Michal Cirner

Slovensko čaká povolebný guláš

Situace před volbami do Národní rady SR, které se budou konat v sobotu 29. února, je značně nepřehledná. A napínavá, lze-li tak nazvat hrozící výrazné posílení, či dokonce vítězství fašistické Kotlebovy strany. Věnují se jí úvodní dva texty rubriky Mosty.

-red-

Predčasné parlamentné voľby v roku 2012 na Slovensku zapríčinili, že našich zákonodarcov si odvtedy volíme v zimných mesiacoch. Je to celkom škrt cez rozpočet pre kandidujúce politické zoskupenia, pretože viesť predvolebnú kampaň v zime je predsa len o niečo náročnejšie ako v iných ročných obdobiach. Tradičné predvolebné mítingy na čerstvom vzduchu a predvolebné guláše nemajú na ružiach ustlané. Celé trápenie sa skončí 29. februára 2020. Vtedy si do zimného počasia odskočí do volebných miestností zhruba viac ako polovica slovenského voličstva, aby rozohrala hru o novom zložení parlamentu a novej vláde. Bude to ako vždy riskantná hra s nejasným výsledkom, výdobytok demokracie, povedali by sme.

Preferencie elektorátu sa viac-menej premietnu do toho, ako bude v ďalšom volebnom období vyzerať Národná rada Slovenskej republiky. Podľa predvolebných prieskumov verejnej mienky relevantných agentúr sa to javí tak, že zákonodarný orgán bude, čo sa zostavy týka, hmýriť všetkými farbami dúhy. Evidentne, je si z čoho vybrať a volič je vyberavý. Nebudeme nadávať na politickú pluralitu. Pred vyše tridsiatimi rokmi sme mohli voliť akurát tak jednotnú kandidátku Národnej fronty s komunistami. Treba však dodať, že stranícky systém je čoraz viac fragmentovaný a politické subjekty kandidujú aj v koalíciách alebo berú na kandidátne listiny exponentov ďalších politických subjektov. Všetko sa to vyfarbí po voľbách, keď bude každý v parlamente chcieť reprezentovať svoju politickú značku. Okrem toho, politický život prináša zmenu politických tričiek, napríklad vo volebnom období 2016–2020 odišlo zo straníckych parlamentných klubov 36 poslancov zo 150 členného poslaneckého zboru. Poslanci prechádzali ku konkurencii, zakladali nové politické strany a hnutia, stávali sa nezávislými poslancami. Obdobne to dopadne aj v nasledujúcom volebnom období. Počet politických partají majúcich zastúpenie v parlamente sa zvýši o tie, ktoré neprešli voľbami, ale získali poslancov. Tak to už proste chodí. Na to všetko sme už zvyknutí. Takisto radi dávame šancu novým tváram a politickým novotvarom na našej politickej scéne, a preto sa nečudujme, že v parlamente môže byť niekoľko úplne nových politických strán a hnutí.

Na druhej strane, nejaké stálice z našej politickej oblohy môžu nenávratne zmiznúť v čiernej diere politického zabudnutia. Ak to rozmeníme na drobné, jedna strana vládnej koalície – Sieť sa rozpadla už tesne po voľbách a štvorkoalícia sa zmenila na trojkoalíciu. Tieto tri strany (SMER-SD, SNS a MOST-HÍD) to už dotiahli do konca, i keď to bolo pre nich veľmi tvrdé v roku 2018, keď sa po vražde novinára Jána Kuciaka začali masové protivládne demonštrácie, ktoré odstavili predsedu najsilnejšej strany SMER-SD Roberta Fica z premiérskeho kresla. Odvtedy máme bábkovú vládu, ktorú formálne vedie podpredseda Smeru Peter Pellegrini a reálne zo straníckej kancelárie Robert Fico. Pre Smer je to veľký úspech, keďže sa nekonali predčasné parlamentné voľby, ktoré by znamenali stratu moci a zdecimovanie voličskej základne. Strmý pád nahradil postupný a zrejmý úpadok preferencií, dnes nie je jasné, či Smer dokáže zvíťaziť vo voľbách, pretože niekdajší neohrozený hegemón sa preferenčne tak scvrkol, že jeho volebnú výhru ohrozujú minimálne tri ďalšie politické strany. Ale to je dôležité len zo symbolického hľadiska. Oveľa horším problémom je nízky koaličný potenciál dlhoročne vládnuceho Smeru, ktorý už pre nespočetné kauzy a škandály odmietajú takmer všetci kľúčoví hráči nadchádzajúcich volieb. Najmenší koaličný partner – maďarský Most utrpel vstupom do nekompatibilnej koalície tiež ťažké voličské straty a očakáva sa jeho neúčasť v budúcom parlamente. Ak by sa tam predsa len dostal, iste si už za partnera do vlády nevyberie stranu Smer. Ďalšia koaličná strana SNS Andreja Danka trpí antagonizmom k jej predvolebnému heslu z roku 2016 „Hrdo, odborne a slušne“. Nemajú byť na čo hrdí, sú to neslušní diletanti a na ich nominantov sa valí kauza za kauzou. Ak to bude na parlament, tak sú to skoro jediní spojenci Fica a spol.

Mimochodom, sklamaní voliči Smeru a SNS neprechádzajú vo veľkom k demokratickej opozícii, ale k extrémistom, ktorých reprezentuje strana Kotlebovci – ĽSNS. Tí sa v prieskumoch vyšvihli na druhé miesto a existujú obavy, že by mohli za určitých okolností vo voľbách zvíťaziť. Bola by to reputačná pohroma pre Slovensko. Dnes je jasné, že vo voľbách uhrajú dobrý výsledok. Aj druhé alebo tretie miesto vo voľbách im prinesie posilnenie oproti predchádzajúcim voľbám. Nová a stará opozícia má tak konečne predvolebnú tému, ktorou môže oživiť mdlú a nezáživnú predvolebnú kampaň, v ktorej akoby nevedela nájsť mobilizačnú a chytľavú tému. Hrozba extrémizmu a strašenie koalíciou SMER-KOTLEBOVCI-SNS môže voličov prebudiť z pomalého otrávenia, ktoré tu zažívajú od roku 2018, keď vyšli do ulíc a výsledkom neboli spomínané predčasné voľby, ale geniálny politický ťah rekonštrukcie vlády a pokračovanie marazmu.

Dnes by preto najviac bookmakerov vsadilo na novú širokú vládnu koalíciu, poskladanú zo súčasnej novej a starej, parlamentnej a neparlamentnej opozície. K starej parlamentnej opozícii patrí strana SaS Richarda Sulíka a protestné politické hnutie Igora Matoviča Oľano, ktoré miestami pôsobia vyčerpane po dlhoročnom boji proti korupcii a proti strane Smer. Napriek tomu, mali by byť s odretými ušami alebo bez nich súčasťou zákonodarného zboru po voľbách. Do spolku by sa mala pridať aj zatiaľ mimoparlamentná koalícia strán Progresívne Slovensko a Spolu – občianska demokracia, ktoré sa držia preferenčne na približne rovnakej úrovni ako strana bývalého prezidenta Andreja Kisku Za ľudí. Kiska sa môže stať budúcim premiérom takejto širokej koalície. Ale ak píšeme širokej, tak naozaj širokej. Do paktu budú ešte potrebovať aj mimoparlamentné konzervatívne KDH, ktoré sa po štvrťstoročí nedostalo tesne do parlamentu a pripravuje sa na návrat.

Avšak to nie je všetko. Boris Kollár, excentrický milionár (zlé jazyky hovoria, že bývalý vekslák a priateľ mafiánov), a jeho populisticko-protestná strana Sme rodina bude asi jazýčkom na váhach, čo si zatiaľ Kollár patrične užíva. Nebude želanou nevestou, ale nevestou z rozumu. Nebude to však také jednoduché. Všetko závisí na volebnej účasti a na tom, komu bude priať šťastena. Niektoré zo spomínaných strán sa pohybujú na hranici ohrozenia, takže či prekonajú volebné kvórum, alebo ostanú mimo parlamentu, to nevieme, ale zásadne to ovplyvní povolebný vývoj. Vždy sa dajú čakať aj nejaké prekvapenia. O voliča súperia aj iné politické strany a minimálne dve z nich môžu svojím výsledkom prekvapiť. Ide o stranu bývalého ministra zdravotníctva vo Ficovej vláde Tomáša Druckera Dobrá voľba alebo stranu bývalého ministra spravodlivosti Ficovej vlády Vlasť Štefana Harabina. Úspech jednej alebo oboch týchto strán by mohol zvýšiť šance strane Smer na opätovné zostavenie vlády. Nakoniec, aj výrazne dobrý výsledok extrémistov by znamenal, že animozity demokratických strán musia ísť bokom, a preto by mohol byť Smer vzatý na milosť.

V hre je veľmi veľa premenných, a to nevieme, čo sa na nás ešte vyvalí. Slovensko určite čaká povolebný guláš. Môže byť aj nechutný alebo nemastný-neslaný, ale dôležité je, aby ho krajina strávila.

Michal Cirner (1983) je politológ. Pôsobí ako vysokoškolský učiteľ na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity.

Obsah Listů 1/2020
Archiv Listů
Autoři Listů

Michal Cirner

Slovensko čaká povolebný guláš

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu