Pavol Ičo

Obavy vo vzťahu k Trianonu

Viacerí predstavitelia maďarskej menšiny na Slovensku nedávno oslavovali sté výročie ratifikácie Trianonskej mierovej zmluvy. K jej uzavretiu došlo 4. júna 1920 na zámku Grand Trianon v Paríži. Išlo o dokument, ktorý vytýčil hranice Maďarského kráľovstva a zároveň zastavil maďarskú rozpínavosť.

Pre Slovákov predstavovalo jej prijatie najmä koniec maďarizácie a skutočné oslobodenie od maďarského útlaku, ktorému čelil slovenský národ hlavne od čias 19. storočia.

Snaha Maďarov o pomaďarčenie národov Uhorska, vrátane Slovákov, sa markantne prejavovala od roku 1868, keď bol prijatý tzv. Národnostný zákon, ktorý určil maďarčinu ako štátny a úradný jazyk. Neskôr k nemu pribudli i nariadenie z roku 1891, podľa ktorého sa po maďarsky mali vychovávať aj slovenské deti v materských školách, a pravidlo, prijaté v roku 1902, ktoré zaviedlo 17 až 24 hodín výučby maďarského jazyka týždenne pre všetky školou povinné deti v Uhorsku. Oporu pri maďarizácii poskytoval popri iných organizáciách aj Hornouhorský maďarský vzdelávací spolok (FEMKE), založený v roku 1883 v Nitre. Práve tento spolok prišiel s myšlienkou odvážať slovenské deti na prevýchovu do maďarských rodín.

Na základe zachovaných údajov sa odhaduje, že z územia dnešného Slovenska bolo v období od osemdesiatich rokov devätnásteho storočia po začiatok dvadsiateho storočia násilne odvlečených okolo 60 000 detí. Z archívnych údajov taktiež vyplýva, že maďarskí gazdovia často zaobchádzali so slovenskými deťmi tak kruto, že mnohé z nich sa radšej rozhodli pre útek.

Navyše vieme o prípadoch detí, ktoré boli týmito maďarskými „vychovávateľmi“ predané na trhoch do otroctva.

A to je len časť maďarských krutostí, páchaných na slovenskom obyvateľstve.

Mnohí národne uvedomelí Slováci prichádzali o život kvôli láske k svojej domovine prinajmenšom od čias takzvaného Cholerového povstania z roku 1831, keď boli vešaní na šibenici len kvôli fajčeniu tabaku, na čo upozornil i jeden z najvýznamnejších slovenských a českých slavistov Pavol Jozef Šafárik. Ten vo svojom cestopise s názvom Cesta po Halické a Uherské Rusi, ktorý bol v rokoch 1841–42 publikovaný v Časopise českého musea, popísal svoj osobný zážitok z cesty po rodnom kraji, keď v oblasti východoslovenského Zemplína, pred obcou Ulič, narazil na tabuľku s maďarským nápisom: Nem szabad pipázny! (Fajčenie nie je povolené!).

Keď sa Šafárik pozrel bližšie, zistil, že na tabuli je namaľovaný obesený Slovák v tamojšom kroji. Až neskôr sa dozvedel, že je takýchto nápisov na území Slovenska viac a že ich osadili v čase spomenutého povstania i v priľahlých obciach. Okrem toho sa dopočul, že pomstychtiví uhorskí husári obesili na dedinách mnoho slovenských roľníkov, ktorých stretli s kosou, sekerou či fajkou dokonca aj niekoľko rokov po porážke rebélie.

K ďalšiemu výraznému stretu slovenských národovcov s maďarskými nacionalistami došlo i počas revolúcie z rokov 1848–49 a násilnou smrťou taktiež umrel kvôli svojmu národnému presvedčeniu v druhej polovici devätnásteho storočia otec slovenského evanjelického kňaza, filozofa a spisovateľa Jána Maliarika.

Porážka Rakúsko-Uhorskej monarchie, ktorá bola pri podpise Trianonskej zmluvy zastúpená Maďarskom, teda pre mnohých Slovákov znamenala oveľa viac než len vytýčenie hraníc – bola symbolom zachovania národnej identity, impulzom, ktorý prispel k rozvoju kultúry niekdajších národov Uhorska.

Moc Maďarska bola zlomená a spolu s ním sa rozplynul aj sen o veľkej maďarskej ríši.

Viac ako sedemdesiat percent územia Uhorska pripadlo spojeneckým krajinám, Maďarsko už nemalo prístup k moru, ktorý mu predtým zabezpečovalo územie Chorvátska, a jeho armáda bola zredukovaná na maximálny počet 35 000 vojakov.

Maďarom sa navyše zakázala i povinná vojenská služba a Maďarsko sa tiež vzdalo nárokov na územia mimo Európy, patriace bývalej monarchii.

No hoci predstavoval Trianon pre utláčané národy Uhorska šancu na voľný nádych, väčšina Maďarov vidí túto udalosť iným pohľadom a stratu rozsiahleho územia, ktoré obývali okrem iných národnostných skupín aj zhruba tri milióny Maďarov, vníma ako krivdu.

Z uvedeného dôvodu si od roku 2010 Maďari pripomínajú ratifikáciu Trianonskej zmluvy počas Dňa národnej spolupatričnosti a skutočnosť, že nezabúdajú na svojich súkmeňovcov, žijúcich za hranicami, dokazuje i podpora zahraničných Maďarov v krajinách EÚ zo strany maďarskej vlády.

Avšak práve táto podpora, spolu so spochybňovaním Trianonského mieru a žiadosťou o autonómiu južného Slovenska, ktorú v podstate obsahuje Memorandum maďarskej komunity, odovzdané dva dni pred stým výročím Trianonu zástupcami Strany maďarskej koalície premiérovi Igorovi Matovičovi, vzbudzuje vo viacerých Slovákoch pochybnosti vo vzťahu k možnému opätovnému rozšíreniu územia Maďarska a s ním spojeným potláčaním práv nemaďarských národov, žijúcich na južnom Slovensku, kde má maďarská menšina početné zastúpenie.

Preto neprekvapuje, že slovenský predseda vlády zareagoval na Memorandum skutočne ostro a konanie predstaviteľov maďarskej menšiny nazval „opľutím priateľskej ruky“.

Pavol Ičo (1987) je publicista. Žije v Košiciach.

Obsah Listů 4/2020
Archiv Listů
Autoři Listů

Pavol Ičo

Obavy vo vzťahu k Trianonu

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu