Juraj Buzalka

Plagiát ako intimita štátu

Dvaja najvyšší slovenskí ústavní činitelia a minister školstva z troch rôznych koaličných strán boli usvedčení z plagiátorstva. Kým diplomová práca ministra školstva z roku 2009 je pomerne štandardný plagiát, pri ktorom možno uvažovať, do akej miery niektoré časti vypracoval sám, Matovičova práca z roku 1998 obsahuje doslovný prepis častí dvoch kníh. Kollárovi pravdepodobne prácu napísal sám školiteľ, ktorý vykradol samého seba. Premiér sa priznal, že prácu nepísal, bol obľúbencom už zosnulého profesora, ktorý ho školil, a priateľom jeho syna, ktorého sestra prácu napísala na dovolenke v Chorvátsku. Priateľ bol zároveň oponentom práce.

Podobne „úprimný“ je aj prípad predsedu parlamentu. Dnes už otec jedenástich detí s desiatimi ženami Kollár si nepamätá obhajobu diplomovky v roku 2015, nevie, kto bol oponent, kto sedel v komisii. Stredoeurópska vysoká škola v Skalici, ktorú si dávnejšie zriadil oligarcha Kmotrík, teraz právom vyzerá ako darčeková služba na diplomy. Odhalenia o plagiátoch prác najvyšších činiteľov sa objavili krátko potom, ako bola ašpirantka na funkciu splnomocnenkyne vlády pre rodinu, poslankyňa Kollárovho konzervatívneho hnutia Sme rodina, matka jedného z jeho detí a vdova po zastrelenom mafiánovi donútená vzdať sa funkcie okrem nekompetentnosti aj za plagiát bakalárskej práce.

Zámerom tejto úvahy nie je uvažovať nad morálkou elít. O to sa postarali najmä mestské kozmopolitné kruhy a seriózne médiá, ktoré upozornili na nutnosť vyvodzovať zodpovednosť „na európsky spôsob“. Nejde mi ani o kritiku univerzitného systému, ktorého som sám spolutvorcom a ktorý umožnil vydávanie titulov „proti podpisu“. Neplánujem tiež riešiť symbolický význam diplomu pre Borisa Kollára, ktorý magisterský diplom v podnikaní s lyžiarskymi vlekmi ani na funkciu predsedu parlamentu nepotrebuje. Ani milionársky majiteľ strany Obyčajných ľudí a „nezávislých“ osobností na premiérovanie prezidentke nepredkladal doklad o vzdelaní.

Môj zámer je iný. Zaujíma ma, ako je možné, že napriek potvrdeniam, že ústavní činitelia sú podvodníci a klamári, po snahe serióznych médií o vyvodenie zodpovednosti a negatívnej odozve z cudziny (aféra s plagiátom premiéra naplno prepukla, keď v Bruseli rokoval o koronakrízových miliardách a plagiáty si všimli aj popredné zahraničné média) sa nič dramatické na slovenskej politickej scéne nedeje. Impotentnosť plagiátov vidieť aj na tom, že bývalí premiéri Fico a Pellegrini, ktorí tvoria popri fašistoch parlamentnú opozíciu, do plagiátorov nebúšia. Bolo by to iste smiešne kvôli ich vlastnému kázaniu vody a pitiu vína, ale aspoň by mali pádny dôvod. Oni však odvolávajú pre odťažité príčiny. Prečo teda plagiátorstvo nemá na Slovensku dostatočnú výbušnosť, ak krádež a klamstvo oficiálna morálka spoločnosti odsudzuje?

Plagiát nebolí

Možno začať hoci nedôverou k intelektuálom a intelektuálnej práci, ktorá je pre domáce pomery typická. Ráta sa množstvo žita v komore, nie nejaký diplom. Veď papier znesie všetko, hovorí sa. Keďže papier zvyčajne netvrdí veľa o kvalite dorábania žita, treba sa spoľahnúť na skúsenosť a známosti, ako nájsť kvalitné zrno. Najmä keď profesori jadrovej fyziky podpisujú konšpiračné vyhlásenia, lekári potvrdzujú samozbitie študentky maďarskej národnosti a docenti práva kandidujú za fašistov, aj také prípady diplomovaných totiž otriasli Slovenskom.

Z podobného súdka je aj dôvod, že politici sú huncúti, ktorí klamú z princípu svojho povolania. Kto by sa trápil glejtom na vzdelanie, keď tu bojujeme s koronou, o miliardy z Bruselu a proti návratu Fica, ako tvrdí premiér? Veď ukradnúť myšlienku nie je ako ukradnúť sliepku. Ukradnutý diplom nebolí a nedá sa jesť.

Pred pár rokmi sme váhali, do akej miery pripísať rozdiel medzi deklarovanou a každodennou morálkou totalitnému dedičstvu. Vo vzťahu k diplomom dedičstvo nebolo len o vyrábaní inteligentov v komunistických večerných školách, ale najmä o tom, že v totalite má diplom len obmedzenú váhu. Treba ho mať, ba nejeden krajčír či stolár-komunista si ho zabezpečil, ale nakoniec aj tak nerozhoduje diplom. Prirovnané na aktuálny čínsky či ruský príbeh to znamená, že keď moc rozhodne koronavira net!, tak to žiadny diplomovaný inteligent nevyvráti! Prečo stúpa počet záhadných zápalov pľúc, nadštandardné množstvo telefónnych čísel sa stáva nečinnými a vypadávajú lekári z okien nemocníc, je potom iná otázka.

Najkomplexnejšie vysvetlenie nezáujmu o klamstvo a krádež duševného vlastníctva možno zhrnúť do výroku: „Na Slovensku je to tak!“ Neplatí samozrejme len pre Slovensko, avšak formovanie „je to tak“ treba presne pomenovať na konkrétny národný kontext. Odpoveď ústavných činiteľov v zmysle „nerušte nás, tu sme na stavbe“ potom v preklade znamená: dajte pokoj s tými hrami na transparentnosť a pravdu! Vieme, že ide o krádež a klamstvo, ale čo máme teraz od miešačky odísť?

Intimita štátu

Treba teda pochopiť alternatívnu organizáciu moci a jej legitimity vo vzťahu k oficiálnej verzii štátu, na ktorej ideály sa odvoláva menšina pravdoláskarov, slniečkárov a študentov z prvého radu. Podľa harvardského antropológa Michaela Herzfelda ide v prípade kultúrnej intimity národného štátu o uznanie aspektov identity, ktoré sú považované z externého hľadiska za nevhodné, avšak ktoré zároveň ponúkajú insiderom potvrdenie vzájomnej blízkosti a socializácie so zdrojmi moci spoločenstva. Inými slovami, ide o akúsi permanentnú dialektickú formu fungovania štátu, ktorá sa opája hviezdnym nebom ideálu demokratického štátu, avšak stojí hlavne na „mravnom zákone“ štátnej každodennosti. V tom druhom priestore nemá ideál pravdy s pôvodom v dôslednom spytovaní svedomia jednotlivca veľa miesta. Aj pre idealistov, ako je aj autor tejto úvahy, však z intimity štátu klíči zrnko nádeje. Taká priaznivá situácia pre reformu školstva, ako vznikla vďaka zaklínaniam sa uznaných ústavných plagiátorov, ešte na Slovensku nebola!

Juraj Buzalka (1975) je sociálny antropológ, pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.

Obsah Listů 4/2020
Archiv Listů
Autoři Listů

Juraj Buzalka

Plagiát ako intimita štátu

Plagiát nebolí

Intimita štátu

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu