Ferdinand Vrábel

Božena Němcová a Slováci

V tomto roku si pripomíname 200 rokov od narodenia českej nielen spisovateľky, ale aj jednej z protagonistiek česko-slovenskej vzájomnosti a aj jednej z prvých žien, ktoré sa v našom prostredí zasadzovali za rovnoprávnosť oboch pohlaví. To v polovici 19. storočia nebolo zďaleka samozrejmé a zaslúži si aj dnes náš obdiv a úctu. Nemám tu v úmysle opakovať literárne, psychologické a ešte neviem aké hodnotenia tejto spisovateľky a výnimočnej osobnosti, ale predsa len by som si dovolil k jej jubileu niečo napísať aj zo svojich školských liet. Bolo to už dávno, ale ako druhák základnej (dnes by sa dalo uviesť integrovanej, ale vtedy to bolo niečo celkom iné, lebo napríklad prváci mali spoločné vyučovanie s tretiakmi a druháci so štvrtákmi) školy na malej slovensko-maďarskej dedine som si kúpil za z vreckového ušetrené 2–3 koruny československé (to bola vtedy veľká suma, veď skvelý chrumkavý teplý a voňavý rožok z pekárne oproti školy stál iba 25 halierov) krásne ilustrované vydanie Babičky v slovenskom jazyku. Do toho rozprávania som sa vtedy ako žiak druhej triedy tak zamiloval, že – prepáčte, naozaj sa nechcem chváliť – som ju čítal vo dne v noci, keď bolo dosť svetla. Niekedy sme si ešte vtedy svietili aj petrolejkami a dodnes si pamätám tú slávu, keď sa aj k nám zaviedla elektrina... To by už dnes nikto neuveril, aká to bola vtedy sláva. Až sa to dozvedelo aj vtedajšie vedenie školy, teda nie zavedenie elektriny, ale moje čítanie Babičky, tak ma potom vodilo z triedy do triedy, kde som musel niektoré partie z Babičky predčítavať... Táto spomienka je jedna z najsilnejších z mojich školských liet.

Až neskôr ako stredoškolský študent, ale hlavne na vysokej škole a aj po jej absolvovaní som sa o Němcovej dozvedel viac. A potom neuveriteľný duchovný zážitok pre mňa bol – už poučený viac aj o jej tragickom osude –, keď som stál v Prahe na Vyšehrade pri jej hrobe. Je chyba, že dnes si neuvedomujeme a v dôsledku toho aj málo pripomíname na Slovensku jej vzťah a inšpiráciu pre jej diela – poviedky, ale hlavne rozprávky – zo slovenského prostredia.

Božena Němcová, ako každý výnimočný človek, prežila krásny, ale aj krátky a ťažký život. Túžila „lietať“, ale vtedajšie spoločenské konvencie, rodinné pomery a hmotné starosti ju ťahali k zemi. Opakovane striedavo prežívala skromné úspechy a vážne krízy, napríklad aj v roku 1847, iba ako 27ročná a iste krásna dáma. Jaroslav Vlček o tom napísal: V zbierke Čeští spisovatelé XIX. století, ktorú redigujem, sl. Gebauerová vydáva i všetku dostupnú korešpondenciu Němcovej, zozbieranú s veľkou usilovnosťou a pietou. Tie tri zväzky privátnych listov Boženy Němcovej budú najkrajším doplnkom jej literárnych diel, a verejnosť to vcelku i tak chápe. Predsa však (a čudno, práve u časti terajších ženských spisovateliek inak duchovne najslobodnejších) ozývajú sa hlasy, že tieto a takéto súkromné listy tlačou vydávať by sa nemali, lebo verejnosti neboli určené, odhaľujú vraj intímnosti osobné, choroby tela, muky duše a srdca, tône domácnosti, biedu hmotnú a bezcitnosť okolia. To je pravda. Ale z toho všetkého nič nepadá na jasný obraz Němcovej ženy a spisovateľky, naopak: ešte ho dvíha. Práve v tom, že v takýchto okolnostiach vedela stvoriť, čo stvorila, je veľké jej víťazstvo ľudské i umelecké. Vynechajte z literatúry svetovej korešpondenciu geniálnych duchov, a vypadne vám najbezpečnejší kľúč k ich porozumeniu, odhodíte často najkrajšie prejavy človeka i básnika. Či by kto ľahko oželel nejednu lyrickú iskru, hlbokú reflexiu, sviežu maľovku prírody, chutný žánrový obrážtek, životné portréty osôb známych i neznámych, ba i tie nepriame, ťažké a zahanbujúce obžaloby spoločnosti, ktorá nedomyslela sa ratujúcu ruku podať ubiedenej zlatej duši – či by to všetko, reku, kto rozsudný dnes ľahko oželel z korešpondencie Boženy Němcovej, keby nám bola ostala neprístupná? Ak je tam i tôňa, tá nepadá na pisateľku; padá na tupé hlavy a tvrdé srdcia jej okolia...

V bohatej korešpondencii Němcovej nemôže žiadny Slovák prehliadnuť jej listy tam aj nazad s Andrejom Sládkovičom, Samom Chalupkom, Gustávom Kazimírom Zechenterom-Laskomerským, Jankom Franciscim Rimavským atď. Ale čo Janko Kráľ? Veď práve tohto nášho „divného Janka“ spájajú s Němcovou aj zlé jazyky... Možno medzi nimi aj niečo bolo (obaja boli mladí a krásni), ale možno ani nie okrem vzájomných sympatií. Ale je to to podstatné, čo by sme o Němcovej a jej vzťahu k Slovensku mali vedieť? Domnievam sa, že nie, ale asi najviac by nás mal zaujímať jej vrelý vzťah k slovenskému ľudu a inšpirácia slovenskými rozprávkami.

Keď jej manžela preložili v roku 1851 do Miškovca, asi tam ako predstaviteľ habsburskej moci a navyše Čech tesne po potlačení maďarskej revolúcie nebol veľmi vítaný, hoci Miškovec nebol výhradne maďarské mesto a žila tam aj silná slovenská menšina. Vtedy Němcová podnikla svoju prvú cestu do Uhorska. Navštívila Prešporok, Parkaň a Pešť. Svoje dojmy z tejto cesty publikovala v časopise Lumír pod názvom Vzpomínky z cesty po Uhřích v roku 1854. Táto cesta ju musela veľmi osloviť, lebo už v roku 1852 cestovala spolu s deťmi do Balážských Ďarmôt, kam Josefa Němca ako komisára finančnej stráže zase preložili. Toto dnes prevažne maďarské mesto malo vtedy aj silné slovenské osídlenie. Vtedy podnikla Němcová aj výlet do Banskej Bystrice a na Pohronie. Pozrela si aj Banskú Štiavnicu a kúpele Sliač, kde sa neskôr aj liečila. Žiaľ nevyliečila sa, a zomrela veľmi mladá. Človek, ktorý jej život a dielo trošku pozná, si môže len povzdychnúť, čo táto nadaná literátka ešte všetko mohla napísať, keby jej bol býval vymeraný dlhší život... Ale je to asi tak, že tí, ktorí pre národ a jeho kultúru znamenajú veľký a trvalý prínos, sú svojou tvorivosťou a obetavou prácou pre národ spaľovaní aj znútra..., a tak im je vymeraný len krátky pozemský život, ale ich stopa tu je aj po dlhých desaťročiach nezmazateľná. Bohužiaľ máme na to veľa príkladov ako medzi Čechmi, tak aj medzi Slovákmi: Karel Hynek Mácha, Božena Němcová, Ľudovít Štúr alebo Milan Rastislav Štefánik... – žili krátko, ale tak intenzívne a tak tvorivo, že bez nich si našu súčasnosť nemožno predstaviť.

Svedčí to o širokom záujme Boženy Němcovej, že svoje pobyty na Slovensku využila aj pre národopisné štúdie. Jej črta Uherské město Ďarmoty vyšla v Časopise Musea království Českého v roku 1858. Na Slovensku našla inšpiráciu aj pre svoje rozprávkové motívy. Napríklad: O dvanástich mesiačikoch, O hlúpej žene a iné. Poslednýkrát pobývala Němcová na Slovensku v roku 1855.

Ten rok bol pre Němcovú ešte viac kritický ako tie predchádzajúce. Kvôli chorobe svojho syna Hynka sa musela z Ďarmôt predčasne vrátiť do Prahy, ale jej milovaný syn umiera. Vtedy sa hmotná situácia rodiny aj veľmi zhoršila, lebo Němca zbavili úradu. Neboli peniaze ani na skromný život... Strádanie a finančné problémy manželov celkom odcudzili. Němcová sa musela až tak ponížiť, že prosila pomoc od svojich známych a sympatizantov, pretože jej manžel vo finančnom zabezpečení rodiny celkom zlyhal. Je úžasné, že práve vtedy vzniklo jej najlepšie a nesmrteľné dielo Babička. Naozaj je potrebné, aby vrcholné literárne, sochárske, maliarske či hudobné diela vznikali vykúpené nesmiernym utrpením, áno, často aj smrťou ich pôvodcov (o čom je veľa príkladov: Villon, Mozart, Mácha, Němcová, Janko Kráľ atď.)? Možno je to akási zákonitosť, ako sa natrvalo zapísať do pamäti nasledovných generácií. Neviem...

Poslednýkrát bola na Slovensku len krátko. V roku 1855 sa asi dva týždne liečila na Sliači. Bola už vtedy slávnou autorkou Babičky, ale liečenie jej už veľmi život nepredĺžilo... Podľa Jaroslava Vlčka potom už udreli chladné noci, pacientke sa priťažilo, a bolo treba sa uchýliť do mesta. V B. Bystrici u Rárusov Němcová cítila sa ako doma. „Věru mne ti lidé přijali,“ bláha si v liste mužovi dňa 19. septembra, „jak bych dítě jejich byla... Zde se zase spravím. První den jsem si jen hověla se starým pánem; on je rád, že má s kým mluvit. Je to vskutku velmi vzdělaný člověk, že se málo takových nejen zde, ale i v Čechách najde, a dobrý člověk. A ona je též velmi dobrosrdečná paní, a kdyby nebyla tak veselá a těkavá, věru by ani on ani ona šťastní nebyli.“ A nielen u Rárusov, tiež inde Němcová cíti sa dobre. Priateľka Pepa Szablaková ju zaviedla na medokýš na Štiavničky. Čulen jej poukazoval staré pamiatky v kostole na Hôrke („tam kdyby se Krolmus nebo Vocel podívali, radostí by se pominuli nad těmi starožitnostmi. A což pro Mánesa by tu bylo studií, jsou tu malby a řezby z XII. století a stavby z jedenáctého a ještě dřevnejší doby,“ natešená volá Němcová). Ukázali jej robotu v baniach, na Lúkach obznala sa s českými učbármi z banskobystrického gymnázia („pan direktor Růžička, profesor Vlček – můj nebohý otec, Franta a Kořínek i druzí“) a hneď s nimi a ďalšími známymi uhovorili výlet do Seliec k Plošicovi. „Je tady i hodný kaplan Gerometta,“ poznamenáva Němcová... Ešte stihla navštíviť Horehronie, Zvolen, a dokonca aj Pustý hrad (dnes významné keltské a stredoveké hradisko, kde stále prebiehajú vykopávky), Radvanský jarmok a ďalšie zaujímavé lokality a udalosti.

Božena Němcová – nech sa na mňa bratia Česi nehnevajú – je pre to všetko, čo som len stručne spomenul, tak trochu aj naša – slovenská.

Ferdinand Vrábel (1948) je historik. Zaoberá sa dejinami prvej ČSR, problematikou antisemitizmu a národnostných menšín.

Obsah Listů 2/2020
Archiv Listů
Autoři Listů

Ferdinand Vrábel

Božena Němcová a Slováci

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu