Juraj Buzalka

Slovenské voľby 2020: Výnimka, či trend regiónu?

Úvahu o slovenských parlamentných voľbách 2020 píšem mesiac pred ich konaním. Keďže vážený dvojmesačník ako Listy nemôže túto tému vynechať, pár riadkov treba napísať vzhľadom na uzávierku najbližšieho čísla bez ohľadu na dátum volieb. V nasledujúcich pasážach preto skúsim pomenovať predvolebné trendy a možné scenáre po nastávajúcich parlamentných voľbách 29. februára.

Kto vyhrá?

Základný trend je, že na Slovensku dochádza k úpadku hegemóna. V jazyku geopolitiky sa unipolárny model preskupuje na koncert mocností. Úpadok SMERu Róberta Fica, vládnuceho s krátkou „radičovou“ prestávkou od roku 2006, je veľmi zjavný. Kampaň nemá myšlienku, potáca sa medzi „zodpovednou zmenou“ v nekonkrétnej personifikácii premiéra Pellegriniho a nenávistným štvaním Róberta Fica a jeho poskokov, medzi ktorými vyniká šéf parlamentného eurovýboru Blaha, za ktorého sa už aj oficiálne začala hanbiť Slovenská akadémia vied, v ktorej mu stále držia úväzok. Kým premiér je za pekného, hlása „komu padni, tomu padni“ a obchádza eurosamity, opozícia, mimovládky, médiá a im podobní schytávajú od reakcionárskeho krídla SMERu hlava-nehlava s nádejou, že vďaka tejto síre a dymu významnejšia časť voličov neujde k fašistom.

SMER má samozrejme zásluhy na zvýšení minimálnej mzdy a tiež rôznorodej sociálnej kozmetike, ktorá síce ako celok nedáva zmysel, ale aspoň čiastočne má sociálnodemokratický smer. Systematická programová práca, ktorá by reálne zvýšila kvalitu života ľudí z dlhodobého hľadiska, však tejto strane bola vždy cudzia. SMER skrátka okrem rečí o sociálnom štáte netuší, prečo ho je treba. Tak ako Róbert Fico začal – teda mobilizovaním frustrácie, nenávisti a zlosti voličov –, tak aj končí. Z dlhodobého hľadiska budeme na Slovensku roky so SMERom – na rozdiel napríklad od rokov vlády českej sociálnej demokracie – považovať za premárnené.

So žalostným stavom SMERu súvisí druhý trend, nástup fašistov. Už vo voľbách v roku 2016 bolo vidieť, že okrem nevoličov požierajú hlavne ficovcov a národniarov. Iste by presvedčení sociáldemokrati kontrovali, že extrémisti oberajú ľavicu všade v Európe. Nikde v Európe im však ľavica nebeží tak veľmi v ústrety ako tá Ficova! To skôr stredopravé európske strany sa radikalizujú. Kultivovanejšia tvár ľavice, ako tá Pellegriniho napríklad, zas nemá ťah, inštinkt a ani intelekt, aby sa to prejavilo na výsledku. SMER skrátka nemá osobnosti a hrozí, že fašisti voľby vyhrajú.

Fašisti robia zázraky v teréne, majú rozsiahlu regionálnu sieť, perfektné fungovanie v onlajne a kampaň, ktorá mobilizuje rozhorčených. Ich vlna stúpa aj polarizáciou zo strany Progresívneho Slovenska (v koalícii so stredopravou stranou SPOLU), ktoré vsadilo na antifašizmus a nebojí sa vyvážať kaviareň na vidiek. Toto je tretí trend, že antifašistická kampaň – „nenecháme fašistom vyhrať voľby“ – dáva progresívcom krídla, ktoré stále akosi nevie rozvinúť bývalý prezident Kiska a jeho strana Za ľudí. Nie je však stále vylúčené, že pokojná stredová pozícia bývalého prezidenta nakoniec prinesie zisky. Platí totiž, že Slováci naozaj nie sú známi prehnaným progresivizmom. Hlavne však strana Andreja Kisku intenzívne pracovala na regionálnom profile a zázemí. Tým sa líši od progresívcov, ktorých kandidátka je hlavne bratislavská.

A ešte je tu jedno menšie pozitívum. Nejasnosť aktuálnych prieskumov na víťaza zužuje šancu pre koordinovanú akciu manipulátorov a propagandistov na sociálnych sieťach. Cieľov je skrátka príliš veľa, aby sa mohli koordinovať. Je to ako so Zuzanou Čaputovou, ktorá až do posledných týždňov nebola favoritkou, takže na ňu nestihli namieriť dosť „hovnometov“. Základné čítanie trendov teda je, že existujú štyri strany, z ktorých každá môže vyhrať voľby so ziskom okolo pätnásť percent. V dejinách slovenského parlamentarizmu ešte takáto situácia bez favorita nenastala.

Kto bude vo vláde?

Vládnu väčšinu, ak nejaká vznikne, bude pravdepodobne tvoriť mnoho strán. Rozhodujúce bude, ktoré prelezú cez päťpercentnú hranicu. Najkomfortnejšie z druhého sledu sa javí pozícia trnavského populistu Igora Matoviča, ktorý vytvoril niečo ako pracovnú agentúru pre politikov s názvom Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti. Najmä politické naivky – bez ohľadu na vzdelanie, hodnoty a vek – mu vždy na jeho casting naletia. Matovičova eseročka nemá žiadne štruktúry, on sám nechce žiadnu funkciu, iba strážiť, aby sa nekradlo, a program (skôr témy) vždy prispôsobuje náladám davu.

Nohy v teple môže mať aj Boris Kollár, zvaný tiež „Kotleba pre ženy“, lebo dve tretiny jeho elektorátu sú dámy. Jeho slogan na bilbordoch je „Boris sa stará“ a „myslím srdcom“. Internety však už umiestnili červené srdce do jeho rozkroku, pravdepodobne pripomínajúc, že Kollár bude rozhodovať z pozície otca desiatich detí s deviatimi ženami. Strana je zmeskou rôznych obskúrnych elementov. Bývalý fundamentálny kresťanský demokrat a človek s povesťou mafiána s minulosťou v bratislavskom SMERe, matka Kollárových detí a bývalá televízna rosnička, všetci sa stretnú na jednej kandidátke a Boris, idol zlatokopiek, bývalý vekslák a kamarát mafiánov, spolumajiteľ rádia a lyžiarskych vlekov, sa o všetkých postará.

Omnoho menej istoty majú päťpercentní štandardnejší straníci, trhoví liberáli Richarda Sulíka, kresťanská demokracia Alojza Hlinu i doteraz vládnuca Slovenská národná strana teatrálneho tragéda a šéfa parlamentu Andreja Danka. Teflónový Béla Bugár, matuzalem československej a slovenskej politiky, má tiež ešte šancu. Vsadil na aktivitu mladých a šikovných mužov, ktorí majú vybehať päť percent veľmi dubióznym kandidátom a švagrom nastrkaným na popredné miesta. Je reálna šanca, že po prvýkrát v dejinách slovenského parlamentarizmu nebude mať najväčšia slovenská menšina zastúpenie v zákonodarnom zbore. Alebo tam bude zjednotená strana Maďarov proti Bugárovi, ktorá sa tiež pohybuje tesne pod päť percent. Osud maďarských strán – Most-Híd sa aktuálne viac profiluje ako regionálna strana a strana menšín, najmä rusínskej a rómskej pod vedením maďarskej – však môže vyriešiť zásadný problém volieb. Je totiž takmer isté, že ak ktorákoľvek z maďarských strán prekročí päť percent, bude v budúcej vláde. Ak nie, oveľa rýchlejšie sa priblížime k najnebezpečnejšiemu povolebnému scenáru.

SMER sa spojí s fašistami – už viackrát spolu hlasovali na základe rokovaní – a spolu s SNS, prípadne Sme rodina vytvoria čosi ako sociálno-reakcionársku vládu. Tento scenár je reálny, keďže všetci ostatní vylúčili spoluprácu s fašistami a SMERom. Matoviča nechce nikto, len opozícia ho musí zniesť, ak chce moc. Všetko bude záležať na počte a druhu prepadnutých strán a hlasov a tom, do akej miery sa Kotleba či SMER budú približovať k dvadsiatim percentám (tým získajú viac hlasov prerozdelením prepadnutých). Kotleba je každopádne v najkomfortnejšej pozícii, aj keď bude len ticho tolerovať prípadnú vládu SMERu a spol. Aj keď uhrá desať percent, a niet pochýb, že áno, bude to pre neho výhra. S partiou úplne vyprázdnených nahnevaných mužov bez vzdelania a s kopou predsudkov vie, že k zodpovednosti ho ostatní len ťažko pripustia. Budú to teda pre neho časy ľahkých tantiém.

Mesiac pred voľbami sa ako kľúčová javí antifašistická mobilizácia, ktorá síce nahráva aj fašistom, keďže im pridáva na význame, ale tému volieb posúva od znechutenia a frustrácie nad kauzami SMERu, ktoré sa vyplavujú počas procesu s obvineným objednávateľom vraždy Jána Kuciaka a jeho snúbenice, k emočne pozitívnemu zápasu „nedáme Slovensko fašistom“. Druhý, optimistický scenár teda je, že Progresívci a Kiska získajú sami dosť a navyše sa do parlamentu dostanú štandardné demokratické strany, teda kresťanskí demokrati, trhoví liberáli a Most-Híd, čím vznikne väčšina štyroch až piatich strán. Pre tento optimistický scenár hovorí fakt, že stredná vrstva, ktorej záleží na obraze krajiny, bude chcieť potvrdiť trend výnimočnosti Slovenska. Po víťazstve Zuzany Čaputovej a Progresívcov v eurovoľbách sa prirodzene núka hetrik. Tiež platí, že ak voľby dopadnú v prospech demokratických strán, oligarchiát bude mať komplikovanejšiu pozíciu. Pri zložitom mechanizme vyjednávaní bude treba „starú politiku“ naozaj inovovať. Niežeby oligarchia nemala svoje inkubátory, bude to však chvíľu trvať, kým prinesú výsledky. A to je šanca pre zásadné zmeny v prospech občanov.

Najpravdepodobnejší je však neutrálny scenár, že štandardné opozičné strany budú na vládnutie potrebovať Matoviča alebo Kollára alebo skôr oboch. Takáto vláda pravdepodobne dlho nevydrží a potom nie je vylúčená jej rekonštrukcia s pomocou pravdepodobne nereformovaného SMERu. Pôjde o svadbu z rozumu. Pôjde o podobný scenár ako v roku 2016, keď sa „obetoval“ Most-Híd. Či sa však takto podarí naozaj pohnúť vpred starnúce Slovensko s biednym školstvom a navyše ohrozované robotizáciou výroby asi najviac v Európskej únii, nie je isté. Je tu tiež riziko prílišného úpadku SMERu. Napriek tomu, že by si zaslúžil osud Mečiarovo HZDS, je to s ním ako s Putinom, že je síce nebezpečný, ale môže ho nahradiť niekto ešte horší.

Každopádne, kľúčová bude mobilizácia vidieka, kde tradične dominujú SMER, SNS a dnes stále viac fašisti, v niektorých oblastiach KDH a na juhu maďarské strany. Koľko týchto voličov sa pridá na stranu Kisku a Trubana (mladého lídra Progresívcov a úspešného IT podnikateľa), aby prispeli k dobrému výsledku, nie je jasné. Slovenské voľby však nikdy bez časti vidieka na „správnej strane“ nedopadli dobre.

Karpatský sociálny liberál

Ako učiteľ, muž v strednom veku a otec dvoch detí sa preto rozhodujem ťažko. Rozum mi velí zmilovať sa nad Bugárom a pomôcť účasti Maďarov vo vláde, a to kvôli potrebe ich zastúpenia z titulu najväčšej menšiny, kvôli zabezpečeniu odstupu od Orbánovej politiky, ktorú Híd zaručuje, aj kvôli slovenskej demokracii, ktorej kvalita účasťou menšiny rastie. Navyše, Most Híd sa môže pochváliť aj dobrými výsledkami vládnutia so SMERom a SNS po roku 2016, najmä vďaka pôsobeniu ministerky spravodlivosti Lucie Žitňanskej či splnomocnenca pre Rómov Ravasza. Heslo Magyarok nelkuled nem megy (bez Maďarov sa nedá) skrátka rezonuje v rozumovej časti mozgu, hoci znechutenie nad niektorými menami na kandidátke trvá.

Presvedčením som však za Progresívne Slovensko! Konečne strana, ktorú možno voliť tak kvôli programu ako aj kvôli ľuďom. Najmä ak si človek odmyslí kaviarňocentrizmus, pôvod kandidátov v strednostavovskej, dobre situovanej Bratislave a nedôslednosť v niektorých otázkach (napríklad strach pria-mo pomenovať potrebu ingerencie štátu do zdravotníctva či školstva). Aj tak však dojem, že progresívci chcú poraziť SMER zľava, dáva nádej. Neplánujú rušiť sociálnu kozmetiku ako vlaky zadarmo, obedy v školských jedálňach či povinnú škôlku pre všetky deti, chcú hlavne systematickú zmenu vzdelávania a inovácií, majú najekologickejší program a najtransparentnejšiu kampaň, na ktorú sa zbierajú sami voliči (nielen hoaxy a propagandu fašistov, aj takéto prodemokratické zmeny môže ponúknuť dnešný internet). Rizikom je množstvo príliš ambicióznych ľudí v jednej partaji – s tým zápasil napríklad aj Mikuláš Dzurinda, ale ten mal aspoň partiu pobožných mužíčkov, ktorú si pritiahol z Kresťanskodemokratického hnutia, aby mu držali chrbát – a skúsenosť fungovania pod tlakom z vládnutia.

Panie a páni z progresívneho hlavného mesta, ktorých si vážim, urobia isto dobrý dojem. Väčšina priateľov v Bratislave im zaiste dá hlas. Mojim dedinským rodákom však vravia len toľko, že sú vzdelaní, slušní a z mesta. A to na voľbu srdcom nestačí. Tento podcenený parameter slovenských volieb – že postagrárnemu ľudu sa treba vedieť prihovoriť a že na vidieku potrebujeme aspoň zopár hlasov, aby zvíťazil dobrý program – dáva viac šancí Kiskovi. Ak vyhrá on, bude to tiež dobré. Rovnako však vavrín môžu získať aj fašisti či dožívajúci SMER. To bude potom potvrdenie, že Slovensko nie je regionálnou výnimkou. Veď prečo by malo byť?

Juraj Buzalka (1975) je sociálny antropológ, pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.

Obsah Listů 1/2020
Archiv Listů
Autoři Listů

Juraj Buzalka

Slovenské voľby 2020: Výnimka, či trend regiónu?

Kto vyhrá?

Kto bude vo vláde?

Karpatský sociálny liberál

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu