Pavol Ičo

Košická pamiatka v ohrození

Spôsob, akým sa národ stará o svoje kultúrne pamiatky, odzrkadľuje jeho vyspelosť. Významné stavby a pomníky patria spolu s jazykom a folklórom k najvzácnejšiemu dedičstvu našich predkov. Mnohým z týchto architektonických skvostov už ale, ako sa zdá, odzvonilo. Tak je to aj v prípade viacerých hrobiek významných osobností východného Slovenska, ktorých pozostatky spočívajú na košickom cintoríne svätej Rozálie.

Samotný cintorín bol v roku 1963 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Okrem toho nájdete na tomto pohrebisku aj päťdesiatsedem architektonických skvostov, ktoré sú taktiež zaradené v zozname národných kultúrnych pamiatok.

O tomto pietnom mieste napísal pán Juraj Halás dvojjazyčnú, slovensko-maďarskú -knihu, vydanú v roku 2014. V nej zachytáva vyše štyristo chránených a významných hrobov osobností, formujúcich kultúrny a hospodársky život východoslovenskej metropoly.

Založenie cintorína je úzko späté s morovou epidémiou, ktorá zasiahla Košice ako dôsledok stavovského povstania Františka II. Rákociho v rokoch 1709–1710. Následkom vtedajšej skazy bolo vymretie zhruba dvoch tisícov mešťanov, tvoriacich približne polovicu vtedajšej populácie mesta.

Niektorí členovia mestskej rady a miestny katolícki veriaci sa preto rozhodli vystavať a vysvätiť kaplnku, nesúcu meno ochrankyne pred morovou nákazou, ktorou je podľa dávnej tradície talianska svätica Rozália. S výstavbou kaplnky sa napokon začalo 18. júna 1714 na podnet jezuitského pátera Juraja Péchyho. Kostolík, v ktorom sa dodnes konajú počas svätodušnej oktávy, teda v rozmedzí od 1. až po 8. november, slávnostné bohoslužby, bol vysvätený na jar 1715. Keďže v čase, keď bola stavba slávnostne vysvätená, mor v meste nevyčíňal, nachádza sa nad jej vchodom latinský nápis: OB PESTEM SEDATAM DIVAE ROSALIAE DICTATA MDCCXV – Za ukončenie moru zasvätené v roku 1715 svätej Rozálii.

Kaplnka sa v krátkom čase stala pútnickým miestom katolíkov z celého východného Slovenska. V roku 1730 pri nej dokonca postavili pustovňu, slúžiacu najmä mníchom. Tá sa však do dnešných dní nezachovala. Kaplnka navyše získala v roku 1762 od pápeža Klementa XIII. právo udeľovať odpustky. Celkom iná situácia s pochovávaním na tomto pohrebisku však nastala počas druhej polovice 19. storočia, keď bola správa cintorína odňatá rímskokatolíckej farnosti v Košiciach. Až vtedy sa na tunajšom pohrebisku začalo pochovávať v omnoho väčšom rozsahu.

Množstvo pohrebných kaplniek, hrobov a náhrobkov z týchto čias je taktiež zapísaných v zozname národných kultúrnych pamiatok Slovenska. Väčšinou ide o hrobky významných osobností, ktoré značnou mierou zasiahli do chodu východného Slovenska. Pomníky budovateľov národa, ktoré nenašli svoje miesto na dnes už zaniknutom pohrebisku nad súčasnou Žriedlovou ulicou alebo na dodnes fungujúcich pohrebiskách v súčasných mestských častiach Krásna, Ťahanovce, Lorinčík, Šaca, Šebastovce, Barca, Poľov, Kavečany, Košická Nová Ves, Vyšné Opátske, Myslava či na verejnom cintoríne, zriadenom v roku 1889 v súčasnej mestskej časti Juh pri Rastislavovej ulici (v Košiciach sa nachádza najväčší slovenský cintorín – Verejný cintorín, a vzhľadom na rozlohu a počet obyvateľov je tu azda najviac hrobov na Slovensku...).

V priebehu troch storočí pohrebisko postupne dosiahlo rozlohu 3 hektáre a vzniklo tu vyše 2000 hrobových miest. Miesto svojho posledného odpočinku tu spomedzi iných našiel Július Répaszky, autor prestavby budovy takzvaného Veľkého kasína, v ktorom dnes sídli Malá scéna Štátneho divadla na Hlavnej ulici v Košiciach. Popri ňom i Dr. Ján Rumann, advokát, bývalý predseda Slovenskej národnej strany a prvý slovenský župan Košickej župy v rokoch 1922–1925. Ďalej aj Tividar Münster, ktorý stál na čele Košíc v rokoch 1872–1905 a počas ktorého éry bola v meste vybudovaná kanalizácia a technická infrašturktúra.

Okrem uvedeného Košicana sa tu nachádzajú i hrob správcu šarišskej župy Bélu Koósa, hrobka matky uhorského predsedu vlády Antónie Fejerváry a pochovaný tu bol aj jedenástročný syn viedenského staviteľa Fridricha Wilhelma Frödeho, ktorý koncom devätnásteho storočia rekonštruoval najvýchodnejšie položenú gotickú katedrálu a zároveň najväčší kostol na Slovensku – košický Dóm svätej Alžbety.

Z novších dejín patria k významným, tu pochovaným osobnostiam manželka bývalého prezidenta SR Rudolfa Schustera Irena Schusterová, železiarsky magnát a bývalý minister dopravy, spojov a verejných prác z čias Mečiarovej vlády Alexander Rezeš, ako i bývalý predseda Národnej rady SR Pavol Paška.

Aktuálny správca cintorína, Košická rímskokatolícka farnosť svätého Ondreja, ktorá spravuje cintorín prostredníctvom spoločnosti Testimony, s. r. o., a prevzala pomyselné žezlo správy po spoločnosti Rekviem v máji 2016, sa však vyhráža likvidáciou niektorých tunajších národných kultúrnych pamiatok na základe ich nevysporiadaných právnych vzťahov, nakoľko ide často o hrobky významných rodov, ktoré už medzi časom vymreli. Ako v prípade hrobovej ka-plnky rodu Várady-Szakmáry, postavenej na prelome 19. a 20. storočia v novogotickom slohu či rovnako pamiatkovo chráneného náhrobku so sochou smútiaceho dievčatka zo začiatku 20. storočia.

V dezolátnom stave je zasa monumentálna hrobka významného košického rodu Zsigmond-Fülop z roku 1860, taktiež zapísaná v zozname národných kultúrnych pamiatok, zánik hrozí aj mnohým ďalším chráneným hrobkám.

Foto: Novogotickej kaplnke rodu Várady-Szakmáry z prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia, ktorá je zapísaná v zozname slovenských Národných kultúrnych pamiatok, hrozí kvôli nevysporiadaným právnym vzťahom zbúranie.

Pavol Ičo (1987) je publicista. Žije v Košiciach.

Obsah Listů 3/2020
Archiv Listů
Autoři Listů

Pavol Ičo

Košická pamiatka v ohrození

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu