Pavol Ičo

Ján Maliarik, bojovník za mier

Medzi osobnosti, ktoré zanechali svoju stopu v Čechách i na Slovensku, patrí filozof, spisovateľ a evanjelický kňaz Ján Maliarik.

Tento výnimočný muž sa narodil pred 150 rokmi, dňa 7. novembra 1869 na Myjave, neďaleko Trenčína, avšak hoci bol rodom Slovák, jeho názory oslovili skôr Čechov, čoho dôkazom je aj existencia Kruhu žáků a přátel Jána Maliarika so sídlom vo Veselí nad Moravou alebo Společnosti Jána Maliarika v Brne, teda organizácií, ktoré sa aj v súčasnosti zaoberajú vydávaním Maliarikových kníh a prípravou akcií venovaných pamiatke jeho osobnosti.

Maliarik na seba upútal pozornosť až v pomerne vysokom veku, krátko pred dovŕšením štyridsiatich rokov, keď vydal svoje prvé dielo Od Časného k Večnému podla Šrí Šankaračária (1909). Kniha vyvolala záujem filozofov, ktorých upútal autorov prehľad v oblasti indickej filozofie a religiozity, a priaznivý ohlas našla aj u nábožensky zameraných ľudí.

Po vydaní svojej prvotiny publikoval desiatky kníh a množstvo článkov v rôznych časopisoch (Stráž na Sione, Dennica, Vydrove besiedky a i.), okrem toho už od roku 1908 prednášal vo Viedni, v Prahe a v Brne a venoval sa tiež kňažskej činnosti v obci Veľké Leváre (okres Malacky). Ohromujúci intelekt Jána Maliarika navyše odzrkadľuje skutočnosť, že ovládal jedenásť cudzích jazykov (latinčinu, gréčtinu, hebrejčinu, nemčinu, maďarčinu, angličtinu, ruštinu, poľštinu, srbčinu, esperanto, sanskrt), ktoré sa naučil, aby si svoje obľúbené diela mohol čítať v origináloch.

Spomedzi desiatok publikácií, ktoré vydal, si však pozornosť zasluhujú najmä tieto: Celozemský univerzálny štát (1925); Proč je mezi Spisovateli, Umělci, Politiky, Státniky, Žurnalisty atd. ... Tolik Nevraživosti? (1927); Hlas Kňaza Jána Maliarika (1928), Meine Korrespondenz Mit Dem Indischen K?nig Mahendra Pratap, Raja (Moja korešpondencia s indickým kráľom Mahendra Pratap, Rádžom – 1933) a Tristo hriechov ľudských (1917). Ide totiž o päticu kníh, obsahujúcu tie najhlavnejšie prvky jeho myšlienkovej koncepcie, ktorej podstatou je láska ako náklonnosť k všetkému živému, tak ako je popísaná v učení Ježiša Krista či v spisoch indických mystikov a budhistických majstrov.

Práve preto Maliarik vo svojich knihách a článkoch plných výziev a príkazov (v knihe Unia Slovensko-Polsko-Česká /1931/ napríklad uvádza: „... čím rýchlejšie a čím radikálnejšie poslúchnete: tým lepšie pre vás... a tým lepšie pre celý svet!) poukazuje na potrebu celosvetového odklonu od materializmu a smerovania k duchovnu. Taktiež upozorňuje na neustálu platnosť pravidla akcie a reakcie (t. j. karmy), na dôležitosť konať všetky činnosti s dobrou motiváciou a vyzdvihuje súcit s trpiacimi, vegetariánstvo ako prostriedok boja voči krutosti páchanej na zvieratách (v diele Tristo hriechov ľudských doslova píše: „U ludí mäso požírajúcich nemože byť reč o mravnom pokroku!“) či svedomité načúvanie „vnútornému hlasu“ v prospech mravnej očisty.

Podľa Maliarika má byť cieľom ľudského života dosiahnutie Boha, ktorého vo svojich dielach označuje aj pojmom „centrálne vedomie“, v čom už možno vidieť odraz fascinácie indickou filozofiou. Výraznou črtou jeho filozofie je tiež odpor k ľudskej nízkosti, čo zreteľne vyjadril vo svojej knihe Mravnost a patriotismus, nationalismus, confessionalismus (1920) slovami: „Hle! Jak děsně nemorální jest náš přítomný věk a jeho duše: člověčenství.“

Ale hoci celý život hlásal myšlienky lásky a tolerancie, svojím počínaním si získal množstvo nepriateľov. Hon na jeho osobu začal už krátko po vypuknutí prvej svetovej vojny, keď písal memorandá, listy a výzvy štátnikom. V jednom zo svojich listov napríklad vyzval cisára Františka Jozefa I., aby činil pokánie, v inom navrhol uhorskému premiérovi Štefanovi Tiszovi, aby rozpustil armádu, v ďalšom zasa žiadal zastavenie bojov od nemeckého cisára Wilhelma II. Navyše navštevoval konzuláty bojujúcich krajín a rozdával svoje brožúry o svetovom mieri. Následkom týchto aktivít sa sprotivil úradom a 3. júna 1915 bol napokon označený za blázna trpiaceho halucinačnou formou paranoje, pričom mal byť podľa odporúčania umiestnený do sanatória pre duševne chorých. Taktiež už nemohol ďalej vykonávať kňažské povolanie a musel odísť do predčasného dôchodku. Cirkev jeho obhajobe vegetariánstva a východných filozofií nerozumela, príkro nazerala aj na jeho filozofické koncepcie a zúfalo pôsobiace prosby o mier boli tou poslednou kvapkou v pomyselnom pohári trpezlivosti.

Ani predčasné penzionovanie a hrozba pobytu v blázinci však Maliarika neodradili od jeho zápasu voči vojnovému besneniu. Práve naopak. Rozhodol sa pre ešte radikálnejší a odvážnejší čin. Dňa 16. februára 1916 využil prestávku počas predstavenia Wagnerovej Valkýry v pražskom Národnom divadle a vystúpil na pódium. Stovky prítomných z radov šľachticov, obchodníkov, ako aj obyčajných mešťanov následne ohromil svojou požiadavkou o zastavenie všetkých bojov, uznanie svojbytnosti všetkých národov a nastolenie celosvetového mieru.

Namiesto potlesku si však vyslúžil len rozpačité reakcie. Po prehovore k publiku bol zatknutý a obvinený z vlastizrady. Hrozil mu trest smrti, ale vďaka intervenciám spisovateľa Leva Nikolajeviča Tolstoja, indického exilového kráľa rádžu Mahendru Pratapoma a islandského spisovateľa Ingvara Sigurdssonoma, s ktorými si už v tom čase niekoľko rokov dopisoval, bol po dvoch mesiacoch prepustený a dočasne odoslaný do vojenskej nemocnice na Karlovom námestí, odkiaľ ho previezli do neďalekej psychiatrickej liečebne Kateřinky. Aj tu však naďalej rozvíjal svoje snahy o nápravu ľudstva a počas necelých dvoch rokov hospitalizácie vytvoril okrem autobiograficky ladeného spisu Môj zápas a snaženie vyviesť ľudstvo z pekla... a uviesť ho v blaženosť raja! i koncepciu Celo-Zemského univerzálneho štátu – útvaru bez hraníc s jediným vládnucim orgánom, v ktorom sa má napĺňať kozmický zákon lásky až po docielenie jednoty v absolútne, čiže v Bohu. Tento štát má byť riadený „shora dolů božsky dokonalými bytostmi“, pričom sa na jeho riadení majú podieľať „neviditelná vysoká božstva“, ako v knihe opísal.

Tohto vskutku nebojácneho bojovníka za mier napokon prepustili bez určenia psychiatrickej diagnózy, rovnako ako koncom roka 1914, keď bol na návrh cirkevnej vrchnosti vyšetrený, no doktor uňho okrem slabosti nervov a chudokrvnosti nanašiel žiadne známky duševnej poruchy.

Po prepustení z Kateřinek zostal ešte štyri mesiace v Prahe, následne odišiel do Veľkých Levár, kde zakrátko pochoval svoju mamu, a až do konca života písal a prednášal o svetovom mieri. Všetky knihy pritom vydával na vlastné náklady a rozdával zdarma.

Postupne sa však stával čoraz viac samoľúby – nechával si bozkávať ruky, od svojich žiakov vyžadoval, aby sa jeho texty učili naspamäť, odmietal akúkoľvek kritiku, považoval sa za inkarnáciu vyššej duchovnej bytosti a v knihe Cesta k blahu a mieru zmierením náboženstiev... a osvietením a polepšením národov... (1929) dokonca vyčítal prezidentovi Masarykovi, že sa mu neprišiel pokloniť do Veľkých Levárov. No v obraze vlastnej dokonalosti ho utvrdzovali aj jeho žiaci, ktorí tvrdili, že vedel veštiť a ovládal telepatiu. V čase pred vypuknutím prvej svetovej vojny vraj vyveštil aj Klementovi Gottwaldovi, ktorému údajne povedal, že sa stane prvým komunistickým prezidentom Československa.

Púť Jána Maliarika na tomto svete skončila v júli 1946 po operácii pečene v brnianskej nemocnici svätej Anny.

Maliarikove myšlienky však ostávajú pre jeho stúpencov živé dodnes.

Pavol Ičo (1987) je publicista. Žije v Košiciach.

Obsah Listů 1/2020
Archiv Listů
Autoři Listů

Pavol Ičo

Ján Maliarik, bojovník za mier

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu