Juraj Buzalka

Kontinuita, či konzervatívny obrat?

„Ospravedlňujem sa za nich – kresťanov“ je názov blogu, šíreného po slovenských sociálnych médiách v máji 2020. Milan, absolvent obchodnej akadémie, umelec a aktivista v neziskovke v texte reaguje na veľkú tému prvých týždňov vlády Igora Matoviča. Týka sa náznakov „konzervatívnej revolúcie“ po sformovaní novej vlády v marci. Na prvý pohľad to totiž občas vyzerá, že sme svedkami akejsi plíživej polonizácie Slovenska. Z bližšia však konzervatívny obrat taký jednoznačný nie je.

Fundamentalisti na scéne

Významným výsledkom parlamentných volieb na Slovensku je, že donedávna roztrúsení prívrženci extrémnejších kresťanských síl sa našli v podpore protestného projektu súčasného premiéra Igora Matoviča – Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti. Podobne populisticko-nacionálna strana SME rodina aktuálneho predsedu parlamentu Borisa Kollára – otca desiatich detí s deviatimi ženami – zachytila konzervatívnu vlnu. Nie nadarmo stranu formoval podpredseda Milan Krajniak, dnes minister práce a majiteľ bra-tislavskej kaviarne, ktorý začínal ako radikálny mládežník Kresťanskodemokratického hnutia a známy sa stal ako publicista – posledný križiak. Dve najsilnejšie protestné strany novej koalície dopĺňajú dve štan-dardnejšie zoskupenia. Trhovo-liberálna Sloboda a solidarita Richarda Sulíka a stredopravá strana bývalého prezidenta Kisku Za ľudí.

V opozícii je najsilnejší SMER Róberta Fica, ktorého perfídny populizmus nemá dno. Nič na tom nemení ani náznak sociálnodemoratickej obrody v podaní bývalého premiéra Petra Pellegriniho, ktorý chce najnovšie predsedu Róberta Fica nahradiť. Zostávajú už len opoziční fašisti – strana, ktorá stihla predložiť najviac návrhov na zákaz interrupcií v dejinách Slovenska. Zasvätenie strany Panne Márii a divotvorné psychologické profily viacerých poslancov ukazujú na postupný vývoj k novodobému dedinskému klerikálnemu fašizmu na slovenský spôsob.

Najpravdepodobnejším vysvetlením úspechu alternatívnych, populistických a reakcionárskych síl v uplynulých voľbách je matematika. Podobne ako v roku 1994, keď vďaka veľkému prepadu demokratických hlasov nastúpil Vladimír Mečiar, aj v roku 2020 tesne neuspel projekt Progresívneho Slovenska, ktoré malo premiérske ambície, dalo Slovensku prvú prezidentku a vyhralo eurovoľby. Prepadnutých stredových a liberálnejších hlasov však bolo viac.

Medzi náznaky konzervatívneho obratu patrí napríklad akceptovanie výhrad biskupskej konferencie k používaniu termínu rodová rovnosť na ministerstve práce, ignorovanie ombudsmanky v parlamente, prvé sondy v otázke sprísnenia interrupcií a seriózne vyhlásenia o zavedení zákazu nedeľného predaja. Takto nejako sa začal aj poľský príbeh konzervatívnej revolúcie...

Zastúpenie úprimných stúpencov liberálnej demokracie v slovenskom parlamente tak zostáva približne rovnaké, aké bolo v uplynulých štyroch rokoch. Kým v minulosti to bol Most-Híd ako poistka zachovania ústavného status quo, dnes sú to dve malé vládne strany. Stále však hrozí, že menej presvedčení stúpenci liberálnej demokracie vo vláde majú so SMERom a fašistami pohodlnú väčšinu na akékoľvek ústavné zmeny.

Hoci sa zdá, že Slovensko vždy počúvalo na kombináciu sociálno-konzervatívneho populizmu s kresťanskou nálepkou, realita bola často iná. Jeden z najočividnejších príkladov, že táto charakteristika neplatí, bola „voľba nohami“ v roku 2015, keď mnohí kresťania ignorovali referendum o „tradičnej rodine“. Iným príkladom slabosti sociálne-konzervatívnej politiky bolo zvolenie Zuzany Čaputovej za prezidentku. Plodenie detí a spálňové návyky sú skrátka príliš málo na to, aby určovali serióznu politiku. Problém je samozrejme v ekonomike...

Prečo zatiaľ bez revolúcie?

Môj šesťročný syn sa nedávno hral na policajtov a zločincov. „Marián Kočner ufujazdil na more malou lodičkou. Už nasadá. Je oholený a nemá žiadne vlasy,“ vášnivo pri hre volal synček. „Chlapci, pohnite sa! Ufujazdí vám!“ Pri tejto hre na naháňanie pravdepodobného objednávateľa vrážd v roku 2018, ktoré priviedli k moci aj dnešných fundamentálnych kresťanov, som si spomenul na dávnejšiu návštevu u priateľa. Jeho päťročný syn postavil z lego stavebnice uprostred obývačky stredoveký hrad. Na hradbách bola klietka hanby s malou plastovou legopostavičkou vo vnútri. Pýtam sa staviteľa, „kto je vo vnútri?“ Odpoveď znela: „Fico!“

S plánmi reforiem súdnictva a prokuratúry to u protikorupčných populistov zatiaľ vyzerá dobre. Ministerkou spravodlivosti je Mária Kolíková, veľmi kompetentná zástupkyňa Za ľudí. Aj v poľnohospodárstve a životnom prostredí sa ich hlavy tvária príčetne. Minister školstva ohlasuje prepotrebné zmeny a má to aj uložené v hlave. Ostáva už len dúfať, že fašistov nakoniec súdy zrušia a o štyri roky zabojuje o víťazstvo nejaká zjednotená programová alternatíva strednopravých strán proti napríklad novej sociálnej demokracii pod vedením nástupcu Róberta Fica. Kým sa toto všetko stane, musíme si vystačiť s Igorom Matovičom, obyčajným milionárom z Trnavy, ktorý oficiálne nič nevlastní, na Úrade vlády robí kávičku čašníkom, nevhodne komentuje pamiatku zosnulého pápeža, ba aj rodinný dom si už roky stavia vlastnými rukami...

Juraj Buzalka

Obsah Listů 3/2020
Archiv Listů
Autoři Listů

Juraj Buzalka

Kontinuita, či konzervatívny obrat?

Fundamentalisti na scéne

Prečo zatiaľ bez revolúcie?

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu