zradná, pretože zvádza k väčšej „doslovnosti“ pri prekladaní textu básne.

Prekladateľka Lydie Romanská sa tomuto úskaliu dokázala vyhnúť bez toho, aby potlačila svoju prekladateľskú svojbytnosť, bez toho, aby obmedzila pôsobenie subjektívnych činiteľov: pristupuje k básni vytvorenej v inom, teda „cudzom“ jazyku ako k holisticky pochopenému útvaru, vníma báseň ako pôsobivý celok, ktorý treba ako celok preložiť. Báseň totiž pôsobí v konečnom dôsledku predovšetkým ako celok. Prekladateľkin postoj vystríha pred čiastkovým zameraním sa na detaily, nech by boli akokoľvek dôležité, ba až podstatné. Nesústreďuje sa na detail, ale prísne rešpektuje jeho funkciu v celku básne a až v tomto celku, ktorého autenticita sa dosahuje v úsilí o harmonizáciu všetkých zložiek a prvkov básne, hľadá konečný zmysel detailu. Aj preto sú preklady Lydie Romanskej verné zásade, že prekladateľ by sa nikdy nemal upriamovať na jednotlivé slová ani na iné čiastkové elementy stavby básne, ale na jej celkovú suverenitu. Tento prístup usilujúci o komplexnosť cítime aj vo výbere autorov a ich diel.

Výber začína osemnástimi básňami Miroslava Bielika (*1940). Cítime v nich túžbu lyrického subjektu po zaradení (kultúrnom, sociálnom, ľudskom), po opore v priestore i čase. Bielikova poézia je hľadaním opory v melanchólii. Je hľadaním a nachádzaním kultúrnych autorít, básnických bardov, s ktorými by človek mohol kráčať po vychodených starých cestách hľadajúc nové ciele: Rimbaud, Shakespeare, Novomeský, Rúfus, Verlaine, Válek, Paľo Bohuš, Viliam Marčok... Tí všetci sa v tej či onej funkcii a podobe vyskytujú v Bielikových básňach, dotvárajú ich sugestívnu atmosféru svojím vzdialeným dychom, svojou všadeprítomnosťou géniov. Spolu so spomienkami na osobne blízku bytosť, na otca. Prekladateľka a zostavovateľka zachytila predovšetkým spomienkový tón Bielikovej poézie a s rešpektom podčiarkla jeho pohľad „dozadu“, na minulosť, ktorá dotvára charakter budúcnosti, ktorá nás determinuje v tých najneočakávanejších črtách a momentoch. „Odchází jaro“ a my hľadáme to dávne, nenájdené. A „dny jsou už napnuté“. Je koniec projektov, koniec nádejí, že prekonáme seba, o iných nehovoriac. Ale sme tu a máme právo hodnotiť – taký je odkaz Bielikovej poézie. Odkaz básnika, o ktorom editorka pravdivo napísala: „Ve své tvorbě těží z mnohovrstevné skutečnosti, z vlastních kořenů a z poselství předchůdců.“ Ťaží aj z pravekého detstva, z detského blúznenia, z múdrosti predkov, z posolstva dávnych snov a odvekých tajomstiev...

Posolstvo ako vzrušený pohyb mysle je blízke aj ďalšiemu autorovi – Štefanovi Cifrovi (*1960). Je v jeho poézii navyše dostatok hravosti, aby dôstojnosť, ktorú potichu a nenápadne sleduje, spájala aj súcit a lásku. Je to veľkorysá poézia, lebo maličkosti sa v nej pretavujú do poznania vyššie rádu. Aj on sa viaže na minulosť, na svojich predkov, aby z nich čerpal poznanie života „nadoraz“, ktoré sa nemení „ani po půlce století“. Zo spomienok a z túžby priblížiť sa k inému človeku, k žene, čerpáme silu poraziť samotu. A ak sa dokážeme vzoprieť zmätkom a bezradnosti v nás i mimo nás, ak dokážeme „oživiť ticho“, potom dokážeme uviesť do pohybu aj vnútornú silu „přečkat a přetrpět, / a znovu začít žít / jako člověk – mezi lidmi...“

Krédo Cifrovej poézie je poznačené neodňateľnou vierou v človeka, nie akéhosi abstraktného človeka, ale vždy konkrétnej bytosti z mäsa a kostí, človeka, ktorého denne stretávame, ktorého milujeme, niekedy s ním aj zápasíme, sporíme sa, ale v konečnom dôsledku túžime po jeho prítomnosti. Je poznačené pocitom spolupatričnosti, ktorý potláča beznádej, oživuje sebapoznanie a hrejivé spomienky na osobnú minulosť. Nie náhodou autorka výberu a editorka označila Štefana Cifru za človeka, ktorý je „hrdina trpělivosti, kněz opravdovosti a až na posledním místě spekulativní poeta“.

Básnickou kňažkou opravdivosti je aj Etela Farkašová (*1943). Svedčí o tom jej odmietanie malichernosti, ktorá nás ubíja svojou jednostrannosťou a jednosmernosťou. Hľadá jednoznačnosť vo význame slov a vecí, ale zároveň cíti, že nájsť čosi také je málo pravdepodobné, priam nemožné. Jej poéziu charakterizujú jemné vibrácie citov, za ktorými sa skrýva štipka nádeje, protestujúcej proti „rostoucímu nepořádku a chaosu světa“. Nádej spojená s túžbou nájsť archimedovský bod istoty. Sebaspytovanie a sebaanalýza sprevádza uvažovanie lyrického subjektu v básňach Etely Farkašovej o zmysle nášho pobytu v tomto nepokojnom svete, ktorý ohrozuje našu identitu so samozrejmosťou diktátora. Z Farkašovej básní cítime nevyslovenú otázku: čo nám ešte zostáva vo svete pokrivených myšlienok, nestabilných vzťahov, nemilosrdného starnutia, vo svete, ktorý sa čoraz intenzívnejšie vyprázdňuje od našich priateľov a blízkych?

Ak Miroslav Bielik mieri svojím básnickým zrakom do takmer globálnej šírky kultúrneho sveta, ak Štefan Cifra zasa chce nájsť tento svet nádeje v prostredí svojich blízkych ľudí, Etela Farkašová sa ponára do vlastného vnútra, takmer by sme mohli povedať, že si stačí sama, so svojou hudbou, so svojím milovaným umením, „bez obtížných metafyzických otázek“, avšak so širokým intelektuálnym nadhľadom, ktorému ani metafyzika nie je celkom cudzia.

Farkašovej introvertnosť sa s prvoplánovou extrovertnosťou prvých dvoch básnikov nevylučuje, dopĺňajú sa v mozaike výrezu slovenského básnického sveta. Hoci je každý iný svojím vnímaním sveta, jeho básnickou interpretáciou i formou výpovede, všetkých troch spája túžba či skôr rozhodnutie vysloviť niečo dôležité a radikálne o plynutí času, o strácajúcom sa svete istôt, ktoré tu ešte živoria, ale čoraz rýchlejšie odchádzajú do nenávratna. Etela Farkašová má z nich najbližšie k existenciálnej psychoanalýze, k hľadaniu univerzálnych istôt, ktorých blízkosť nie vždy pevne cíti, ale vytrvalo po nich túži a húževnato o ne bojuje. Autorka editorského predslovu o poézii Etely Farkašovej oprávnene mohla napísať: „Hledání pevného bodu nejen v sobě ukazuje k znepokojivým, obecně platným existenciálním otázkám básnířky.“

Zrejme aj to, že pre týchto troch básnikov je poézia bytostným sebavyjadrením, rozhodlo o ich (absolútne oprávnenom) zaradení do tejto knižky. Sebavyjadrenie má totiž mnoho tvárí a prekladateľka sa usilovala vybrať spomedzi nich niektoré typické, také, čo charakterizujú polohy súčasného slovenského básnenia, také, ktoré ju zaujali a ktoré považuje za dôležité. Tých polôh je, samozrejme, omnoho viac, než unesie relatívne malá antológia, ale je našou povinnosťou rešpektovať konečné rozhodnutie, vkus a osobnú blízkosť názorom editorky.

Výber pokračuje na prvý pohľad možno aj trochu morbídnym vitalizmom generačne mladšej poetky Oľgy Gluštíkovej (*1987), ktorý poznáme z jej Atlasu biologických žien, prístupom v slovenských pomeroch stále ešte zriedkavým, originálnym a v poetkinej interpretácii zaujímavým. Vnímam tento postoj ako upozornenie, že až nezdravo a neprirodzene hrubé je celé naše súčasné prežívanie v náručí tejto do prasknutia rozžhavenej civilizácie. A tak sa môžeme spolu s poetkou utiekať k fenoménu telesnosti, na ktorú sa autorka sústreďuje. Aj to je jedna z dimenzií, ktorá zaujala prekladateľku.

Život je pre Gluštíkovú telo vo výklade, určené na sex, na všetko, čo s ním súvisí, a v konečnom dôsledku na umieranie. Poetka ľudské telo, telo ženy (sú tu však aj básne o mužoch vnímaných ženami) umiestňuje vo výklade básne, vkladá ho do fyzickej špiny všedných dní, vystavuje ho na obdiv, na pohŕdanie, na kŕčovitú ľútosť... „Rozopnuté“ telá, anatómia smútku z neodvratnej závislosti na vlastnom tele, ktoré nemôžeme len tak odložiť, na špecificky ženskom tele... Maternica, krv ako symbol i ako ťaživá predtucha starosti a konca, sukňa ako bolestný symbol ženstva. Má veľa farieb, je ušitá z rozličných materiálov – tak ako život ženy.

Častý motív početných ženských špecifík, najmä meštruácie („menstruuji, tedy jsem“), materstvo. Nie je to odpor k telu či k telesnosti, nie je to zlosť alebo hnev na vlastné telo, je to pocit, ktorý primárne neživí nenávisť, ale skôr akýsi – možno trochu zvrátený pretože jednostranný – rešpekt k telu, k telesným vlastnostiam, rešpekt vzbudzujúci obavu pred svojím telom a jeho zradnými zákutiami, chybami tela, ktorým sa nedokážeme vyhnúť. A kde je krása? Nikde alebo iba ak vo vystupovaní zo svojho tela do beznádejnej škaredosti každodenného umierania. Báseň je pre Gluštíkovú procesom opúšťania tela, ku ktorému by sa najradšej nevracala; opúšťa ho tým, že o ňom vypovedá veci, ktoré by mohli byť pre niekoho nepríjemné, nechutné, ale sú nekonečne pravdivé. A ventilujú pohŕdanie telom. „Okouzlila mě svou poezií, je pro mne originálním hlasem, osvětluje, umí pojmenovat a povyšuje to, co dělá ženu zdánlivě druhořadou, protože plodící,“ napísala editorka, zostavovateľka a prekladateľka.

Posledný z vybraných básnikov, Ján Tazberík (*1950), nachádza svoju básnickú pravdu v zložitom pátraní po minucióznych obradoch bytia, nadýchaných nebezpečenstvom, rizikami poznania a láskou. Tazberíkova poézia je drsne vydolovaná z neznámych priestorov, v ktorých horúčkovite dýcha existenciálna túžba rozbiť sklenený závoj, otvoriť ho ostrým kameňom, rozrezať nožom pochabosti a zaplakať nad prapodivnými úskokami bolesti: „Bolest je ve mně k nerozeznání od víry, pokory a samoty.“ Básnik posúva slová od nehybnosti k akcii, od mysterióznej neurčitosti k „bojovej línii ticha“ využívajúc pritom (aj) alúzie na objavy iných, na poznanie.

Hľadanie súvislostí medzi zvrchovanou skutočnosťou básne a abstraktným pohybom reality smerujúcim do neistoty, medzi sémantickým priestorom verša a bláznivo roztancovanou realitou zmyslov, to prekladateľku očarilo na jeho poézii azda najviac: „Pod jeho pohledem sa otvírají překvapivé vrstvy světa, odstíny světla, nový prostor uvnitř člověka, domu, krajiny.“ Tazberíkova tvorba presviedča o ontotvornej schopnosti poézie, preto je osviežujúcim aj keď mnohonásobne znepokojujúcim vkladom do nášho čitateľského vedomia.

Výber troch básnikov a dvoch poetiek reprezentuje optiku Lydie Romanskej; zaiste ani zďaleka nepokrýva všetky odtiene súčasnej poetickej tvorby na Slovensku, ale to ani nebolo prekladateľkiným cieľom. Mali by sme ho preto vnímať predovšetkým ako príklad jedného z možných pohľadov na slovenskú literárnu scénu, ako voľbu zostavovateľky, prekladateľky, editorky. Zmysel zaradenia konkrétnych básnických diel do tohto výberu vnímam tak trochu aj ako inšpiratívnu provokáciu dráždiacu našu zvedavosť obsahom, formou i zacielením tvorby jednotlivých autorov. V každom prípade ide o sympatický náčrt, o skicu, ktorá vyzýva k ďalšiemu pokračovaniu a (relatívnemu) dokončeniu chvályhodného zámeru.

Být knihou a v rukou se ti otevřít. Výběr z knih pěti současných slovenských básníků (M. Bielik, Š. Cifra, E. Farkašová, O. Gluštíková, J. Tazberík), preložila Lydie Romanská, nakladatelství Pavel Mervart, Červený Kostelec 2019, 160 s. Kniha vyšla s podporou Nadačního fondu Obce spisovatelů ČR.

Dalimír Hajko (1944) je vysokoškolský profesor, filozof, kulturolog, literární kritik a esejista, působil mj. na Filozofické fakultě Univerzity Komenského v Bratislavě a na Žilinské univerzitě. Vydal např. knihy Vrúcnosť a čin alebo Kierkegaardovské meditácie (2011) a Básnický svet Jozefa Leikerta (2017), je autorem řady literárních i filozofických statí.

Obsah Listů 4/2020
Archiv Listů
Autoři Listů

Dalimír Hajko

Být knihou

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu