Zora Cestrová

„Nulové“ výročia, sviatok-nesviatok, asociácie.

Končí sa dvojročie končiace osmičkou a deviatkou. Hemží sa výročiami, končiacimi nulou. Od Leonarda da Vinciho cez M. R. Štefánika, prijatie eura po nežnú revolúciu či pád berlínskeho múra. Všetky plné spomienok...! Čím je človek starší, tým viac si pamätá – a je rád, že si ešte stále niečo pamätá! Rozprávame o tom, počúvame, čítame. Niektoré výročia si zaslúžia veľké oslavy, niektorých sa len dotkneme, pri niektorých sa patrí smútiť, niektoré pripomínať – len aby sa na ne nezabudlo, prípadne s varovaním, aby sa to už neopakovalo.

Niektoré sa nás hlboko dotýkajú, lebo nám od základu zmenili život. A sem určite patrí vznik ČSR! História je história. Nemeniteľná veličina, ktorá jednoducho je.

Meniteľné je len to, čo s ňou robia historici. Česť tým, ktorí za každých okolností, pri akomkoľvek zriadení sú spravodliví a pravdiví. ALE: Sú, žiaľ, aj takí (a nielen historici, aj učitelia, politici a pod.), ktorí si z histórie vyberajú len to, čo sa im hodí, prispôsobujú si ju svojim chorým želaniam, a potom to vtĺkajú do nevedomých hláv.

Mám doma zviazaný slovenský časopis z prvej republiky Mladý život. Nielen v ňom, ale aj v učebniciach sme museli v škole vyškrtávať všetko, čo sa týkalo ČSR. Aj Masarykove a Benešove fotografie.

Ešte nevymreli chorobní nacionalisti, ktorí by najradšej vymazali ČSR z máp, z histórie, z hláv historikov, majú to jednoducho „v génoch“! Napr. Panslovanská únia sa – napriek tomu, že už nežijeme s Čechmi v spoločnom štáte – vytrvalo, chronicky od neho vymedzuje. Nie je to zastarané? Nie je to zbytočná strata energie?

Pomáhajú im aj zahraniční Slováci, ktorí si užívajú svoju slobodu – aj ako ktovie koľká generácia – niekde za morom, nepoznajú naše problémy, a stále ich niečo na nás mrzí! Malo by ich uspokojiť, že sme „svetu“ dokázali, že Slováci sú schopní samostatného života! Nestačí! Nedajú pokoj! Vyťahujú a pripomínajú staré problémy!

Nedávno sa mi dostala do ruky kniha (dobročinne rozdávaná na novinárskej akcii, vytlačená v Trenčíne, financovaná Slovákom žijúcim v Kalifornii) Česi a Slováci v štátnych službách. No comment! Nemám ďaleko k zámorským Slovákom. V čase nezamestnanosti emigroval môj starý otec z Myjavy do Ameriky, môj otec sa tam narodil, jeho brat tam žil celý život. Môj otec bol ale „normálny“. Dokonca mal v období po roku 1939 problémy, pretože bol legionár.

A ja zasa po roku 1948, lebo mi všade „svietil“ čierny bod: „rodisko otca – NEW YORK“! Nikto neskúmal prečo. Neprijali ma do Lúčnice, ani som si nemohla vybrať vysokú školu...

Ísť do Ameriky bolo vtedy na Myjave jednoduché. Traduje sa rozhovor dvoch susedov. Jeden robí v záhrade, druhý ide okolo, prvý sa ho pýta: „Samko, kde ideš?“ „Do Ameriky.“ „Počkaj! Umyjem si ruky, idem s tebou!“

***

Nie som historik! Ospravedlňujem sa všetkým historikom, že som si vo svojej starej hlave históriu „môjho“ Československa zjednodušila. Rozdelila som si ju na šesť etáp. (Vlastne na sedem, tá siedma je tá dnešná, keď sme spolu v EÚ.) Tých šesť etáp mám asociatívne popárených do dvojíc, v ktorých sú si niektoré prvky podobné:

Prvá dvojica: 1918–1939 a 1948–1989

Obidve obdobia majú na konci začínajúceho roka osmičku a končiaceho deviatku. Sú najdlhšie. Počet rokov končí jednotkou. Prvé zhruba 21 rokov, druhé 41 rokov. V druhej polovici prvého obdobia som sa narodila, takže si spomínam len na najvýraznejšie zážitky:

Prvú cestu do školy. Chodila som do školy, ktorá sa volala Štefánikova, prvá učiteľka Plačková. Učila nás abecedu a žiadala, keď ju niekto recitoval, aby sme pri písmenkách „H-Ch“ všetci vstali. Tak som si celý život pamätala, že sme mali aj „nejakého“ prezidenta Háchu. (Teraz viem vďaka historikom a tlači o ňom aj viac: Že sa volal Emil, že bol prezidentom ČSR necelý polrok, že prežíval veľmi zložité obdobie, bol „znásilnený“ Hitlerom, znášal to ťažko! Bol to vzdelaný človek, v politike aj v súkromí nešťastný. Nakoniec zomrel vo väzenskej nemocnici na Pankráci v júni 1945. Ani len tie písmenká H-Ch mu nesmeli vyryť na pomník.)

V rámci akcie „Česi peši do Prahy“ nám vyhnali priateľov a susedov. Pre mňa ako dieťa to bolo nepochopiteľné, plakala som za nimi. Nemohla som ich ani v Brne ani v Prahe navštíviť.

V druhom období 1948–1989 sme „vyhnali“ kde-koho! A museli sme sa tváriť, že nežijú!

Aj také meno ako Štefánik bolo v nemilosti.

Trpeli a vydržali sme všetko spoločne: budovanie socializmu, ťažké 50. roky, nádeje a sklamania 60. rokov, normalizáciu atď.

Druhá dvojica: 1945–1948 a 1989–1992

Obidve obdobia trvali zhruba štyri roky, v obidvoch sme sa na začiatku tešili zo slobody! V prvom prípade sme sa zbavili Hitlera, vrátilo sa nám Československo. V druhom prípade sme sa zbavili našich „ochrancov“ zo ZSSR, vrátili sa Sokol, Skaut, na zabudnutie odsúdení emigranti... Pripomeňme si, ako sme fandili M. Kocábovi, keď sa ujal neľahkej úlohy vysťahovateľa! Otvorili sa hranice!

Ale obyčajný „konzument“ týchto radostí a nádejí netušil, čo na neho chystajú politici: tí prví – Stalin s Gottwaldom na 21 rokov, tí druhí – Klaus s Mečiarom navždy! V obidvoch prípadoch sa chudáka občana nikto na nič nepýtal.

Tretia dvojica (duchovná) 1939–1945 a 1993–2005

Obidva začiatky týchto období začínajú osudovými číslami 3 a 9 – v opačnom poradí. Vzali nám spoločnú republiku!

Na prvé obdobie si spomínam, že sme smútili za českými priateľmi, susedmi, aj za židovskými, ktorí sa nikdy nevrátili z koncentráku; že sokolskú telocvičňu obsadila organizácia Hlinkova Mládež, evanjelikov cvičiť nepustili; že môjho otca ako evanjelika preradili na podradnú nočnú prácu; že keď sme ako deti museli byť pre bombardovanie Bratislavy evakuované, bola som u babky v Pezinku a na Myjave, tam som bola svedkom, ako moji strýkovia a susedia tajne nosili cez protektorátne hranice potraviny, lebo sme sa vraj „vďaka“ Hitlerovi a Tisovi mali na Slovensku lepšie; že sme na povale schovávali československú vlajku a nesmela som o tom nikde hovoriť...

V druhom období, r. 1993, sme tiež prišli o prekrásnu československú vlajku. Náš návrh, aby sme si ju ponechali a odlíšili sa na nej len štátnym znakom, zostal nepovšimnutý. Teraz teda máme rovnakú vlajku traja: Základ je ruský, a štátnym znakom sa od neho odlišujeme my a Slovinci. Nech mi je prepáčená logická úvaha: podľa nášho návrhu by to bolo Slovákov a Čechov vyšlo finančne rovnako, a potom, na vrcholných športových podujatiach, by si Slovákov s nikým neplietli. Toto terajšie je nám bližšie? Václav Havel by povedal: „To jsou ty paradoxy.“

A Jiří Suchý povedal: „Když se dělíme politicky, nemusíme se dělit duchovně! Nikdo nám nemůže zabránit mít třeba i společný parlament.“ A tak 28. októbra 1993 vznikla Duchovná federácia. Vydržala 13 rokov.

J. Suchý zložil na melódiu československej štátnej hymny našu, duchovnú. Mali sme duchovné parlamenty – striedavo v Čechách a na Slovensku (žiaľ, roku 2005 bol v Kroměříži posledný). Mali sme jediný čsl. časopis Česko-slovenské MOSTY, založený ešte r. 1992 Vladom Čechom. Bol to týždenník, potom dvojtýždenník. Trávili sme spoločné Silvestre, Veľké noci, dovolenky s deťmi – striedavo v ČR a SR. Po takom spoločnom týždni sa napr. nestalo, že by české deti nerozumeli slovenčine. (Slovenské deti s češtinou problém nemajú.)

Nezainteresovaní by si mohli myslieť, že sme sa hrali na Československo, ako detičky na piesku... Nie! Boli to vážne, užitočné, obohacujúce stretnutia, s hodnotným programom, s váženými hosťami. Ale nebola politická vôľa! Neušlo sa nám slovenskej podpory. Roku 2007 nám zomrela hlavná redaktorka Mostov pani Soňa Čechová. Ministerstvo kultúry nám časopis zrušilo, vraj je bulvárny (!). A nepomohli prosby, argumenty a – ako sa hovorí – „ani plakať“. Občianske združenie Česko-slovenské MOSTY trvá, ale s problémami. Najprv nás presťahovali zo Šancovej ulice na Štefánikovu do bývalého, vtedy zdevastovaného Leninovho múzea (Pisztoryho paláca). Keď ho zrekonštruovali, vzali nám kanceláriu aj bohatú knižnicu, a schádzame sa v kaviarni. Poštovú adresu máme ale stále na Šancovej, ako je to uvedené v tomto časopise.

Čo sa týka časopisu Česko-slovenské MOSTY, „pritúlil“ nás tento dvojmesačník LISTY v Olomouci. Ďakujeme za to!

***

A tak som sa s mojou zjednodušenou históriou Československa dopracovala k 7. etape, tiež duchovnej, aby to znelo modernejšie, virtuálnej.

O každej etape z tých predchádzajúcich by sa nepochybne dali písať „romány“. Pre mňa je najdôležitejšia tá prvá: Narodila som sa v Československu, a to mi nikto nevezme! V tejto siedmej ma uspokojuje aspoň to, že naše súčasné vzťahy sú priateľské, rodinné; spolupráca v kultúre, športe a iných dôležitých odvetviach dokazuje, že k sebe patríme, že sa potrebujeme; máme, ako hovoril K. Kryl, spoločné deti; máme síce každý svoje problémy, ale nie sú nám ľahostajné, sledujeme sa navzájom; patríme k sebe nielen historicky, ale aj logicky, a opovážim sa povedať, že aj srdcom!

28. október zatiaľ nemáme na Slovensku ako sviatok. V ČR sa oslavuje dôstojne, so všetkým, čo k tomu sviatku patrí. My máme aspoň pamätný deň, oslavujeme ho len „komorne“, napriek tomu, že Slovensku objektívne vznik ČSR pomohol viac!

Mali sme vlani 100. výročie. „100 rokov je 100 rokov,“ musela uznať aj naša vrchnosť. Bolo treba dokázať, že aj my, Slováci, vieme urobiť honosné oslavy! Vymyslela – dá sa to nazvať aj „truc-podnik“ – oslavu Martinskej deklarácie, 30. októbra priamo v Martine, so všetkými poctami, hosťami, slávou, ktorá vyrážala dych. Poslanci, ktorým vyhovovalo riešenie „Aby sa vlk nažral a ovca zostala celá“, dokonca odhlasovali aj jednorázový sviatok! Vznikol ale problém: máme uzákonené, že vo sviatok sa ani nepracuje, ani nenakupuje. Tak sa „hore“ dohadovali, či na tento sviatok-nesviatok majú, alebo nemajú byť otvorené obchody, či majú, alebo nemajú byť v prevádzke ordinácie atď. Nakoniec to nechali na dobrovoľnosť! Keby boli dali ten, aj keď len jednorázový, sviatok tam, kam patrí, teda na 28. október, bolo by to bývalo jednoduchšie. Len by sa zavreli obchody, lebo 28. 10. bola nedeľa. A vyšlo by to celé lacnejšie.

Úsmevné? Vtipne to vystihol prezident Zeman, keď povedal, že ak ho pozveme na oslavu o 100 rokov, rád sa zúčastní.

Vynára sa otázka: 28. októbra sme vznikli, 30. októbra sme sa pripojili. Bolo by sa k čomu pripojiť, keby nebol vznik? „Čo bolo skôr, vajce, alebo sliepka?“ Keď sa dieťa narodí, je pokrstené, alebo slávnostne uvítané na úrade. Oslavuje v živote to prvé, alebo to druhé?

Tento rok sme teda oslávili 101. výročie vzniku ČSR. Na námestí T. G. Masaryka sme zasadili lipu, Strom československého priateľstva. (Toto námestie sme si tiež museli vybojovať. Je „čerstvé“ – len od júna tohto roka!) Prognóza je priaznivá, možno sa ešte dožijeme – alebo naši potomkovia – spoločného sviatku.

Ako hovorí Juraj Buzalka, vymedzovanie je už pasé: „Slovensko bude vtedy sebavedomou republikou, keď uzná, že 28. október je aj začiatkom jeho dejín.“

Bratislava bola pripojená k ČSR až roku 1919. A nebolo to jednoduché.

Toto 100. výročie aj iné tohtoročné „nulové“ si zaslúžia zvláštnu pozornosť, budeme sa im venovať nabudúce.

Zora Cestrová (1932) je povoláním strojná inženierka. Bola 12 rokov predsedkyňou a od letošného roka je podpredsedkyňou Občanského združenia Česko-slovenské Mosty.

Obsah Listů 6/2019
Archiv Listů
Autoři Listů

Zora Cestrová

„Nulové“ výročia, sviatok-nesviatok, asociácie.

Prvá dvojica: 1918–1939 a 1948–1989

Druhá dvojica: 1945–1948 a 1989–1992

Tretia dvojica (duchovná) 1939–1945 a 1993–2005

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu