Reportáe z východného bloku
Ale mami, veď to bolo ešte za komunistov, hovorieva známa svojej mame na reči o dlhých radoch ľudí čakajúcich na práčky alebo o pomarančoch pod pultom. Vlastne, je to jej odpoveď na všetky tie otravné dookola sa opakujúce reči, ktoré sú pre nás, deti narodené v 90. rokoch, jediným moným zdrojom poznania, aké to bolo, keď boli naši rodičia a starí rodičia mladí. Mono by si mohla prečítať Tancujúce medvede od Witolda Szabłowskeho – knihu, ktorá pribliuje obdobie na prelome reimov a pomáha nám, generácii narodenej po roku 1989, pochopiť obdobie, kedy sa menil reim v štátoch strednej a juhovýchodnej Európy. Núti nás rozmýšľať nad tým, aké ťaké je bojovať nie len za slobodu, ale i s ňou. Dáva nám šancu pozrieť sa inými očami na to, aké ťaké to bolo pre predošlé generácie a zároveň pre nás, ktorí sme sa ocitli v krajinách, ktoré sa dodnes pasujú s doznievajúcimi problémami. Príbehy ľudí, ktoré autor zachytil, vo mne prehlušili ponaučenia a dookola sa opakujúce frázy našich rodinných príslušníkov. Pomohli mi prekonať ich spomienkový optimizmus, dostať sa hlbšie a pochopiť, čo ľuďom dáva, ale i berie sloboda, za ktorú tak dlho bojovali. Dostala som sa doslova pod huňatý kouch tancujúcich medveďov.
Poľský spisovateľ Witold Szabłowski (narodený v roku 1980), predstaviteľ poľskej reportánej školy označovaný ako špecialista na netypické témy, napísal doposiaľ štyri knihy. Po dielach Vrah z mesta marhúľ, Naša malá Poľská ľudová republika a Spravodliví zradcovia. Susedia z Volyne sa vo svojej najnovšej knihe Tancujúce medvede venuje procesom transformácie krajín, ktoré kedysi patrili do sovietskej sféry vplyvu. Driteľ ceny Melchior v kategórii Inšpirácia roka a reportér spájaný predovšetkým s denníkom Gazeta Wyborcza napísal podľa mňa dokonalú mozaiku rozličných ivotných príbehov.
Váne, no zároveň vtipné, výstiné, nútiace čitateľa zamyslieť sa – také sú stránky knihy, ktorá zaujme predovšetkým svojím obsahom, no za zmienku stojí aj jej forma. Dielo je rozdelené na dve časti. V prvej vťahuje autor čitateľov do Rumunska na prelome 80. a 90. rokov 20. storočia. Rozpráva príbeh o tradícií chovu medveďov a ich vystúpeniach pre verejnosť. Príbehy ľudí autor dopĺňa informáciami o chove a ivote medveďov a zriaďovaní rezervácií. Na pozadí príbehu rumunských cigánov, ktorí sa po páde komunistického reimu museli vyrovnať s tým, e im vláda zakázala vystupovať s cvičenými medveďmi, komentuje W. Szabłowski témy, ktoré s pádom komunizmu a zavádzaním kapitalistického reimu úzko súvisia. Neabsentuje problematika zvyšujúcej sa nezamestnanosti, nepostačujúcej kvalifikácie zamestnancov, ale i chudoba či neschopnosť vyrovnať sa so spoločenskými a politickými zmenami. Medzi riadkami o tom, ako sa cigáni lúčili s medveďmi, ako organizácia určená na záchranu medveďov zvieratá odvádzala pod dohľadom médií, ako si medvede zvykali na slobodu za ostnatým drôtom... tam všade nachádza citlivý a vnímavý čitateľ jasné paralely so situáciou ľudí ijúcich v postkomunistických krajinách.
Dvadsať, tridsať rokov boli zvyknuté, e niekto myslí za ne, postará sa im o zábavu, povie, čo majú robiť, čo budú jesť a kde budú spať.
V druhej časti knihy prináša autor čitateľom príbehy ľudí z niekoľkých postkomunistických krajín. Rozpráva sa s Kubáncami, ktorí milujú i nenávidia F. Castra. Zoznamuje nás s pani Alicjou, bezdomovkyňou ijúcou striedavo v rôznych krajinách Európskej únie, ktorá si napriek ťakému osudu chce zachovať ľudskosť a dôstojnosť. Stretneme sa aj s muom nelegálne preváajúcim tovar cez poľsko-ukrajinské hranice, kde sa dozvieme, čo si Ukrajinci myslia o Európskej únii. Szabłowski nás prenesie aj do Albánska, kde sa spolu s ním ocitáme uprostred absurdity búrania oceľovo-betónových bunkrov a väzieb s predošlým reimom. Priestor venuje aj osudom obyvateľov pohraničnej oblasti Estónska, jazykovým, spoločenským, politickým i medziľudským problémom. Obrátením pár stránok sa dostávame do trochu absurdnej poľskej obce, ktorá zriadila zábavný park inšpirovaný príbehmi J. R. R. Tolkiena. Spočiatku zábavná a ľahká téma sa však znovu vracia k problémom, akými sú nezamestnanosť a nedostatok pracovných príleitostí. Pri zmienke o nedostatku iakov, zatváraní škôl, masívnom vyuívaní grantov Európskej únie a večne deravých cestách si akosi podvedome predstavujem svoje okolie. Ani teraz však neprepadávam negatívnej nálade. Autor ma z ványch úvah vytrháva vetou sprievodkyne v miestnom parku pani Małgorzaty: Ty hlupaňa, čo utekáš? Veď trollovia sú tvoji kolegovia. V ďalšej kapitole ma W. Szabłowski prekvapuje ivotným osudom Radovana Karadića, srbského politika spoluzodpovedného za smrť niekoľkých tisícov civilistov, ktorý sa roky skrýval pod falošným menom. Karadić vydávajúci sa za ľudového liečiteľa, ktorému údajne prichádzala vesmírna energia cez dlhú bielu bradu a vlasy. I jeho liečiteľské praktiky mi nápadne pripomínajú liečenie veštíc v našej televízii. Prikladal mi ruky na nohu. Pýtal sa ma, či cítim prúd. Nič som necítil. Ale v hlase mal niečo také, e som ten prúd radšej cítil. Aj často diskutovaný vzťah Srbov a Albáncov na území Kosova vykresľuje Szabłowski štýlom, ktorý je mu blízky. Píše o priateľoch i nepriateľoch, o tom, koľko peňazí stojí Kosovo medzinárodné organizácie, i o tom, aký je kadodenný ivot jeho obyvateľov. Svet a Európa nevedia o Kosove nič, tvrdí jedna z postáv. My sa však dozvedáme aspoň to, čo sa zmestilo do jednej kapitoly Szabłowského knihy. Počuli ste u o Stalinovom múzeu v jeho rodnom meste Gori v Gruzínsku? Hoci je reč o diktátorovi, ktorý politicky nevyhovujúcich ľudí posielal na smrť do gulagov, je to kapitola, ktorú ja osobne povaujem za najvtipnejšiu. Keby ste ili, mono by sme boli spolu. Bolo by vám so mnou dobre. Variť viem, som veselá, pekne spievam, hovorí Stalinkovi jedna zo zamestnankýň, ktorá, ako sama hovorí, sa narodila do zlej doby. S W. Szabłowským spoznávame aj názory protestujúcich Grékov, ktorí nie sú ochotní pritiahnuť si opasky tak, ako to v dôsledku finančnej krízy iada zvyšok Európskej únie. Problémy v zdravotníctve, potreba známostí vdy a všade či korupcia ma v myšlienkach znovu prinášajú späť do slovenskej reality. V časti o tom, e si Gréci od predajcov majú iadať za svoj nákup bločky, si spomeniem na našu bločkovú lotériu.
Ak sa vám chce cestovať z pohodlia obývačky, otvorte si Szabłowského knihu a spoznajte všetkých ľudí, s ktorými sa na svojich cestách stretol on. Transformácia spoločnosti a zmeny, ktoré v našich spoločnostiach aj dnes stále doznievajú, nie sú ľahké. Tak isto, ako nie sú ľahké osudy ľudí, ktorí v tomto zloitom období ijú svoje ivoty. W. Szabłowski by mohol napísať knihu plnú sťaností. On však siahol po príbehoch obyčajných ľudí, ktorí sa snaia preiť svoje ivoty najlepšie, ako vedia, a na veci okolo seba sa dokáu pozerať aj s humorom. A práve v tom je sila jeho knihy. Je vtipná, má pointu, je vecná a veľavravná. Kadá z kapitol by mohla byť samostatnou knihou. Veď v krajinách, ktoré navštívil, ijú milióny ľudí. On však elegantne a trefne vybral presne to, čo dáva knihe šmrnc, energiu, vtip a silu.
Poznáte tú hru? Z malých drevených kvádrov je postavená vea, z ktorej hráči kvádre vyberajú tak, aby sa vea nezrútila. Kniha Tancujúce medvede mi pripomína takú veu. Ibae kvádre neubúdajú, ale pribúdajú. Kadý ďalší príbeh v knihe je jedným dreveným kúskom vee. Kadé slovo a kadá autorova myšlienka majú v tej vei svoje miesto. A čo ju celú drí pohromade? Szabłowskeho pohľad na svet. Sám dobre vie, e svet je farebný, a čo je pre jedného dobré, môe byť pre iného katastrofa. Nesnaí sa hodnotiť. Nevnucuje čitateľom svoj názor. Len zapisuje príbehy a osudy ľudí, ktoré sú mu vyrozprávané, necháva svojich čitateľov preniknúť do ich hĺbky a premýšľať.
Szabłowski, W., Tancujúce medvede, Absynt, Krásno nad Kysucou 2017. 226 s.
Denisa Očkajová (1993) je absolventkou odboru medzinárodné vzťahy na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.
Ondřej Vaculík:
Člověk jménem Rour
Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem
Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát
Anna Militzová:
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse
Jurij Andruchovyč:
Rekreace aneb Slavnosti Vzkříeného Ducha
Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze enevy
Jiří Weil:
trasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?
Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.
Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!
Mapa webu - přehled článků a struktury webu.
Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.
Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu
Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.